Dobré noviny
Majú Downov syndróm, ale aj obrovskú lásku k hudbe. Malí hudobníci dokazujú, že sú ozajstným zázrakom
Dominika Pacigová
Dominika Pacigová

Majú Downov syndróm, ale aj obrovskú lásku k hudbe. Malí hudobníci dokazujú, že sú ozajstným zázrakom

Na snímke je Alex, Lucka a Kristián.
Na snímke je Alex, Lucka a Kristián. — Foto: Facebook - Downov syndróm / Facebook - Jana Vlková

Trojročný Kristián a štvorročný Alex rozvíjajú svoj hudobný talent. Devätnásťročná Lucka sa hre na flaute venuje už pomerne dlhý čas. 

BRATISLAVA 5. marca - Spoločnosť Downovho syndrómu vznikla na Slovensku ako občianska iniciatíva v roku 1993 a zastrešuje rodiny, dobrovoľníkov a sympatizantov ľudí s Downovým syndrómom. Spoznajte menších aj väčších hudobníkov, ktorí vyčarili úsmev na tvári mnohým ľuďom. Kristián rád bubnuje, Alex obľubuje hru na gitare a Lucia je flautistka. 

Bubeník Kristián 

Lekári mali ešte pred narodením Kristiána podozrenie, že bude mať choré srdiečko. Rodičia absolvovali dvakrát morfologické vyšetrenie, na ktorom sa potvrdilo, že chlapček bude úplne zdravý. To rodičov potešilo, pretože najdôležitejšie pre nich bolo zdravie ich dieťatka. „Keď sa narodil, doktorka na pôrodnej sále vyslovila podozrenie na Downov syndróm. Ten do troch mesiacov potvrdili aj genetické testy,“ uviedla pre Dobré noviny Ildiko Štugelová, mamina trojročného Kristiánka.

Mamina s Kristiánovou sestričkou mu od narodenia neustále spievajú a čítajú, aby napredoval. Na muzikoterapii im dokonca povedali, že chlapček má hudobný talent. „Má veľmi rád detské piesne, podobne ako jeho rovesníci. Budeme veľmi radi, keď ho hudba bude baviť. Momentálne je náš malý-veľký bubeník,“ dodala hrdá mamina s tým, že synček im robí veľkú radosť a neuveriteľne sa tešia z jeho pokrokov. 

Flautistka Lucka 

Pani Jana prvýkrát zneistela, keď jej gynekologička zavolala do práce. Mala sa zastaviť v poradni, keďže jej výsledky krvi neboli dobré a lekárka jej povedala, že jej dieťa by mohlo mať Downov syndróm. „V tom čase som ani netušila, čo to je. Pamätám si, že hneď som sa pustila do debaty s mojou kolegyňou, a zároveň najlepšou kamarátkou. Snažila sa mi vysvetliť, o čo ide, no boli to len strohé informácie,“ uviedla Jana Vlková.

V tom čase mala doma dvoch školopovinných milujúcich synov. Spomína, že keď prišla z práce, nič ju nebavilo a o všetko stratila záujem. Tak, ako prišla domov oblečená, si ľahla do obývačky na gauč a hlavou jej bežal „čierny film“, ktorý nedokázala vypnúť. Jeho hlavnou otázkou bolo - prečo? Synom povedala, že je len unavená a manžela delegovala, aby na nich dozrel. Ráno sa prebudila na gauči v kabáte prekrytá dekou. Život išiel podľa jej slov v normálnom režime. 

Gynekologička jej navrhla, aby išla na odber plodovej vody, no pani Jana odmietla, pretože ju desila predstava vpichu veľkou ihlou do brucha. Taktiež vedela, že ak by bol výsledok nepriaznivý, na prerušenie tehotenstva by nešla. „Podľa môjho názoru nejde o prerušenie, ale o zabitie. Život sa predsa nedá prerušiť a znova začať,“ objasnila. 

Po konzultácii so širšou rodinou z manželovej strany nakoniec pristúpila na podstúpenie amniocentézy, pričom výsledkom bolo oznámenie, že dieťa nebude mať Downov syndróm a rodičom sa narodí chlapec. Na sone však lekári krútili hlavou a pani Jana bola presvedčená o tom, že sa im narodí dievčatko s Downovým syndrómom. Každý večer zaspávala až po „rozhovore“ s Pánom Bohom a Pannou Máriou. Jej predtuchy sa nakoniec aj potvrdili. „Vôbec mi to ale neprekážalo, veď to bolo moje najkrajšie dieťa,“ zaspomínala. 

Podľa jej slov je známe, že keď sa rodičia dozvedia, že ich ratolesť má Downov syndróm, prechádzajú si viacerými fázami - fázou šoku, hľadania pomoci, hľadania vinníka a fázou upokojenia. „Ja som ich stihla absolvovať počas jedného dňa. Vôbec som nepotrebovala žiadnu útechu, bolo mi len ľúto manžela. Bála som sa o neho, ako to bude niesť. Vždy túžil po dcérke, ktorá bude zdravotnou sestrou a bude mu pichať inzulín,“ prezradila. 

Keď mala Lucka približne dva roky, počula hrať svojho brata na akordeón a hneď spozornela. Mamina tomu nepripisovala nejaký význam, pretože sa sústredila predovšetkým na to, aby napredovala vo svojom vývine. Logopedička jej odporučila, aby prihlásila Lucku na flautu. V škole chodila na hudobný krúžok, no ten fungoval iba rok. Potom ju skúsila prihlásiť do základnej umeleckej školy. Chodí tam do dnešného dňa a v rámci svojich možností sa snaží trénovať hru na flautu. Pani Jana však tvrdí, že jej 19-ročná dcérka je občas tvrdohlavá a veciam, v ktorých má slabiny, sa radšej vyhýba. Pri otázke, ako vníma hudobný talent svojej dcérky, so smiechom odpovedá, že viac pociťuje jej hru na nervy a až potom vníma jej hudobný talent. „Musím ju však pochváliť, že noty pozná lepšie ako ja. Keďže tieto detičky majú menšie ručičky, Lucke sa horšie chytajú a zakrývajú dierky. Nedávno začala hrať na altovú flautu. Napríklad pri spodnom F musí zakryť všetky dierky a v takomto prípade vie povedať - prečo mám taký krátky malíček?“ doplnila so smiechom Jana Vlková. 

Vložený príspevok z Facebooku: https://www.facebook.com/jana.vlkova.73/posts/4369881836362471

Gitarista Alex

To, že má Alex Downov syndróm, sa jeho rodičia dozvedeli hneď po narodení. „Vtedy som ani nevedel, o čo ide, až doma som si naštudoval viac. Po narodení mal však veľmi silnú žltačku, a tak spolu s manželkou strávili niekoľko týždňov v nemocnici,“ objasnil Tomáš Abrahámovský, otec štvorročného Alexa. 

V dnešných dňoch je podľa slov otecka zdravý ako repa a miluje hudbu. „Začalo to Kandráčovcami. Keď bol menší, napodobňoval hru na husle, teraz obľubuje gitaru – sadne si a snaží sa brnkať na struny. Okrem toho má rád aj klavír, bubny a iné hudobné nástroje. Uvidíme, kam to dospeje,“ doplnil hrdý otec.  

Vložený príspevok z Facebooku: https://www.facebook.com/downovsyndrom.sk/videos/452917866064458

Už ste čítali?