Manželstvo pre rodičov znamenalo, že sa dievčaťa zbavili a nemuseli sa oň starať, hovorí odborníčka Holubová

BRATISLAVA 14. februára - Výber partnera ako samozrejmosť? Nie je to tak dávno, čo ženy - či už urodzeného alebo neurodzeného pôvodu, ktoré sa rozhodli ísť za hlasom svojho srdca, boli označované za bláznivé. Pri obyčajných ľuďoch hralo prím spájanie gazdovských majetkov, a čo sa týka tých s „modrou“ krvou na najvyšších miestach, hľadelo sa najmä na záujmy dynastie. Ale ako sa hovorí - výnimky potvrdzujú pravidlo. Odborníčka na protokol a dynastickú politiku Mária Holubová z Fakulty politických vied a medzinárodných vzťahov Univerzity Mateja Bela v rozhovore pre Dobré noviny približuje aj niekoľko šťastných manželstiev lásky z radov šľachty, no zároveň tvrdí, že šlo skutočne skôr o výnimky a rozpráva o neľahkom živote žien v minulosti.

 

 

Zlomová prvá svetová vojna

Dnešní mladí ľudia si sotva vedia predstaviť, že by im rodičia vybrali partnera. Odkedy môžeme datovať fenomén manželstva z lásky a čo k tomu dopomohlo?

Postavenie žien a spôsob uzatvárania manželstva sa veľmi zmenilo počas prvej svetovej vojny a hlavne po jej skončení. Dovtedy bola žena vyparádená secesná bábika, ktorá mala zvyšovať prestíž svojho manžela. Veľká vojna spôsobila, že žena musela prevziať typicky mužské úlohy a profesie. Korzety, prečačkané šaty, klobúky a zložité účesy už nemali v týchto funkciách miesto. Vďaka jednoduchosti v úprave zovňajšku sa stávala pohyblivejšou, sebavedomejšou a odmietala sedieť doma a starať sa len o rodinu. Ženy získali volebné právo, dostali možnosť študovať, prejavovať slobodne svoje názory a, dokonca, bolo viac možností sa zamestnať. Verejne fajčili, jazdili na aute a začali si vyberať partnerov. Aj týmto spôsobom demonštrovali svoju slobodu. Veno už nebolo tým rozhodujúcim faktorom, podľa ktorého si muži vyberali ženy, ale začali si vyberať aj ony. Proces nebol jednoduchý a neprebehol zo dňa na deň. Úplnú slobodu žien priniesli prelomové 60. roky a neskôr éra hippies.

V súčasnosti sa hovorí, že „manželstvo je len kus papiera“. Ako sa naň v minulosti nahliadalo?

V súčasnosti rešpektujeme, keď sa dvaja ľudia rozhodnú zdieľať spoločnú domácnosť bez uzavretia manželstva, majú deti a spoločný majetok. V minulosti by boli pod veľkým drobnohľadom, tlakom a doslova vylúčení zo spoločenských a pracovných stykov. Prejavovalo sa to hlavne v 19. storočí a začiatkom 20. storočia. Musím podotknúť, že spoločnosť perzekvovala a odsudzovala len ženy, mužov nie. Keď sa žena rozhodla ísť napriek spoločenským konvenciám za hlasom svojho srdca, bola to na tú dobu veľká odvaha a v histórii máme veľa  príbehov so smutným koncom. Stali sa aj témou pre klasické romány takých velikánov ako bol L.N. Tolstoj a jeho Anna Karenina, G. Flaubert a jeho Madam Bovary, G. Maupassant a Gulôčka a ďalšie. Manželstvo znamenalo pre rodičov, že sa dievčaťa zbavili a nemuseli sa oň starať a určitú istotu do budúcnosti. Ak mala žena veno, nebol problém. Ale vzdelané dievča bez vena? Zostávalo robiť spoločníčku bohatej staršej dáme alebo sa vydalo za vdovca s nezaopatrenými deťmi. Problémy žien a ich postavenie v spoločnosti krásne a reálne vykreslili spisovateľky Jane Austinová, sestry Brönteové a za nimi v ničom nezaostávala so svojimi poviedkami a románmi ani naša geniálna spisovateľka B. S. Timrava. Odporúčam si tieto klasické diela prečítať.

Ženy dlho pred súdmi prakticky neexistovali

Mohlo byť dohodnuté manželstvo šťastné?

Inštitúcii manželstva niekedy škodia romantické predstavy a romantické očakávania. Ženy boli vychovávané k poslušnosti a pokore a pripravené na to, že úplne záviseli od vôle svojich rodičov a manžela. Majetok patril rodičom a manželovi, vzdelanie a práca boli pre ne nedostupné. Ešte v polovici 19. storočia nemali ženy absolútne žiadne práva a dokonca mohli byť regulérne trestané bitkou. Odporúčalo sa to vykonávať palicou v hrúbke prsta… napríklad vo Veľkej Británii. Nemohli sa dovolať spravodlivosti, lebo pred súdmi prakticky neexistovali. Svoje poslanie matky a manželky niektoré ženy vykonávali zodpovedne, prispôsobili sa a našli v tomto svojom životnom poslaní šťastie. Tie, ktoré sa odmietali prispôsobiť, dali priestor na životné traumy, škandály, boli vyhlásené za duševne choré, alebo zomreli opustené svojou rodinou a v biede.

Aký bol rozdiel v dvorení šľachty a „obyčajných“ ľudí?

V každom prípade platilo príslovie: Vrana k vrane sadá a rovný rovného si hľadá. Mladé šľachtičné, podľa prostriedkov, dali rodičia na výchovu do kláštora, a tie bez majetku tam niekedy aj skončili. Mníšky ich viedli k náboženskej viere, k pokore, poslušnosti a pripravovali ich na manželstvo. Učili sa konverzovať, tancovať, písať listy a zaoberali sa ručnými prácami. Dokonca ich pripravovali na možnú chudobu a museli sa učiť zvládnuť domáce práce. Keď im rodičia našli vhodného partnera, tak rovno z kláštora vstúpili do manželstva. Neskôr sa organizovali plesy debutantiek, napríklad vo Veľkej Británii, kde mladé dievčatá z dobrých rodín predvádzali ako dobytok na jarmoku. Bolo to veľmi ponižujúce.

Pri obyčajných ľuďoch, hlavne majetných, sa vopred dohadovali manželstvá za pomoci „dohadzovačov“, ktorí dostali za sprostredkovanie sobáša dobre zaplatené. V tomto prípade išlo viac o spájanie gruntov ako o lásku dvoch mladých ľudí, ako to poznáme z našej dobovej literatúry, napr. J G. Tajovský Statky-zmätky, Ženský zákon.

Výnimočná Eleonóra Akvitánska

Ktorý vek vhodný na sobáš? Bol nejaký rozdiel medzi mužmi a ženami?

V stredoveku bolo bežné, že panovníci zasnubovali svoje deti v kolíske a svadobné obrady sa konali v ich útlom veku. Súviselo to s výnosom Karola Veľkého, že panovník bol plnoletý a mohol nastúpiť na trón po dovŕšení 13 rokov. V 16. storočí to zmenil Karol V. Habsburg na 16 rokov. Žena bola spôsobilá a vhodná pre manželstvo, keď dostala prvú periódu a mohla rodiť deti. Preto bolo bežné, že ich úmrtnosť bola veľmi vysoká. Ak nezomreli pri niektorom zo svojich pôrodov, tak zomierali na vyčerpanie veľmi mladé medzi 30-40 rokom svojho života.

Z tohto dôvodu muži uzatvárali manželstvá za svojho života aj niekoľkokrát. Existujú výnimky. Eleonóra Akvitánska sa narodila v roku 1122 a bola najkrajšia a najbohatšia žena v Európe. Vydala sa za francúzskeho kráľa Ľudovíta VII. a spolu s ním sa zúčastnila križiackej výpravy. Veľmi sa s ním nudila a tak využila, že mali len dve dcéry, nie syna a požiadala pápeža o rozvod. Následne sa vydala za anglického kráľa Henricha II. a svojím odchodom do Anglicka, ochudobnila Francúzsko o obrovskú časť územia a spôsobila konflikt prvej storočnej vojny. Vlastný manžel ju za vzburu uväznil, prežila svojich synov a dcéry vrátane známeho anglického kráľa Richarda Levie Srdce, plnila diplomatické poslania svojho najmladšieho syna anglického kráľa Jána Bezzemka vo Francúzsku a zomrela v roku 1204 ako 82 ročná. 

Verejná prvá noc

Nakoľko bolo dôležité, aby bola žena pred vstupom do manželstva pannou?

V panovníckych rodinách to bol najdôležitejší fakt, aby kráľovská nevesta bola virgo intacta. Zisťovalo sa to dosť ponižujúcim spôsobom pre také mladé a neskúsené dievča. Panenstvo bol rozhodujúci faktor, ktorý zohrával dôležitú úlohu pri naplnení manželstva a počatia následníka trónu. Všetko muselo byť verejné, aby sa nenašiel nikto, kto by čistotu kráľovnej a narodenie následníka trónu spochybnil. Podľa burgundského protokolu bola svadobná noc panovníka verejná za účasti príslušníkov kléru a šľachty. Dôkaz bola zakrvavená plachta, ktorú verejnosti ukázala väčšinou kráľovná matka. Len tak pre zaujímavosť, panenstvo bolo jedným z bonusov, ktoré priniesla do manželstva s princom Charlesom lady Diana a to už bolo v 80-tych rokoch 20. storočia!

„Láska je len pre slúžky“….Nedávno ma zaujala táto veta, ktorá odznela na stránke Kaštieľa Betliar. Bral sa vôbec niekto z Andrássyovcov z lásky, ak áno, aké to malo dopady?

Ak našli v sebe zaľúbenie dvaja mladí ľudia rovnakého postavenia a majetku, tak sa tomu mohlo hovoriť manželstvo z lásky. Ak sa muž zo vznešeného rodu zaľúbil do obyčajného dievčaťa z ľudu a skončilo to šťastne, tak jedine v rozprávkach, ktorých sa nám s touto témou zachovalo naozaj veľa. Mezaliancia bola v šľachtických rodoch neprípustná, ale našli sa odvážlivci, ktorí sa jej dopustili. Dionýz Andrássy sa aj napriek vôli svojho príbuzenstva a pod hrozbou vydedenia oženil s českou speváčkou Františkou Hablavcovou. Bola to veľká láska, a keď Františka zomrela, dal jej pod hradom Krásna Hôrka postaviť krásne secesné mauzóleum, ktoré dostalo názov slovenský Tádž Mahal - pomník veľkej lásky. 

Vo vládnucich dynastiách sa vyskytovali prípady morganatického sobáša, ako to bolo v prípade rakúskeho následníka trónu Františka Ferdinanda d´Este. Oženil sa z lásky s grófkou Žofiou Chotkovou, ktorá bola smerom k “arcidomu” v postavení komornej. Aj keď im dal cisár František Jozef I. súhlas, trpeli opatreniami prísneho protokolu, ktoré museli zniesť kvôli svojej láske. Napríklad ich deti nemali nárok na trón. Žofia dostala od cisára titul vojvodkyňa z Hohenbergu, ale aj napriek tomu mala pri ceremoniáloch v cisárskej rodine posledné ponižujúce miesto.

Sobášna politika

S Habsburgovcami sa často spájala sobášna politika. Načo všetko dbali pri uzatváraní manželstiev?

Jeden z najznámejších výrokov o Habsurgovcoch je ľahko zmenený citát z Ovídia: Bella gerant alii, tu felix Austria nube. Nam quae Mars alii, dat tibi regna Venus. (Nech druhí vedú vojny, ty šťastné Rakúsko sa žeň. Čo ostatným dáva Mars, to tebe dáva vláda Venuše) Aj keď to celkom nezodpovedá pravde, veľkú časť svojich území naozaj Habsburgovci získali výhodnou sobášnou politikou. Podpisovali sa dedičné zmluvy, v niektorých prípadoch aj dvojité manželstvá. V roku 1515 bola podpísaná dedičná zmluva medzi Jagelovcami a Habsburgovcami podporená dvojitým sobášom, na základe ktorého po bitke pri Moháči nastúpil na český a uhorský trón Ferdinand I. Habsburský. Jeho manželstvo s Annou Jagellonskou bolo prekvapivo šťastné a mnohodetné. Ferdinand Annu miloval, a keďže vedel, že rada tancuje, dal jej postaviť na Pražskom hrade letohrádok, ktorého sa ona už, bohužiaľ, nedožila. Dodnes môžeme tento skvost renesancie obdivovať ako letohrádok kráľovnej Anny. Nie každý sobáš priniesol územné zisky, a tak mali politické sobáše jediný efekt, že habsburgské princezné žili v nešťastných manželstvách aj keď boli vychovávané v katolíckej viere, k poslušnosti a pokore k rodičom a budúcemu manželovi. Ich život bol len o prezentácii moci a privádzaní potomkov na svet. O láske a šťastí reč nebola, nebolo to dôležité. 

A čo Mária Terézia?

Aj  keď manželstvá z lásky boli výnimočné, Márii Terézii sa to predsa podarilo. Možno aj preto, že jej otec Karol VI. do poslednej chvíle dúfal, že sa mu narodí syn (predsa nástupníctvo svojej dcéry poistil Pragmatickou sankciou). Mária Terézia sa vydala z lásky za Františka Lotrinského, ktorý sa kvôli nej vzdal lotrinského vojvodstva. Po svojej matke Charlotte Orleánskej pochádzal z panovníckeho rodu Bourbonovcov. Manželský pár svojim deťom už taký luxus nedoprial a skoro všetky obetovali sobášnej politike. Manželstvo z lásky dopriali len Márii Kristíne, ktorá sa stala miestodržiteľkou Uhorska a sídlila na Bratislavskom hrade. Najtragickejšie dopadla ich dcéra Mária Antónia, ktorá sa stala francúzskou kráľovnou a manželkou Ľudovíta XVI.. Obidvaja potomkovia francúzskeho kráľa Ľudovíta XIII. a Anny Rakúskej, ktorých poznáme zo slávneho románu Alexandra Dumasa Traja mušketieri, skončili na popravisku.

Princezná z rozprávky

V súčasných monarchiách v európskom priestore vidíme, že do rodín prichádzajú aj ľudia, ktorí nemajú urodzený pôvod. Prečo je to tak?

Aj tento jav má svoje historické a politické pozadie. Po prvej svetovej vojne prestala dynastická politika zasahovať do medzinárodných vzťahov. Súviselo to s pádom monarchií, kde vládli dynastie Habsburgovcov, Hohenzollnerovcov a Romanovcov. Sobášna politika prestala upevňovať moc dynastii a preto po zániku ďalších monarchií po druhej svetovej vojne postupne  „zľudoveli”. Napríklad monacké knieža Rainer sa oženil s americkou filmovou hviezdou Grace Kelly, jeho syn a nástupca knieža Albert si zobral juhoafrickú plavkyňu Charleene. Touto cestou pokračovali aj severské monarchie. Švédska následníčka na trón, princezná Viktória sa vydala za svojho kondičného trénera. Nórsky princ Haakon priviedol do kráľovskej rodiny rozvedenú Mette Marit s nemanželským synom a dokonca mala problémy s drogami a bujarými večierkami. Španielsky kráľ Felipe VI. si tiež presadil svoju lásku, novinárku Letitiu, ktorá bola už rozvedená, dosť veľký problém v katolíckej monarchii. Aj keď verejnosť spočiatku nepriala týmto manželstvám a nebola veľmi nadšená, časom si uvedomila, že láska je viac ako vznešený pôvod.

Najdlhšie si držala status vznešenosti britská kráľovská rodina. Kráľovná Alžbeta II. uzavrela ako posledná sobáš so vznešeným, aj keď chudobným princom Filipom Mountbattemom. Jeho starý otec dánsky princ, nastúpil na grécky trón ako Juraj I. a po jeho boku stála kráľovná Oľga, ktorá bola vnučka ruského cára Mikuláša I. To boli predkovia jeho otca Ondreja Gréckeho. Matka princa Filipa, princezná Alica, bola pravnučka anglickej kráľovnej Viktórie a neter poslednej ruskej cárovnej Alexandry Fiodorovny. Z toho dôvodu vojvoda Filip z Edinburgu poskytol svoju DNA, aby sa mohli určiť pozostatky cárskej rodiny, ktoré boli objavené v 90-tych rokoch 20. storočia. Následník britského trónu princ Charles sa oženil s lady Dianou Spencer, ktorá pochádzala zo vznešeného rodu Malborough a bola príbuzná sira Winstona Churchilla. Ich syn Wiliam sa ženil z lásky so svojou spolužiačkou z vysokej školy Kate Middleton. Jej matka bola letuška a otec pilot. Modernizáciu konzervatívnej britskej monarchie dovŕšil sobáš princa Harryho s Meghan Markle, ktorá je afroameričanka, herečka, rozvedená a bojovníčka za práva žien. Presvedčila verejnosť, že princeznou z rozprávky sa môže stať každá.