Bývala s plošticami a prostitútkou, Nemci jej vyvraždili rodinu. Zomrela herečka Dalma Špitzerová
Post Bellum
Post Bellum

Bývala s plošticami a prostitútkou, Nemci jej vyvraždili rodinu. Zomrela herečka Dalma Špitzerová

Dalma Špitzerová bola osobnosť s jedinečnou charizmou a neuveriteľným životným príbehom. Prežila to najhoršie, čo môže človek prežiť - holokaust. Jej chuť žiť však bola nákazlivá.

Dalma Špitzerová — Foto: Archív D.Š.

BRATISLAVA 26. januára - Vo štvrtok 21. januára nás opustila Dalma Špitzerová. Jej dcéra Zuzana Szatmáry v statuse napísala: „Moja veselá, odvážna, upravená, sčítaná a múdra, lojálna a pekná, nezávislá a poriadkumilovná mama Dalma, partizánka a herečka (95), predvčerom zomrela, ako si priala: ,Chcem raz padnúť a zaspať. Neobťažovať vás. A pochovajte ma k Ďurovi, lebo mám fóbiu z tmy. Ak tam nie je dosť miesta, aj postojačky.‘ A čo si zaumienila, dokázala vždy.“

Nikdy nemusela chodiť po vtipnú či sarkastickú poznámku, výstižnú glosu. Sama takmer obeťou najväčšieho zverstva, ktoré človek človeku pripravil, vytvárala svet, ktorý patrí slobodným ľuďom.

Detstvo a mladosť

Dalma Špitzerová sa narodila v Piešťanoch v roku 1925, ale celé detstvo prežila v Liptovskom Mikuláši. Jej otec bol neológny duchovný a mama učila francúzštinu a nemčinu. Po narodení piateho dieťaťa sa už mama do práce nevrátila a zostala doma.

Keď sa v na jar v roku 1942 začali transporty zo Slovenského štátu do vyhladzovacích táborov, mala Dalma iba pätnásť rokov, jej staršie sestry mali osemnásť a sedemnásť. Obe staršie sestry nemali nič proti tomu, aby išli pracovať do Poľska, ale Dalmin otec neveril ľudáckej propagande a pochopil, že odcestovať do Poľska bude pre dievčatá nebezpečné. Preto rozhodol, že tajne odcestujú do Maďarska.

O necelý rok neskôr odcestovala tajne do Maďarska aj Dalma. Najprv dorazila do Rožňavy, ktorá bola vtedy pričlenená Maďarsku a kde mali vzdialenú rodinu. Odtiaľ ju ale vypravili na vlak do Budapešti, pretože príbuzní mali strach si ju nechať u seba. A tak jej kúpili lístok na vlak do prvej triedy.

Predtým nebola v Budapešti, ani tam nikoho nepoznala. Po maďarsky nevedela, keďže na Liptove tak nik nehovoril, ale mama ju pre istotu naučila jednu vetu: ‚Veľmi som unavená a ospalá.‘ V maďarčine to znelo: ‚Nagyon fárad és álmos vagyok.‘ Tú vetu sa dobre naučila, aby ňou mohla odbiť každého, kto by sa s ňou chcel zhovárať. 

Vedľa nej si do kupé sadla istá elegantná pani. Tesne pred Budapešťou ale do vlaku nastúpili maďarskí žandári a začali každého legitimovať. Dalma si uvedomila, že je s ňou koniec, pretože žiadne doklady pri sebe nemala. Avšak elegantná pani vedľa nej začala žandárom nadávať, čo si to dovoľujú, či nevedia, kto ona je a prečo by sa vôbec mala legitimovať. Žandári sa napokon urazili, pobrali sa preč, a tak sa zachránila aj Dalma.

V Budapešti

Vystúpila z vlaku. Nevedela, kde sú jej sestry, a Budapešť vôbec nepoznala. Zbadala pred sebou nápis Jókai park. Povedala si, že zrejme pôjde o park, tak si doň išla oddýchnuť. Sadla si na lavičku a závidela holubom omrvinky zo starého chleba, ktorý im hádzala staršia pani. Taká bola hladná, až jej prišlo zle. 

Do parku vošla približne tridsaťročná pani s dieťaťom v kočíku. Dalma videla, že dieťa je postihnuté. Pani si sadla k nej na lavičku. Spýtala sa jej po nemecky, koľko je hodín. Na to sa jej tá pani spýtala, či náhodou nevie po slovensky, a povedala jej, aby na ňu nehrala komédiu. Aj sa jej spýtala, či nie je hladná. Dalma sa priznala, že je.

Pani jej vybrala z tašky chlieb s maslom a podala jej ho. Potom povedala, že aj ona utiekla do Budapešti a už si našla prácu opatrovateľky. Vyšli spolu z parku a tam náhodou stretla Milana Mayera, svojho známeho, syna lekára z Liptovského Mikuláša. Ten ju nakoniec doviedol k Ibolyi, Dalminej najstaršej sestre. Na druhý deň sa stretla aj s Lilkou, druhou sestrou, ubytovali sa spolu do jednej izby, v ktorej okrem nich ešte bývali dve prostitútky a jedna Maďarka. Ploštíc tam bolo toľko, že sa nedalo ani spať.

Foto: Archív D.Š.

Najstaršia sestra jej vybavila falošné papiere. S Lilkou sa zamestnali v chemickom laboratóriu, neskôr ale maďarské policajné orgány zistili, že sú Židovky, tak ich zatkli. Odviezli ich do internačného tábora, kde boli šesť týždňov. Odtiaľ ich zase previezli do Užhorodu, ktorý bol v tom čase rovnako súčasťou Maďarska. Staršie sestry odtiaľ asi po mesiaci odtransportovali do Osvienčimu. Dalmu nie - dostala sa do užhorodskej nemocnice, pretože väzenská lekárka o nej tvrdila, že dostala týfus. Nebola to pravda, lekárka ju chcela takto zachrániť.

Odtiaľ ju znovu dali do väzenia. Bola veľmi pekná, preto sa ju tamojší žandár rozhodol zachrániť. Spolu s druhým žandárom ju odviezli na slovensko-maďarskú hranicu, aby ušla. Tak sa dostala do Sobraniec. Tam sa nepriznala, že je zo Slovenska, hovorila len nemecky a tvrdila, že je evakuovaná. Preto ju vyviezli späť do Maďarska. Nemala kam ísť ani čo jesť. Znovu ju chytili a tentoraz odpravili do zberného tábora v Novákoch, kde bola až do vypuknutia povstania.

V tábore Nováky strávila skoro dva roky a pracovala v dielni, kde sa šili brašny. Neskôr tu v Novákoch začala hrať aj divadlo. Väčšinou mohli hrávať len v nedeľu, keďže ostatné dni pracovali. Podľa jej vlastných slov „keďže sme stále boli v tieni smrti, nevedeli sme, či nás odvlečú, či nie, tak sme si večer hrali divadlo“.

Jej prvou rolou bola postava Emily Marty z Čapkovej hry Vec Makropulos. A hoci spoluväzeň, ktorý predstavenie režíroval, jej úlohu nechcel dať pre jej mladý vek, neskôr s jej angažovaním súhlasil. V tejto role napokon zažiarila: „Hrala som tú Emilu Marty a on mi vtedy povedal, že som taký talent, že keď prežijeme a prídem zase do normálnych pomerov, nech okamžite idem študovať herectvo. Tak sa aj stalo.“

Odchod do povstania

V Novákoch sa stretla so svojím známym Jurajom Špitzerom, ktorý sa do Novákov dostal ako príslušník tzv. Šiesteho robotného prápora. Išlo o prápor mladých mužov - Židov, ktorých miesto povinnej vojenskej prezenčnej služby umiestnili do tohto prápora. Juraj Špitzer sa v auguste 1944, keď z Novák ušli mladí muži do povstania, stal partizánskym veliteľom. A po vojne aj jej manželom.

Dalma chcela tiež ísť do povstania, ale on jej tvrdil, že dievčatá neberú: „Ja som povedala Špitzerovi, že idem do povstania, a on, že dievčatá neberie: ‚Ty sa prihlás inde. Choď do Bystrice, tam sa prihlás a dačo ti dajú. Dáku robotu,‘ hovoril mi.“

Tak sa dostala do Banskej Bystrice a neskôr do tlačového oddelenia kapitána Jegorova, kde robili dokumentáciu z povstania. Keď padla Banská Bystrica, presunuli sa do hôr.

Počas tohto obdobia mala veľké šťastie, lebo sa dostala do jedného bunkra s Rusmi-chlapmi. Keďže mala veľmi hrubý overal, ktorý nikdy nedávala dolu, boli presvedčení, že Dalma je chlapec a volali ju „maľčik“„A potom raz tak vysvitlo slnko, vyšli sme von, dala som si dolu kapucňu a kukajú na mňa: ‚Smotri, eto devuška.‘ Ale už si tak na mňa zvykli, že mi dali pokoj.“

Potom vážne ochorela a musela sa z hôr presunúť do doliny, do obce Palúdzka. Hoci všetci vedeli, že je Židovka, nikto ju neudal.

Po mnohých peripetiách sa jej podarilo sa zachrániť. Dozvedela sa aj to, že Nemci zavraždili jej rodičov, štrnásťročného brata a desaťročnú sestru. Stalo sa tak dva týždne pred oslobodením.

Ich známa jej ukradla nábytok po rodičoch. „Jediné, čo som zachránila, boli záclony,“ hovorí a pokračuje: „Ručne robené. A tie som predala jednému mäsiarovi a ten, vedel, kto som, dal mi tri tisícky. Tak som sa vybrala do Bratislavy.“

V Bratislave sa dozvedela, že aj jej sestry sa zachránili. Ostala tu bývať a študovať herectvo.

Snažila sa tiež vyhľadať Juraja Špitzera. Našla ho v Banskej Bystrici v zlom psychickom stave, keďže prišiel počas vojny o celú rodinu: „Jemu zabili celú rodinu v Osvienčime. Celú. ‚Ja už nechcem žiť. A ty sa na mňa nespoliehaj. Ty choď študovať. Choď svojou cestou,‘ hovoril mi vtedy.“ 

Neskôr sa ale predsa len spamätal, vyhľadal Dalmu a neskôr sa vzali. Juraj Špitzer sa stal uznávaným spisovateľom, publicistom a šéfredaktorom Kultúrneho života, ktorý po okupácii v auguste 1968 zakázali. V roku 1969 dostal zákaz publikovať, čo trvalo po celé obdobie normalizácie.

Herecké obdobie

Dalma po ukončení štúdia herectva dostala angažmán na Novej scéne a následne v kabarete Tatra revue: „Strašne som sa tam chcela dostať. A vedela som, že 150 hercov z celého Slovenska sa tam prihlásilo. A ja som si povedala: ‚Mňa musia zobrať‘“

Aj ju prijali. Bolo to v auguste 1958. Kabaret Tatra revue po okupácii Československa vojskami Varšavskej zmluvy vo februári 1970 zrušili a bez miesta ostalo sedemdesiat štyri pracovníkov. Medzi nimi aj Dalma Holanová Špitzerová. Po čase išla robiť do Slovenskej televízie ako asistentka réžie. Pracovala tam jedenásť rokov, potom ju ale vyhodili s vysvetlením, že žije v prostredí, ktoré jej nezaručuje politický rast.

Po Nežnej revolúcii v deväťdesiatych rokoch založila súkromné herecké štúdio, s ktorým vyhrala medzinárodnú cenu v Paríži. V januári 2016 dostala od prezidenta Andreja Kisku najvyššie štátne vyznamenanie. V roku 2019 sa stala leureátkou Cien Pamäti národa.  Dalmina sestra Iboja Wandall-Holm žije v Dánsku, stala sa známou spisovateľkou. Tento rok bude mať 99 rokov.

Nákazlivá chuť žiť pani Dalmu sprevádzala až do posledných chvíľ. „Zato, že prežila holokaust nevďačí len šťastiu a anjelom strážnym ale svojej povahe,“ spomína na ňu vnuk, novinár a stand-up komik Michael Szatmary. „Vždy si vedela poradiť, spoľahnúť sa na seba a riešiť problémy s gráciou a šarmom. Išlo o život ale pre ňu to bola akoby len divadelná hra a ona je hlavnou postavou. Môj dedo vravieval: Všetko som viac-menej zvládol, ale Dalmu nie: je neporaziteľná a ešte aj optimistka. Ničoho nebála, vždy sa vedela postaviť za spravodlivosť a žiť nezávisle, nech tu bol akýkoľvek režim.“

Pre Post Bellum vypracovala Ľuba Lesná.

Už ste čítali?

Východniarov lieči tento usmievavý lekár z Kene: Ľudia sú tu…

Kipchanga Chemwotei Sakong pre známych jednoducho Kip. O Slovensku dlho nič nevedel.…

Pavol Croft je slovenský Indiana Jones. Nechcelo sa mu stáť…

K histórii a umeniu mal Pavol Croft vždy blízko. Preto si ich vybral…

Byt v úplnom centre Bratislavy vymenili za šťastie na dedine:…

Nie všetky pokrokové projekty začínajú výpoveďou v korporáte.…

Práca v banke ju už nenapĺňala, pustila sa do výroby ženských…

Práca v banke si vyžaduje biznis oblečenie. Dobre o tom vedela už počas vysokej…

Pre koronu prišiel o prácu, tak piekol veterníky pre záchranárov.…

Keď prišiel Matúšov kolega s nápadom piecť koláče…

Horský vodca Ján Kořínek: Ak sa stretnete zoči-voči medveďovi,…

Pre milovníkov prírody a turistov má jasný odkaz.

František prácu smetiara miluje: Nie je to voňavá robota, no…

Vnúčatám kúpil ako hračku smetiarske auto, aby im mohol ukázať,…

25 rokov predáva kapustu na Miletičke: Pochádzam z generácie,…

Ak ste pravidelnými návštevníkmi známej Miletičky, meno…