Dobré noviny
Lýdia Ondrušová: Verím, že naše deti sa raz budú diviť, že téma menštruačného cyklu bola pre nás tabu
Martina Bednárová
Martina Bednárová

Lýdia Ondrušová: Verím, že naše deti sa raz budú diviť, že téma menštruačného cyklu bola pre nás tabu

Herečka Lýdia Ondrušová.
Herečka Lýdia Ondrušová. — Foto: Andrea Juneková

„Považujem sa za človeka, ktorý má prirodzenú radosť z vecí, zo života. Odmietam byť obeť situácie. Len sa nechať tak gúľať zo strany na stranu,“ hovorí o sebe herečka.

BRATISLAVA 30. decembra - Na internete zabáva tisíce ľudí, ženy ju sledujú aj vtedy, keď chcú odporučiť gynekológa či fajn film na ubolené srdce. Lýdia Ondrušová (28) je herečka, komička, študentka, instagramerka. A svoj čoraz väčší dosah využíva na bezprostrednú komunikáciu o zlomených srdciach, svojom rozvode, terapii a duševnom zdraví a osobnostnom rozvoji, ktorý je citeľný.

Ak ste ju doteraz nezaregistrovali na Instagrame či YouTube kanáli, možno ste si ju všimli vo večernom vysielaní verejnoprávnej televízie. Pre Dobré noviny rozprávala o rodovej rovnosti, o tom, prečo sa vrátila do školy a či má schopnosti Wonderwoman.

Aký máš za sebou rok? Odhliadnuc od pandémie...

Myslím, že to slovo je: Nezabudnuteľný.

Viete ako, na tie najbolestivejšie a najťažšie veci netreba zabúdať, ale sa z nich poučiť. Tohto roku som zažila naozaj veľa krásy a lásky. A kto vysoko lieta, hlboko padá. Zároveň, čo ťa nezabije, to ťa posilní.

Vždy si vystupovala extrovertne, viac menej na všetkých platformách. Patríš medzi instagramerov, ktorí zdieľajú veľa zo svojho súkromného života aj s cudzími ľuďmi. Sú nejaké momenty, ktoré vyslovene ľutuješ, že si odhalila?

Nie. Vôbec nie, práve naopak. Ľutujem, keď som mala niečo rozpísané, alebo nafotené a chcela som k tomu niečo napísať a zrazu už to bolo pre mňa neaktuálne. To, že hovorím o svojom súkromí nie je len moje rozhodnutie, ale hlavne moja prirodzenosť. Zo začiatku, keď vznikal blog, netušila som, že to niekoho bude baviť čítať. Časom, keď sa začali ozývať dievčatá, ženy, dámy a zverovať sa mi so svojimi zážitkami a skúsenosťami, pochopila som, že to je niečo v čom vidím zmysel. Mimochodom blog si prechádza zmenou názvu. Pretože Apredsasanevydala nie je ani aktuálne, a už ani vtipné.

Pozerala som si tvoje videá na Youtube – Lýdia radí a pod. Často si sa venovala aj kontroverzným témam, samozrejme si ich poňala vtipne, keďže si zabávačka. Ale posledné dva roky cítiť veľký rozdiel a posun v tom, ako komunikuješ. Akoby si postupne spravila taký svoj „coming out“ a ukázala ľuďom, aká v skutočnosti si. Bolo to plánované, alebo to prišlo prirodzene?

Asi všetko prišlo prirodzene. Ja som nikdy nič nekalkulovala, neriešila stratégie. Vtedy som bola taká, teraz som onaká. Chvalabohu, že to vnímaš ako posun. Veď to bolo pred piatimi rokmi. Mrzelo by ma, ak by som sa za 5 rokov nikde neposunula.

 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 

Příspěvek sdílený Lydia (@lydondrus)

Občas sa aj zarazím, a troška závidím ľuďom, ktorí sa venujú celý život jednému odboru dopodrobna, do hĺbky a majú v ňom tak silné naplnenie. Prednedávnom som čítala rozhovor s pánom Petrom Martinkom, majiteľom firmy MP Kovania, ktorej sloganom je Nekonečný výber kľučiek. Pán Martinka v rozhovore popisuje svoju vášeň ku kľučkám, ako si každú novú zoberie domov, rozmontuje ju a zmontuje naspäť, ako ich skúma. To mi príde fascinujúce.

Áno, občas mi je ľúto, že nemám jednu vec/záľubu/prácu, do ktorej by som bola tak silne zahĺbená, v ktorej by som bola fakt namakaná majsterka. Komplikácie nastávajú aj pri akomsi porovnávaní: ,,hentá je lepšia blogerka, tamtá je lepšia herečka, tamtá lepšie píše, tamtá robí zábavnejšie videá“. Ale potom som si uvedomila, že ona píše lepšie, pretože nerobí nič iné, ,,len“ píše. Ja by som ,,len“ písať nemohla. Teda sa musím zmieriť s tým, že píšem horšie, aj keď je to najlepšie ako dokážem, lebo sa venujem viacerým činnostiam. Preto je porovnávanie nebezpečná, ale podľa mňa čiastočne potrebná záležitosť. Zdravé konkurovanie môže byť náš hnací motor vpred.

Bola si vydatá, už nie si. Čo sa udialo?

Už nie som vydatá, lebo sme sa rozviedli. Jednoduché.

Boli to krásne tri roky vzťahu. Veľa sme cestovali, ochutnávali a tvorili. Mali sme priam ukážkový rozchod a mám pocit, že teraz máme krajší vzťah ako keď sme boli partnermi a to je pre mňa podstatné. Sme v kontakte, občas (ak sa dá) sa stretneme a ako kamaráti si oveľa viac rozumieme.

Mohlo by sa zdať, že sme začali zhurta – tie otázky, ja som aj dlho uvažovala, či ich vôbec položiť, ale vlastne prelúskala som spätne aj tvoj Instagram a blog, a ty často rozprávaš o vzťahoch, rozchodoch a bolesti veľmi otvorene...

Otvorene, v rámci hraníc, ktoré som si určila. A sú možnože ďalej posunuté, ako mali napríklad moji bývalí frajeri. Ak som písala o frajeroch s ktorými som v tom čase chodila, text si prečítali ešte pred zverejnením. Bavilo ma sledovať ich hranice, niekedy mi prišlo aj ľúto, keď mi škrtli vety, ale rešpektovala som to. Ale áno, boli aj situácie, kedy som ľutovala, že nie som anonymná autorka.

Určite je stále tvojou súčasťou aj Lydka komička, Lydka zabávačka, ale čo vídať u teba častejšie posledné mesiace je napríklad plač, diskusie o zlomených srdciach, ktoré otváraš sama alebo v rozhovoroch s ľuďmi. Ako sa cítiš, keď si uvedomíš, že tie veci zdieľaš s početným publikom? Predsa len je to určitá invázia do súkromia...

Ja si to vždy rozoberám. Na Instagrame ma sleduje približne 4500 ľudí. Beriem to tak, že sme tam kamošky. Že proste za tým číslom sa skrývajú ľudia, ktorí majú svoje životy a v nich radosti aj trápenia a niekedy, keď ich niečo osloví, tak zrazu vyjdú z toho „čísla“ a napíšu mi (čo zbožňujem) a potom si píšeme, s niektorými sa aj stretneme, s niektorými sme sa stali ozajstné kamošky a máme sa rady a veľmi.

Nevnímam to tak, že môj instagram je len o mne. Vnímam ho ako komunitnú záležitosť. Napríklad, často si pýtam tipy na rôznych lekárov s ktorými majú sledovatelia môjho účtu skúsenosť a nechávam ich uložené vo výbere. V januári som mala jačmeň na oku, riešila som to na Instagrame. Včera mi napísalo jedno dievča správu, že si pamätá, že som v minulosti mala jačmeň a opýtala sa, čo mi vtedy pomohlo. Poradila som jej masť, a pár trikov, ktoré mi napísala na instagrame očná lekárka, ktorá ma sleduje. Môj Instagram vnímam ako platformu, kde si môžu ľudia navzájom poradiť.

Aby to nevyznelo samozrejme nejak zúfalo, tak ty svoju bolesť objímaš. Svoje utrpenie rešpektuješ, akceptuješ a učíš sa s ním žiť... Pomáha ti hovoriť o tom? Akú máš spätnú väzbu na svoje vyhlásenia či výroky?

Nemávam negatívne reakcie, ak niekomu leziem na nervy, alebo so mnou nesúhlasí, tak si ma asi odfollowne.

Som presvedčená, že všetci ľudia prežívajú viac-menej to isté. Len kontext je iný. Budem teraz hovoriť o ženách, pretože od tých mám najviac reakcií.

Foto: Nina Pacherová

Som tesne po rozchode a minimálne 5 žien, ktoré nepoznám ale píšeme si, sú tiež. To  znamená, že 5 ďalších žien sa cíti tak ako ja. Že nezvládne pozerať seriál o láske, pozerať sa na zamilované páriky, šťastné rodinky a chudé modelky. To, že je niekde 5 takýchto žien, mi prináša istú dávku  zaradenia sa. Nie sme zlé a závistlivé, teraz sme len ubolené, noa? Je to v poriadku.

Ženy ostávajú veľmi často nevyslyšané. V práci, niekedy aj doma... V mojom predošlom zamestnaní som informovala nadriadeného o nejakých veciach, nebudem konkretizovať... doslova ma ignoroval. Keď ho o rovnakých veciach informoval môj kolega muž, zrazu sa to riešilo. Prečo myslíš, že stále nemáme rovnako silný hlas ako muži? 

Nemám patričné vedomosti na to, aby som to vedela správne pomenovať vzhľadom na historický kontext. Skúsim tak, ako viem. Myslím si, že tu stále žijeme akýsi zastaraný stereotyp, ktorý máme zakódovaný hlboko našom presvedčení vďaka našim predkom. Ten kód sa dá zmeniť, ale najprv musí daný človek na to prísť, že ten kód existuje. Napríklad tak, že objaví aj iný názor, ako ten jeho vlastný a čím väčšia diskusia, čím silnejší hlas, a zreteľnejšie argumenty založené na faktoch, tým je pravdepodobnejšie, že sa tie kódy zmenia.

Ženy by si podľa mňa mali viac veriť a podporovať sa navzájom. A nielen ženy vlastne, existuje množstvo mužov, ktorí si uvedomujú, že takéto správanie je nepatričné. Preto by podľa mňa nemali byť ticho. Tiež existuje mnoho dôvodov, prečo sa tvoj nadriadený takto správal. Áno, možno to bolo jeho ego, ale tiež mu možno len chudákovi poriadne nevysvetlili, že my tu už žijeme rodovú rovnosť. Existuje viac možností, ako sa zachovať v tejto situácií. Od kontaktovania HR oddelenia, až po rebelskú výpoveď  a hľadanie si práce v kolektíve, kde je názor ženy rovnako relevantný ako názor muža. Samozrejme, takéto silácke gestá si žena v naozaj znevýhodnených podmienkach nemôže dovoliť, preto je to neľahká situácia pre mnohé a mnohé ženy. Na Slovensku máme viacero organizácií, ktoré poskytujú kvalitné školenia o rodovej rovnosti na pracovisku. To je podľa môjho názoru cesta.

Verím v to, že ako sa teraz pozastavujeme nad tým, že kedysi ženy nemohli nosiť nohavice, tak sa budú raz naše deti čudovať, že za doby ich rodičov, bol menštruačný cyklus tabu. Je to v našich rukách.

Mne terapeut svojho času povedal, že ak to nie je genetické, je veľká šanca, že choroba môže byť psychosomatického pôvodu...Pred časom si pridávala príspevky z nemocnice s podtónom, že si sa nestarala dostatočne o svoje telo a dušu a aj preto si na tom operačnom stole. Čo sa dialo?

Asi pred dvoma rokmi som si myslela, že test na HPV vírus nie je potrebný. A tkanivo na krčku maternice sa zhoršilo v priebehu pol roka. Vďaka zmene gynekológa a pravidelným prehliadkam sme na to prišli včas. Na pooperačnom vyšetrení som sa môjho lekára spýtala, ako sa to mohlo takto zmeniť. Povedal, že mám porozmýšľať nad tým, ako som sa posledný pol rok mala. Dlho som rozmýšľať nemusela.

Taký môj súkromný postreh – aj keď si po rozchode, z tvojho života odišla jedna veľká láska, máš krajšie vlasy a pleť. Ako sa napriek bolesti, za ktorú si nie vždy môžeme samy, staráš o seba? Nielen fyzicky ale aj psychicky...

(Smiech) Po rozchode som začala opäť po roku a pol fajčiť. A nepravidelne a zle jesť. Toxická fáza nášho vzťahu trvala od septembra. Štyri mesiace, ktoré nazývam „ostrov utrpenia“. Zanedbávala som prácu, školu, musela som vycúvať z jedného projektu, lebo som na neho nemala silu, väčšinu divadelných porád som preplakala, pretože Veronika a Laura s ktorými máme Divadlo NUDE sú aj moje najlepšie kamarátky. Nemohla som jesť, necítila hlad, len únavu. A tak som sa zastavila a pozrela na môj život, na to, kto som. Z vrchu.

Považujem sa za človeka, ktorý má prirodzenú radosť z vecí, zo života. Odmietam byť obeť tejto situácie. Len sa nechať tak gúľať zo strany na stranu. Teraz ma to bolí, teraz je to takto. A tá bolesť prejde a posilní ma. Tento vzťah zjavne bol, aj napriek tomu, že sme si to asi ani jeden nemysleli, len jedna kapitola nášho života. Krásna kapitola. Ale skončila a som teraz v ďalšej. V kapitole zmierenia, poučenia, rekapitulovania, prehrávania si rôznych situácií stále dookola. Neviem, aká dlhá bude, ale je extrémne potrebná pre tú nasledujúcu. Silné seky podľa mňa nie sú dobré.

Som zvedavá, čo ma ešte čaká. Všetko, čo mám som si starostlivo vybrala a záleží mi na tom, aby som o to neprišla, aby som neprišla o seba. Preto sa treba o seba starať. A či už budeš počúvaš hudbu, ktorá ti robí dobre, čítať knihy, ktoré ti robia dobre, stretávať sa s priateľmi, s ktorými máte vzájomnú výmenu energie alebo si dopraješ materiálne radosti, je to na tebe.

Vieš, myslím si, že je jedno či si optimista, alebo pesimista, aj tak všetci zomrieme. A ja nechcem svoj život prežiť v hneve a v sebaľútosti.

Lydka, aj keď nemáš odev Wonderwoman, ty si taká bojovníčka. Bojuješ často o lásku, sama so sebou, niekedy možno o pozornosť, viem si predstaviť, že o svojich priateľov by si bojovala ako levica... kde sa to v tebe berie?

Keď som chodila na akordeón, raz mi moja pani učiteľka povedala, že je zaujímavé, že mi ide táto náročná skladba, a tie najjednoduchšie vôbec. Spomenula som si na to teraz, pretože aj napriek tomu, že mi lichotí, že ma berieš ako Wonderwoman, myslím si, že mám v sebe slabú vnútornú motiváciu, čo sa týka bežných vecí, ako: nedokončím veci pred tým ako idem spať, vstávam o hodinu neskôr ako mi zazvoní budík, mám 38000 fotiek v mobile, ktoré som nebola schopná niekoľko rokov vytriediť, čítam veľmi málo kníh, neviem variť, šoférovať, upratovať, neviem dobre ani jeden cudzí jazyk, neviem odhadnúť či je jedlo skysnuté.  Bojím sa lietania, žralokov a mačiek. Chýbajú mi podľa mňa absolútne základy všeobecného prehľadu. Čo iné ti potom ostáva ako bojovať o prežitie? (smiech)

Často bojuješ aj so svojou váhou. Ale napríklad si nafotila spodnú bielizeň, čo je skvelé. Ako si sa cítila na fotení a celkovo vo svojom tele? Tento rok si si prešla výraznými zmenami...

Ja sa na hocijakom fotení cítim vždy dobre. Ale to je vecou zvyku, že ti nepríde divné pózovať. Pre mňa to bola veľká česť, že si ma Soňa z Créeme vybrala a rozhodla nafotiť aj veľkosť 42. Je to skvelý krok, ženy s podobnou postavou si dokážu lepšie predstaviť, ako v tom budú vyzerať a ja si môžem dať do CV modelka spodnej bielizne (smiech). Každopádne, z mojej obezity (áno, podľa oficiálnych tabuliek som obézna) som si robievala často srandu a brala ju s nadhľadom. Tento rok bol prelomový napríklad v tom, že som si uvedomila, že to je taká “z núdze cnosť“ sranda. Že ja vlastne hlboko v sebe nie som spokojná s tým ako vyzerám a keď som sa môjho terapeuta opýtala, čo mám robiť, aby som bola so sebou spokojná, povedal : Cvičiť!

Kedy sa cítiš naozaj dobre? Vyrovnane a harmonicky? Čo k tomu potrebuješ?

Potrebujem si dopriať tú slobodu byť sebou.

Tvoja vášeň je divadlo. Akú úlohu zohrávaš vo vašom divadelnom zbore? Okrem tej hereckej.

Som štatutárka. Ak to číta Veronika, tak sa isto smeje. Veľmi rada používam toto slovo ako argument, pretože mi to príde absurdné. Čiže, ako v mnohých oblastiach ani v Divadle NUDE moja pozícia nemá presnú, konkrétne uchopiteľnú definíciu.

Veronika režíruje, hrá, píše, dramaturguje, produkuje, má tiež na starosti účtovníctvo. Laura má na starosti celú vizuálnu stránku, celú na čele s kostýmami a scénou. A ja? Hrám. Robím nám Instagram a predávam merch a keď treba aj rozdávam letáčiky na ulici ľuďom aby prišli do divadla.

Po prestávke si sa vrátila k štúdiu... Bolo to dobré rozhodnutie?

Jedno z najlepších. Študujem Intermédia na VŠVU. Mám 28 rokov a štúdium vnímam úplne inak, ako keď som mala 18 (na VŠMU som nastúpila ako osemnásťročná). Jediné, čo mi je ľúto je, že nemám na školu toľko času, ako som mala na tú prvú a vtedy som si to nevážila. Ale robím, čo viem. Škola dáva mnoho, a je na tebe, čo si zoberieš. Niekedy je to za päť rokov jedna veta, ktorá dokáže ovplyvniť tvoje ďalšie smerovanie. Niekedy sú to spolužiaci, ktorí sa stanú tvojimi kolegami a niečo spoločné vybudujete, inokedy je to to, že sa naučíš robiť v 3Dčku a strihať videá.

Ak ťa nepoznajú ľudia vďaka sociálnym sieťam alebo blogom, možno ťa zahliadli vo večernom vysielaní verejnoprávnej televízie – si hereckou súčasťou Pumpy. Aké je to nakrúcať počas pandémie?

Keďže ide o môj úplne prvý televízny seriál, neviem úplne porovnať aké by to bolo mimo pandémie. Všetci však pri natáčaní dodržujeme hygienické opatrenia, máme rúška a pravidelné testy. Pumpu zbožňujem. Je tam skvelá, priateľská atmosféra a veľa srandy. Keď som prišla na natáčanie vianočného dielu, boli tam pávy. Chápete, živé pávy na pumpe, ktoré akože prišli s Alžbetkou z Perinbaby. Bolo to dokonalé, tak správne absurdné, že som pocítila ten vnútorný úsmev spojený s vetou: super, tu som správne. Bez otáznika, bez výkričníka, do bodky.

Už ste čítali?