Dobré noviny
Fotí lásku, ktorú mnohí nechcú vidieť, aj ženy, ktorým chýba hlas: Dorotinu výstavu ocenila aj prezidentka
Martina Bednárová
Martina Bednárová

Fotí lásku, ktorú mnohí nechcú vidieť, aj ženy, ktorým chýba hlas: Dorotinu výstavu ocenila aj prezidentka

Fotografka Dorota Holubová (vpravo s prezidentkou). Vľavo ukážka z jej práce.
Fotografka Dorota Holubová (vpravo s prezidentkou). Vľavo ukážka z jej práce. — Foto: Instagram/Dorota Holubová

Hlas nádhernej ženy a umelkyne Doroty Holubovej je v spoločnosti čoraz počuteľnejší. Zaujala minuloročnou sériou fotografií žien, ktoré sa skrývajú pred násilníkmi. Tento rok fotila LGBTI komunitu so svojimi blízkymi, partnermi a rodinou.

BRATISLAVA 16. decembra - Má 31 rokov a svoje umelecké cítenie pretavuje do fotografií. Vytvára série, ktoré už neraz priniesli iný pohľad na veci, pred ktorými spoločnosť stále zatvára oči. Témy, ktoré nezmiznú len preto, že sa o nich nediskutuje, ju lákajú najmä preto, aby ukázala, že sú prítomné a reálne. V rozhovore pre Dobré noviny rozpráva Dorota Holubová aj o tom, čo pre ňu znamenala podpora prezidentka Zuzany Čaputovej, čo si myslí o ľudskej hlúposti a ako vidí patriarchálnu slovenskú spoločnosť.

Ste fotografka. V terajšej krušnej a krízovej dobe to vyvoláva jednu zásadnú otázku – ako sa vám darí?

Rovnako ako v iných odvetviach, nie je to ideálne. Je mi ľúto tých, ktorí stratili prácu. Tým, že fotím najmä portréty ľudí, pociťujem, že tej práce je menej. Som však vďačná za aspoň nejakú prácu, lebo prvé mesiace počas pandémie boli veľmi zlé. Úprimne som rada, že som si dokázala udržať tento rok fotoateliér. Už sa radšej ani nestresujem, čo bude, beriem to tak, že je ťažká doba a treba si nejako poradiť. Určite však nečakám podporu od tohto štátu, ktorý absolútne zlyhal v pomoci ľuďom v núdzi. Snažím sa teda vynájsť a mám šťastie, že sa môžem venovať fotografii aj komerčne.

Svet zasiahlo niečo, čo si naše generácie nepamätajú. Ako prežívate situáciu spôsobenú pandémiou v spoločnosti ale aj vo vašom blízkom okolí?

Myslím si, že pandémiu spôsobilo to, ako sa ľudia správajú k tejto planéte. To, ako sa ľudia správali doteraz, nebolo v poriadku a dúfam, že naša generácia sa poučí. Aj keď na druhej strane sa obávam ľudskej hlúposti. Hnevá ma, ako rýchlo ľudia uveria dezinformáciám a hoaxom, u mnohých ľudí absentuje kritické myslenie a to je nebezpečné.

Fotografia zo série výstavy Atlas žien - Dorota Holubová fotografovala ženy, ktoré sa skrývajú pred svojimi trýzniteľmi.
Fotografia zo série výstavy Atlas žien - Dorota Holubová fotografovala ženy, ktoré sa skrývajú pred svojimi trýzniteľmi. Foto: Dorota Holubová

V mojom blízkom okolí a v rodine sa správame veľmi zodpovedne, nikam nechodíme, dodržiavame opatrenia, sme zdraví. Samozrejme, že toho máme po krk, ale nič sa nedá robiť, treba to vydržať.

Umelci sa snažia často svojou prácou poukazovať na dôležité témy alebo skutočnosti, pred ktorými zakrývame oči. Minulý rok ste svetu ukázali sériu nesmierne silných fotografií žien, ktoré sa skrývajú pred svojimi trýzniteľmi. Je to niečo, čo naša spoločnosť nerieši s dostatočnou pozornosťou?

Uvedomujem si, že mám privilégium venovať sa umeniu. Myslím si, že je povinnosť umelkýň a umelcov poukazovať na problémy a upozorňovať na rôzne témy, ktoré trápia nielen mňa, ale mali by aj celú spoločnosť. Násilie páchané na ženách sa nedotýka bytostne iba mňa pre to, že som žena. Je to problém všetkých. Každý predsa pozná ženu, sú to naše kamarátky, kolegyne, spolužiačky, susedky. Spoločnosť konečne začína registrovať túto tému, no málo ju registruje naša vláda, ktorá nekoná. Hanba, že nedokázali prijať ani Istanbulský dohovor, ktorý by aspoň trochu pomohol zlepšiť situáciu žien, ktoré zažívajú násilie. A rovnako nedokázali prijať opatrenia, ktoré by ochránili ženy a deti pred domácim násilím počas pandémie. Kážu ľuďom, aby zostali bezpečne doma, no pre ženy zažívajúce násilie nie je domov bezpečné miesto, keď musia byť zavreté doma s násilníkmi.

Foto: Dorota Holubová

Ktoré najsilnejšie momenty sa vám s prácou na tejto téme spájajú a v čom ste vyšla z toho procesu vytvárania fotiek možno iná alebo obohatená, ako keď ste s témou začínala?

Určite mi to otvorilo oči v tom, že neverím tomuto štátu a ľuďom na úradoch, ktorí rozhodujú o životoch žien a detí, ktoré zažívajú násilie. Keď počúvate svedectvá žien a vidíte na vlastné oči tie traumatizované deti, ktoré majú pokazené detstvo a musia sa naďalej stretávať s násilným otcom, lebo štát im to ešte nakáže... Stretla som ženy, ktoré boli už iba špičkou ľadovca, lebo nemali kam ísť, ich poslednou možnosťou bol bezpečný ženský dom. Ale žien, ktoré naďalej živú v násilníckom vzťahu, sú desaťtisíce. 

Zistila som, že dôsledkom násilia na ženách je dlhodobé stereotypné správanie sa ľudí, nerovnosť medzi mužmi a ženami, a celkové nastavenie v spoločnosti voči násiliu. Projekt ma naučil, čo sa snažím aj šíriť ďalej, a to je nikdy sa nepýtať ženy, prečo neodíde od násilníka. Aká jednoduchá otázka, však? No, vy by ste odišli, ak by vám partner hrozil zabitím, ak by ste nemali kde bývať, nemali by ste za čo kúpiť jedlo svojim deťom? Polícia, súdy, ľudia v zdravotníctve by vám neverili a zľahčovali vašu situáciu, nikto z rodiny a blízkych by sa vás nezastal? Navyše po tom všetkom psychickom týraní vás a detí? Preto, keď mi pracovníčky v ženských poradenských organizáciách povedali, že žena žije v priemere 12-14 rokov v násilnom vzťahu, tak som sa ani nedivila, keďže to musí všetko zvládať sama v tomto neprajnom systéme.

Ženám, ktoré zažili násilie, nefotografovala tváre. Pred násilníkmi sa skrývajú v rôznych komunitných centrách.
Ženám, ktoré zažili násilie, nefotografovala tváre. Pred násilníkmi sa skrývajú v rôznych komunitných centrách. Foto: Dorota Holubová

Čo sú podľa vás dôvody, že napríklad marginalizované a menšinové časti obyvateľstva – a to nemyslím vôbec len Rómov, ale napríklad týrané ženy, matky samoživiteľky, sociálne znevýhodnené skupiny či dokonca ľudia s telesným a duševným postihnutím nemajú dostatočnú pozornosť v médiách, málokedy sú súčasťou debát v rodinách alebo dokonca v parlamente?

Treba si uvedomiť, že žijeme stále v patriarchálnej spoločnosti, kde je všetko nastavené podľa bieleho privilegovaného muža. Takýto muž sedí v parlamente, no zaujíma ho skôr jeho ego, moc, a peniaze ako menšinové a marginalizované skupiny. Ak by bolo viac žien v politike, tak by sa presadzovali politiky, ktoré by viac pomáhali týmto skupinám. Médiá dávajú priestor týmto skupinám viac menej iba, ak je to niečo škandalózne, dobre vedia čo zvýši čitateľnosť.

ROMAN A DANKO
„Svoj coming out som riešil v 80. rokoch. Nebol som však vyrovnaný sám so sebou, keď som
o tom povedal rodičom. Spoločne sme sa dohodli, že pôjdeme moju orientáciu liečiť.
Absolvoval som komplikovanú liečbu homosexuality, ktorá ma doviedla na úplné dno. Na
psychiatrickej klinike som strávil tri mesiace.
Trvalo mi 10 rokov, než som sa dal z tohto ‚liečenia‘ ako-tak do poriadku. Stále ma to však
prenasleduje. Spoločne s mojím partnerom žijeme možno lepším životom ako niekto iný. Som
dospelý človek a nikto mi nemá právo hovoriť, čo mám a nemám robiť, vyzývať ma k celibátu.
Toto musia ľudia počuť a to za každých okolností.“
„Vyoutoval som sa, keď som bol dospelý a sebestačný. Mama si poplakala, potom si povedala,
že aspoň nie som masový vrah. Spoločne s Romanom sme našu lásku nikdy neskrývali. Je to
27 rokov. Stretli sme sa na diskotéke, zaujal som ho, bol som skvelý tanečník.“

ROMAN A DANKO

Svoj coming out som riešil v 80. rokoch. Nebol som však vyrovnaný sám so sebou, keď som o tom povedal rodičom. Spoločne sme sa dohodli, že pôjdeme moju orientáciu liečiť. Absolvoval som komplikovanú liečbu homosexuality, ktorá ma doviedla na úplné dno. Na psychiatrickej klinike som strávil tri mesiace. Trvalo mi 10 rokov, než som sa dal z tohto ‚liečenia‘ ako-tak do poriadku. Stále ma to však prenasleduje. Spoločne s mojím partnerom žijeme možno lepším životom ako niekto iný. Som dospelý človek a nikto mi nemá právo hovoriť, čo mám a nemám robiť, vyzývať ma k celibátu. Toto musia ľudia počuť a to za každých okolností.“ „Vyoutoval som sa, keď som bol dospelý a sebestačný. Mama si poplakala, potom si povedala, že aspoň nie som masový vrah. Spoločne s Romanom sme našu lásku nikdy neskrývali. Je to 27 rokov. Stretli sme sa na diskotéke, zaujal som ho, bol som skvelý tanečník.“

Foto: Dorota Holubová

Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že vašou poslednou prácou ‚ste chceli vyvolať kontroverziu, búrlivú debatu, emocionálne reakcie. Ale vy ste sa vyjadrili, že ste chceli vlastne len spraviť niečo o Láske.

Pre mňa tá téma nie je kontroverzná. Považujem za úplne normálne, ak človek žije so svojou láskou. Je to predsa prirodzené, tak ako je už stáročia prirodzené, že existujú homosexuálne páry. Nie je to žiadna novinka, no poďme konečne žiť v 21. storočí, kedy sa nad tým nikto nepozastaví a nikto sa nebude skrývať so svojím partnerom alebo partnerkou kvôli nenávistnej rétorike, ponižovaniu, obáv z odmietnutia v rodine alebo strachu z fyzického násilia. Búrlivú debatu by skôr mala vyvolať netolerantnosť ľudí a prečo si myslí až 60 % ľudí na Slovensku, že by homosexuálni ľudia nemali mať rovnaké práva ako heterosexuálni. Ak si niekto myslí, že registrované partnerstvo je iba papier, ktorý nepotrebujú, tak aj manželstvo heterosexuálov je tiež iba zbytočný zdrap papiera.

Čo sa podľa vás musí stať, aby debata o homosexuálnych vzťahoch či rodinách nebola také tabu? Veď napríklad herec Rišo Stanke žije s partnerom, majú adoptované dieťa. A je to jeden z najobľúbenejších hercov na Slovensku. No keď príde reč na jeho súkromný život, mnoho Slovákov by sa najradšej zahanbene postavilo a odišlo do vedľajšej izby…

Nikoho nič nie je do súkromného života niekoho iného. Každý nech sa stará o seba. Čo dáva ľuďom právo hodnotiť sexuálnu orientáciu iných ľudí alebo výchovu detí? Myslím, že tí ľudia, ktorí sa starajú o životy iných, majú skôr komplexy a sú frustrovaní vo svojom živote.

VIKTÓRIA A MAJA
„Najhoršiu reakciu na svoj coming out zažívam doteraz. Ak nie som len medzi blízkymi,
dostávam nevyžiadané návrhy, zažívam sexuálne obťažovanie a počúvam sexistické narážky.
Napriek tomu, že muž či chalan vedel, že som lesba, či zadaná, nebral ohľad. Z jednej z takých
skúseností sa, bohužial, ešte snažím dostať.“
„Môj coming out nastal pomerne neskoro, v 25 rokoch. Bolo to veľmi náročné krízové obdobie
plné pochybností a strachu. Najväčšou oporou mi v tomto období bola moja sestra, bola dlhú
dobu jedinou, ktorej som sa zdôverila s tým, čo prežívam. Neskôr sa okruh ľudí zväčšoval a
trvalo niekoľko rokov, kým som túto tému – ‚kto vie a kto nevie, kto tuší, netuší‘ – prestala
riešiť. Určite k tomu prispel môj dlhoročný šťastný vzťah.
Všetci sme potrebovali čas. Rodina je pre mňa aj pre priateľku Viktóriu na prvom mieste.
Neviem si ani predstaviť, že by ma neprijali, alebo že by som stratila ich lásku a dôveru.“

VIKTÓRIA A MAJA

Najhoršiu reakciu na svoj coming out zažívam doteraz. Ak nie som len medzi blízkymi, dostávam nevyžiadané návrhy, zažívam sexuálne obťažovanie a počúvam sexistické narážky. Napriek tomu, že muž či chalan vedel, že som lesba, či zadaná, nebral ohľad. Z jednej z takých skúseností sa, bohužial, ešte snažím dostať.“ „Môj coming out nastal pomerne neskoro, v 25 rokoch. Bolo to veľmi náročné krízové obdobie plné pochybností a strachu. Najväčšou oporou mi v tomto období bola moja sestra, bola dlhú dobu jedinou, ktorej som sa zdôverila s tým, čo prežívam. Neskôr sa okruh ľudí zväčšoval a trvalo niekoľko rokov, kým som túto tému – ‚kto vie a kto nevie, kto tuší, netuší‘ – prestala riešiť. Určite k tomu prispel môj dlhoročný šťastný vzťah. Všetci sme potrebovali čas. Rodina je pre mňa aj pre priateľku Viktóriu na prvom mieste. Neviem si ani predstaviť, že by ma neprijali, alebo že by som stratila ich lásku a dôveru.

Foto: Dorota Holubová

Debata o rodinách by sa mala skôr uberať tým smerom, prečo polovica manželstiev končí rozvodom, ako ukončiť domáce násilie, ako pomôcť slobodným rodičom, neúplným a mladým rodinám.

Výstavu Neskrývaná láska navštívila aj pani prezidentka. Čo to pre vás znamená a aký signál tým chcela hlava štátu vyslať verejnosti?

Je to pre mňa veľká česť, že pani prezidentka prišla na otvorenie výstavy. To by mi ani vo sne nenapadlo, že môže takáto vysoko inteligentná úžasná žena, pre mňa osobne jediná osoba v politike, ktorú rešpektujem a som na ňu hrdá, navštíviť vernisáž a ktorej môžem predstaviť moju tvorbu. Veď, kto dôležitejší môže prísť na vašu výstavu? Zároveň je to jej verejné potvrdenie toho, že každý bez ohľadu na sexuálnu orientáciu si zaslúži dôstojný a rešpektujúci život vo vzťahu a nemusí sa skrývať. V neposlednom rade je to obrovský signál toho, že sa tolerancia k inakosti pomaly zlepšuje.

Akú máte zatiaľ odozvu na výstavu a spracovanie témy? Možno aj samotný nápad…

Viacerí, ktorých som fotografovala v tejto sérii, mi povedali, že ho považujú za dôležitý. Nečakala som vôbec takéto veľké mediálne ohlasy. Považovala som tento projekt za menší, pretože som si najskôr naplánovala, že nafotím vyše sto ľudí a budem cestovať po celom Slovensku. No nakoniec som mala iba pätinový rozpočet na realizáciu, tak som bola vôbec rada, že sa to podarilo v tejto forme vďaka podpore Holandského veľvyslanectva na Slovensku. Témy, ktoré fotím a súvisia buď s právami žien, alebo LGBTI komunitou, neprekúsnu homofóbne a antifeministické komisie, ktoré rozhodujú o umeleckých grantoch. S tým sa, bohužiaľ, stretávajú aj moje iné kolegyne - tvorkyne, ktoré si vyberajú nie tradičné témy.

MARIÁN A ĽUBOMÍR S DEŤMI HANOU A MATÚŠOM
„S Ľubom sme spolu 17 rokov. Pôvodne sme sa prikláňali k možnosti adopcie, ale keďže na
Slovensku nie je možné absolvovať tento proces ako gay pár, vzdali sme sa toho. Boli sme
oslovení našimi blízkymi priateľkami, lesbickým párom, či by sme si nechceli založiť rodinu
a spoločne s nimi sa podieľať na výchove detí.
Naše deti majú dvoch biologických rodičov zapísaných v rodnom liste a zároveň dvoch
právnych zástupcov v prípade, ak by sa čokoľvek stalo. Aj keď vyrastajú v dvoch homoparentných rodinách, legislatívne majú jedného mamu a otca.
Deti nevnímajú rozdielnosť, vnímajú len rodinu, ktorú poznajú od malička. Dcéra sa na
počkanie pochváli, že má dve maminy a dvoch tatinov a väčšina detí obdivuhodne pokrúti
hlavou. Syn je autista, takže naozaj je veľkou neznámou, či si niekedy bude uvedomovať, že
jeho rodičia sú iní ako ostatní.“
„Nemyslím si, že výchova detí v našej rodine prebieha inak, ako v akejkoľvek inej rodine.
Kritici, ktorí tvrdia, že deti nemôžu byť takto spokojné, by sa mali zamyslieť, či tá
nespokojnosť nie je spôsobená práve ich prístupom. Mladí LGBTI ľudia by sa mali poučiť z 
chýb, ktoré robili generácie pred nimi a mali by bojovať za to, čomu veria. Spochybňujte,
nečakajte a nenechajte sa odradiť.“

MARIÁN A ĽUBOMÍR S DEŤMI HANOU A MATÚŠOM

S Ľubom sme spolu 17 rokov. Pôvodne sme sa prikláňali k možnosti adopcie, ale keďže na Slovensku nie je možné absolvovať tento proces ako gay pár, vzdali sme sa toho. Boli sme oslovení našimi blízkymi priateľkami, lesbickým párom, či by sme si nechceli založiť rodinu a spoločne s nimi sa podieľať na výchove detí. Naše deti majú dvoch biologických rodičov zapísaných v rodnom liste a zároveň dvoch právnych zástupcov v prípade, ak by sa čokoľvek stalo. Aj keď vyrastajú v dvoch homoparentných rodinách, legislatívne majú jedného mamu a otca. Deti nevnímajú rozdielnosť, vnímajú len rodinu, ktorú poznajú od malička. Dcéra sa na počkanie pochváli, že má dve maminy a dvoch tatinov a väčšina detí obdivuhodne pokrúti hlavou. Syn je autista, takže naozaj je veľkou neznámou, či si niekedy bude uvedomovať, že jeho rodičia sú iní ako ostatní.“ „Nemyslím si, že výchova detí v našej rodine prebieha inak, ako v akejkoľvek inej rodine. Kritici, ktorí tvrdia, že deti nemôžu byť takto spokojné, by sa mali zamyslieť, či tá nespokojnosť nie je spôsobená práve ich prístupom. Mladí LGBTI ľudia by sa mali poučiť z chýb, ktoré robili generácie pred nimi a mali by bojovať za to, čomu veria. Spochybňujte, nečakajte a nenechajte sa odradiť.“

Foto: Dorota Holubová

Vidím, že tento projekt pozitívne ovplyvnil život aj kolegovi Michalovi, ktorý mi pomáhal s textovou časťou projektu a napokon sa sám zapojil do projektu. Fotografovala som ho s jeho sestrou, ktorej sa prvý zveril so svojou sexuálnou orientáciou, počas projektu aj svojim rodičom. Už iba vďaka jeho osobnému posunu a vnímaniu skúseností iných ľudí z LGBTI komunity mal tento projekt pre mňa zmysel.

Máme skutočne ťažký rok – objektívne. Skúste vybrať zopár takých pozitívnych vecí, čo ste si všimli v spoločnosti alebo zažili vy posledné mesiace.

To je pre mňa zložitá otázka, lebo tento rok som si asi všimla viac negatívnych ako pozitívnych vecí. Ale ak by som mala aspoň jednu vec vypichnúť, tak je to to, ako vďaka organizácií Možnosť voľby a Iniciatíve Nebudeme ticho zatiaľ úspešne bojujeme za ženské reprodukčné práva na Slovensku, na rozdiel od situácie v Poľsku.

Čo robíte vy osobne pre to, aby ste sa udržiavali v psychickej rovnováhe?

S priateľom sme sa dali na canisterapiu. Tešíme sa zo šteniatka, aj keď výchova je náročná, no vďaka nášmu psíkovi chodím pravidelne na vzduch. Mala som vyše mesiaca bolestivé kŕče v bruchu, no všetky lekárske vyšetrenia boli s negatívnym výsledkom. Nakoniec som zistila, že je to psychosomatického pôvodu a nemám sa toľko stresovať. Bolesti prestali. Odvtedy sa snažím žiť skôr v prítomnosti a radšej neplánovať viac ako pár dní vopred.

Už ste čítali?