Dobré noviny
Po narodení vážili len cez 600 gramov. Jan svojich predčasne narodených synov zahrieva vlastným telom
Ľubomíra Somodiová
Ľubomíra Somodiová

Po narodení vážili len cez 600 gramov. Jan svojich predčasne narodených synov zahrieva vlastným telom

Jan Zákostelecký s jedným zo synov dvojičiek.
Jan Zákostelecký s jedným zo synov dvojičiek. — Foto: Facebook/Porodnice Apolinář

Otecko vstáva do práce o štvrtej ráno, aby sa po nej čo najskôr dostavil v pôrodnici za svojimi predčasne narodenými dvojičkami, aby v takzvanom klokankovaní, ktoré u oteckov nebýva bežné, vystriedal svoju partnerku Marcelku.

PRAHA 28. novembra - Dvojičky Tomáško a Honzík sa narodili predčasne v 24 týždni. Síce ich mamička Marcela mala bezproblémové tehotenstvo a nič nenasvedčovalo, tomu, že by malo dôjsť ku komplikáciám, keď bola spolu s partnerom Janom na prechádzke v lese, prišli na ňu neznesiteľné bolesti. Nasadli preto do auta a odišli do příbramskej nemocnice. 

Tamojší lekári rýchlo rozpoznali príznaky predčasného pôrodu a rozhodli o rýchlom prevoze do pražskej pôrodnice Apolinář. Tam sa pôrodníci pokúšali vyvolať pôrod prirodzenou cestou, ale nešlo to,“ povedal otecko pre Blesk.cz. Chlapci Honzík (690 gramov) a Tomášek (650 gramov) prišli na svet cisárskym rezom 27. septembra .

Nenápadná infekcia

Predčasný pôrod mala podľa lekárov vyvolať náhla a nenápadná infekcia, ktorú by si napríklad zdravý človek ani nevšimol, že ju má. „Ale bohužiaľ na tom tehotenstve sa to prejavilo,“ vysvetlil otecko Jan, ktorému lekári povedali, že ak by sa nekonal včasný prevoz do pražskej pôrodnice, bábätká na svet nemuseli vôbec prísť.

„Prvé dni po pôrode boli pre všetkých veľmi ťažké, človek nevedel, čo a ako,“ vyznal sa Jan. Marcela za synmi navyše nemohla ísť, pretože sa zotavovala po operácii. Preto Jan za deťmi dochádzal každý deň. Cisársky rez nebola jediná operácia, ktorá rodinu čakala. Tomáško musel podstúpiť operáciu bruška, pretože mu zle fungovali črevá. Teraz už, našťastie, všetko funguje, ako má a obaja chlapci naberajú na sile aj hmotnosti.

S chlapcami chce byť čo najčastejšie

„Prvý mesiac som mohol byť s chlapcami vďaka jednému týždňu otcovskej dovolenky a zhovievavosti zamestnávateľa veľmi intenzívne. Teraz do práce chodím, ale aj z nej sa za nimi veľmi teším. Keď môžem, nevynechám jedinú príležitosť, aby som za nimi išiel a mohol si ich pochovať. Buď ja, alebo ich mamička,“ povedal hrdý otecko pre český denník Blesk, ktorý za nimi do Prahy cestuje z Dobříšska.

Do zamestnania, v ktorom sa živí ako kvalitár ovocia a zeleniny, vstáva o štvrtej ráno, aby sa mohol po práci zastaviť za deťmi ešte v rozumný čas. „Mali by tam zostať ešte zhruba mesiac a pol,“ tvrdí Jan, ktorý dodáva, že vlastné deti sú pre neho všetkým. Myslím, že každý chlap, každý otec, by chcel byť so svojimi deťmi najviac, ako to ide.“

Otcovské klokankovanie

Práve otcovským klokankováním jedného z dvojčiat na seba strhol Jan pozornosť na sociálnych sieťach, kde jeho príbeh uverejnila Gynekologicko-pôrodnícka klinika 1. lekárskej fakulty Univerzity Karlovej (LF UK) a Všeobecnej fakultnej nemocnice v Prahe (VFN). „Ešte pred niekoľkými rokmi bolo otcovského klokankovanie pomerne vzácne. Dnes už je to pomerne často vídaný postup, najmä v prípade dvojčiat,“ uviedol Antonín Pařízek, vedúci lekár Perinatologického centra Gynekologicko-pôrodnícke kliniky. 

„Táto metóda prináša pre predčasne narodené deti rad pozitívnych faktorov. Podľa lekárov majú klokankované deti stabilnejšiu srdcovú činnosť, lepšie dýchajú, mávajú menšie výkyvy telesnej teploty, bývajú pokojnejšie a lepšie spia. Navyše sa preukázalo, že majú menej infekčných komplikácií,“ uvádza lekár. 

Obetavý otec

Dĺžka klokankovania je individuálna. Najmenej tak trávia aspoň dve hodiny. „Aj keď sa to na prvý pohľad nezdá, klokankovanie je pre ženu veľmi fyzicky i duševne náročne. Mamička je často nútená hodiny a hodiny trpezlivo v kľude sedieť blízko inkubátora s napojením na prístroje na pomoc pri dýchaní dieťaťa,“ upozorňuje Pařízek a dodáva: „Preto v posledných rokoch začínajú s touto metódou svojim predčasne narodeným deťom pomáhať aj otcovia.“

Jan si na nepohodlie ani v najmenšom nesťažuje, hoci zostať nehybne niekoľko hodín nepretržite nie je úplne komfortné. „Ale keby som vedel, že im to pomôže, strávim s nimi takto pokojne aj 10 hodín,“ tvrdí. 

Už ste čítali?