Pred 76 rokmi nacisti rozpútali Šípkovské inferno. O vyčíňaní jednotky Josef vie málokto, velitelia nikdy neboli za činy potrestaní
Post Bellum
Post Bellum

Pred 76 rokmi nacisti rozpútali Šípkovské inferno. O vyčíňaní jednotky Josef vie málokto, velitelia nikdy neboli za činy potrestaní

Pred 76 rokmi nacisti rozpútali tzv. Šípkovské inferno. Velitelia jednotky neboli za svoje činy nikdy potrestaní. Očitým svedkom bol aj vtedy len 17-ročný Prosper Pajtinka. Toto je jeho príbeh.

Na snímke Prosper Pajtinka a komando Josef, ktoré stálo za infernom v Šípkove. — Foto: Archív Post Bellum

ŠÍPKOV 13. novembra - Po potlačení SNP sa Nemci kruto mstili, vypaľovali dediny a vyvražďovali civilistov. Mená obcí Kalište, Bačkov, Kľak, Telgárt, Ostrý Grúň a ďalších sú večným mementom čias nacistickej tyranie.

Menej známe je tzv. Šípkovské inferno, ktorého výročie si pripomíname dnes, 13. novembra. V Šípkove, obci v Slatinskej Doline, prišlo v roku 1944 o život 23 ľudí. Má ich na svedomí neschválne známa jednotka Josef. Veliteľom jednotky Josef bol Walter Pawlofski, jeho zástupcom Werner Tutter (známy aj ako Engelchen), obaja českí Nemci. Jednotka regrutovala diverzantov, ktorých si vyberala väčšinou spomedzi slovenských Nemcov.

Vďaka dokumentaristom z občianskeho združenia Post Bellum sa zachoval príbeh pána Prospera Pajtinku, rodeného Šípkovčana, ktorý bol očitým svedkom týchto strašných udalostí.

Na snímke vľavo veliteľ jednotky Josef Walter Pawlofski a vľavo jeho zástupca Werner Tutter (známy aj ako Engelchen).
Na snímke vľavo veliteľ jednotky Josef Walter Pawlofski a vľavo jeho zástupca Werner Tutter (známy aj ako Engelchen). Foto: Archív Post Bellum

Okolie Bánoviec nad Bebravou bolo počas 2. svetovej vojny frekventovaným miestom. Po vypuknutí SNP sa tam pohybovali nielen vojská nemeckej a slovenskej armády, ale aj partizáni.

Rodina Pajtinkovcov partizánom pomáhala. Rodičia boli organizovaní aj v odboji; či však patrili priamo k partizánom, to svojmu synovi radšej neprezradili. Dávali však partizánom jedlo a nechávali ich oddýchnuť si alebo prespať vo svojom dome, čoho svedkom bol aj mladý Prosper.

Tisov poklad

Z neďalekých Bánoviec nad Bebravou pochádzal prezident slovenského štátu, katolícky kňaz Jozef Tiso. V meste mal stále svoju faru, na ktorej často prijímal návštevy diplomatov a politikov.

Keďže Tiso naďalej zostával spojencom nacistického Nemecka, po vypuknutí Povstania začalo byť jasné, že cennosti a dôležité spisy ukryté na fare v Bánovciach už nie sú v bezpečí. Preto sa Jozef Tiso v októbri 1944 rozhodol dať cennosti previezť do bezpečia.

Kde presne mal v pláne Tiso cennosti ukryť, nie je jasné. Cesta do neďalekých Trenčianskych Teplíc, kde po bombardovaní Bratislavy sídlilo ministerstvo obrany, viedla cez vrch Machnáč. V tom období bola rukách 9. partizánskeho oddielu Jána Žižku, tekže tadiaľ nemohli prejsť. Vojaci sa preto rozhodli dočasne zamurovať cennosti v kaštieli v Motešiciach. Práve tam ich objavili partizáni.

Debny s cennosťami vzali a ukryli v Šípkove v budove, ktorú nazývali „židovňa“ a ktorá bola časťou obecného úradu. Tam býval krajčír Ján Hollý, ktorý spolupracoval s partizánmi ako partizánsky komisár. Strážiť debny dostal od partizánov za úlohu aj mladý, 17-ročný Prosper Pajtinka.

Prosper Pajtinka mal v čase Šípkovského inferna len 17 rokov.
Prosper Pajtinka mal v čase Šípkovského inferna len 17 rokov. Foto: Archív Post Bellum

Mal som stráž s Jozefom Maťasom. Bol rovnako starý ako ja, spolu sme chodili aj do základnej školy. Do budovy nás nepustili. Debny sme videli, ale boli sme zavretí v obecnom úrade. Ak sme chceli ísť na potrebu, museli sme to ohlásiť. Vonku boli stráže, v slovenských uniformách. Nevedeli sme, kto to bol. Len sme tak odhadli, že sú to partizáni. Ani sme nevedeli, kedy tie debny odviezli,“ spomína Prosper Pajtinka.

Prichádza Josef

Partizánom sa debny podarilo odviezť, medzitým sa však do pátrania zapojila špeciálna nemecká jednotka Josef. Cieľom jednotiek bolo zamiešať sa do miestneho obyvateľstva a diverznou činnosťou vyvolávať nepokoje medzi obyvateľmi a spôsobovať škody.

Členovia jednotky Josef vedeli, že Tisove cennosti majú v rukách partizáni. Rozhodli sa preto, že diverzanti budú predstierať, že sú členmi partizánskej skupiny z Čiech. Tak sa dostanú k informáciám o tom, kde sa Tisove debny nachádzajú. Hoci občania Šípkova boli obozretní, predsa sa jednotke Josef podarilo niektorých z nich oklamať.

Prišli v slovenských uniformách, nevedeli sme, či to boli Nemci alebo partizáni. Pretože títo Nemci sa prezliekli do uniforiem slovenskej armády a hovorili, že prichádzajú z Banskej Bystrice. A niektorí im na to skočili.

Inferno začína

Od krajčíra Hollého získali členovia jednotky Josef knihu s menami členov podzemného hnutia. Počas 8. až 13. novembra 1944 zavraždili 23 ľudí. Najprv 8. novembra v Lupeniciach nad Šípkovom umučili 11 partizánov a ich pomocníkov. Na druhý deň objavila telá zabitých dcéra jedného z nich, Antónia Belanová. Chlapi z dediny sa vybrali do Lupeníc po mŕtvych, to však netušili, že členovia jednotky Josef na nich nastražili pascu.

Do Lupeníc sa vybral aj Prosper Pajtinka so svojím bratom. Keď sa blížili ku kolibám, začuli mohutný výbuch. Rozbehli sa preto nazad do dediny a domov sa vrátili až večer, každý sám. Až neskôr sa dozvedeli, čo sa v Lupeniciach stalo – falošní partizáni v kolibách, kde ležali mŕtvi, nastražili bombu. Tá zabila ďalších 8 ľudí.

To už bol sneh, tak dedinčania vzali kone, sane, a tie roztrhané telá viezli poviazané na saniach na cintorín. To som videl tie roztrhané čierne telá.“

Šípkovčanom bolo jasné, že sú v nebezpečenstve. Zvyšní partizáni sa rozutekali skryť. Ani táto pomsta však Nemcom nestačila. Dňa 13. novembra obkľúčili Šípkov vojaci jednotky Josef. Tentoraz si však už na pomoc zavolali gestapo.

Na snímke obávané komando Josef.
Na snímke obávané komando Josef. Foto: Archív Post Bellum

Gestapo prišlo aj do domu Pajtinkovcov. V dome hľadali ukrytých partizánov, tí už však boli preč. „Ja som nezdvihol ruky, keď kričali po nemecky, a ten kaprál, po slovensky desiatnik, mi pištoľou buchol tuto na prsia, ale nevystrelil. Dodnes hovorím, že bol kresťan.“

Dedinu prehľadali a na obecný úrad predviedli ďalších podozrivých.

Prišlo zastrešené auto, a z neho vyskočili muži v nemeckých uniformách. To už budova židovne horela, a my sme to striekali starou hasičskou striekačkou. Dvaja sme museli ťahať na jednom konci, a dvaja na druhom. Keď vyskočili, viedli tých mužov do tej budovy. Časť už horela, a tam ich do tej budovy zavreli.

Keď Prosper Pajtinka videl, ako gestapo vedie do židovne dobitých Šípkovčanov, rozbehol sa do lesa a ušiel. V ten deň priamo v šípkovskej „židovni“ upálili príslušníci jednotky Josef ďalších štyroch ľudí. Ďalších vzalo gestapo na výsluch do Trenčína. Po tomto zásahu sa už partizáni v Šípkove neodvážili objaviť.

Šípkovské inferno nemá v bánovskom okrese obdobu a tento príbeh je naozaj výnimočný – svojou zápletkou, spôsobom nacistickej akcie a výnimočná je aj jeho tragika. Dá sa porovnávať s udalosťami v moravskej obci Ploština zhruba pol roka po šípkovskom inferne, kde bolo vraždiace komando fakticky identické s tým šípkovským a pomáhali mu desiatky diverzantov, ktorí porušovali všetky pravidlá boja.

Smrť sa volá Engelchen

V Ploštinej na Zlínsku vyvraždila jednotka Josef 44 civilistov, akcii velil Tutter a je dobre známa z knihy Ladislava Mňačka Smrť sa volá Engelchen. Román je považovaný za jednu z najsilnejších próz o druhej svetovej vojne v slovenskej literatúre. Príbeh partizánov v beskydských horách je zároveň dramatickým opisom zániku Ploštinej. Dej sa odvíja ako sled spomienok raneného partizána, ktorý sa nedokáže vyrovnať so skutočnosťou, že činnosť jeho jednotky zavinila smrť dedinčanov.

Walter Pawlofski a Werner Tutter neboli za masové vraždy nikdy potrestaní. Tutter dokonca v 50. rokoch spolupracoval s ŠtB ako agent v západnom Nemecku, režim ho kryl až do jeho smrti v roku 1983, keď zomrel v bavorskom Bad Kötztingu ako vážený občan. Pawlofski dožil svoj život pokojne v Mníchove.

Občianske združenie Post Bellum zaznamenáva príbehy pamätníkov, ktorých je čoraz menej, aj vďaka vám. Pošlite, prosíme, hoc i malú čiastku na to, aby história nebola zabudnutá. Všetko sa dozviete na darcovskej stránke www.denveteranov.sk.

Už ste čítali?

Východniarov lieči tento usmievavý lekár z Kene: Ľudia sú tu…

Kipchanga Chemwotei Sakong pre známych jednoducho Kip. O Slovensku dlho nič nevedel.…

Pavol Croft je slovenský Indiana Jones. Nechcelo sa mu stáť…

K histórii a umeniu mal Pavol Croft vždy blízko. Preto si ich vybral…

Byt v úplnom centre Bratislavy vymenili za šťastie na dedine:…

Nie všetky pokrokové projekty začínajú výpoveďou v korporáte.…

Práca v banke ju už nenapĺňala, pustila sa do výroby ženských…

Práca v banke si vyžaduje biznis oblečenie. Dobre o tom vedela už počas vysokej…

Pre koronu prišiel o prácu, tak piekol veterníky pre záchranárov.…

Keď prišiel Matúšov kolega s nápadom piecť koláče…

Horský vodca Ján Kořínek: Ak sa stretnete zoči-voči medveďovi,…

Pre milovníkov prírody a turistov má jasný odkaz.

František prácu smetiara miluje: Nie je to voňavá robota, no…

Vnúčatám kúpil ako hračku smetiarske auto, aby im mohol ukázať,…

25 rokov predáva kapustu na Miletičke: Pochádzam z generácie,…

Ak ste pravidelnými návštevníkmi známej Miletičky, meno…