Ako jediný Róm ukončil miestne gymnázium, teraz študuje na VŠ: Mama nás učila, kým otec varil, bez rodičov by som bol ničím

BRATISLAVA/STROPKOV 7. novembra – Za dverami bytu rómskej rodiny Sivákových to pred mnohými rokmi vyzeralo ako za bránou súkromnej školy, no po privítaní by si každá návšteva rýchlo všimla, že tu viacero vecí akosi nesedí.

S trojčatami sa v maličkom jeden a pol izbovom byte najprv učí mama, potom doučovanie vedú sami súrodenci. Deti si z vlastnej iniciatívy vytvárajú testy, bodujú sa, a ak treba, do písanky si dopíšu červenú „guľovnicu“, čiže pätorku. V najhoršom prípade napravia svoje vzdelanie domácou komisionálnou skúškou. Na malé testy slúži chodba, na veľké pivnica.

Mama učí, otec sa zvŕta v kuchyni

Bola to práve rodina, ktorá formovala tieto deti, ktoré dychtili po vzdelaní. V domácnosti Sivákových bolo vždy všetko podelené a vopred známe. Otec varil, mama sa starala o domácnosť. Z mamy s nízkym vzdelaním sa stala naraz výborná učiteľka a inšpirátorka a otec sa po práci zvŕtal v kuchyni, no keď bolo treba, svoje deti usmernil.

Michal Sivák je jedno z dnes už dospelých detí Sivákovcov. Ako jediný Róm ukončil miestne gymnázium v Stropkove, počas štúdia ktorého mu najprv z očí padali slzy a prevládali pocity, že to nezvládne. Zvládol to. Dnes je úspešným študentom vysokej školy, absolventom viacerých projektov, ktoré sa ako ináč, krútia okolo rómskych detí. A sú to práve tie deti, pre ktoré si Michal sadá do vysokoškolských lavíc, no ako prezradil odhodlaný študent pre Dobré noviny, bez mamy a otca by tú možnosť nemal a nebol by ničím: „Ďakujem im za vzdelanie, hodnoty a hlavne za lásku a človečinu, ktorú do mňa vložili.“

„Mamka mala pre nás veľké ciele. Zo mňa vždy chcela po dohovore s otcom právnika, aby som riešil všetky problémy. Otec mi vždy vravel, že budem potrebný v rómskej osade a že ma budú vyhľadávať. No uvedomil som si, že tadiaľ cesta nevedie. Rozhodol som sa pre učiteľské poslanie a neľutujem. Vždy sa obaja rodičia snažili, aby sme sa uberali k čestnosti a zodpovednosti. Do dnešného dňa, verím, že si to každý z nás zachoval.“ 

Výchova nebola vôbec jednoduchá

Keďže pochádzal z trojčiat, výchova detí nebola jednoduchá a o rok sa vypýtal na svet štvrtý súrodenec. „Otec bol a stále je hlavou rodiny, stále sa o nás staral, varil a pripravoval desiate do školy. Nezabudnem na tie krásne chvíle, keď nám skoro ráno išiel do pekárne na čerstvé pečivo, ako nám raz priniesol termosky pre všetkých troch, aby sme mali teplý čaj v škole a podobne. Mamka málokedy varila, ani dnes nevarí. Ona sa stará o domácnosť tak, že ju upratuje. Rodičia to majú veľmi pekne rozdelené, otec varí a mamka čistí. Je to neskutočná dvojka, ktorá sa navzájom podporuje a vedia si prácu veľmi dobre rozdeliť. Podarilo sa im vychovať deti, aj keď viem, že to nebolo pre nich ľahké,“ obzrie sa spätne za svojím detstvom Michal.

No mama bola tá, ktorá vládla po práci v domácnosti. Žena, ktorá príkladne formovala a vychovala svoje deti, pred ich narodením pracovala ako šička v Slovenke, potom v Stropkove na linke v Tesle a keď sa jej narodili deti, potešila sa práci upratovačky a to z veľmi praktického dôvodu: „Keď sme sa narodili, pracovala 13 rokov ako upratovačka na základnej škole, aby k nám bola blízko. Aj keď za malé peniaze, no vždy nám bola po ruke a vždy vedela, čo sme v škole urobili, čo učiteľka vyžadovala.“ Mama mala jednoducho prehľad o všetkom.

„Ako mi mama rozprávala, mala to veľmi náročné, Neviem si to predstaviť. Vždy mi vravela, že musela skoro vstávať, každého jedného z nás obriadiť podľa potrieb. Otec jej v tom pomáhala a bol vždy nápomocný. Keď sme vyrástli, vychovávala nás a vždy sa s nami učila. Otec detto.“

Rodičia sú stále pre Michala všetkým: „Bez mamy a otca by som bol ničím. Ďakujem im za všetko, čo pre mňa robili, pretože viem, že veľakrát sa zriekli svojich vecí a svojich potrieb, len aby mi ulahodili, pretože mi vždy chceli dobre.“

Na testy si kúpili písací stroj, na Luníku by to ale chcelo iné pravidlá

Mama sedela s deťmi nad učivom každý deň počas prvého stupňa. „Potom som prevzal žezlo a začal som s domácim vzdelávaním. Po škole sme si všetci súrodenci sadli za stôl, začal som výklad (čítal som z knihy – pozn.red.) a hneď som písal test na papier, ktorí mi súrodenci vyplnili. Časom sme to mali veľmi dobre premyslené, mali sme písací stroj, ktorý sme si našli v bazári, kde sme žili, zbehli sme si poň a vytvárali testy. Neskutočné zážitky, na ktoré nikdy nezabudnem.“

Niektoré prvky by vedel aplikovať na dnešné deti, iné by boli priam nemožné: „Určite by som využil nejaké postupy, bolo to formou večernej školy. Myslím, že aj didaktické a praktické.“ Michal sa so súrodencami týmto spôsobom nielen vzdelávali, ale najmä motivovali: „Keď niekto nechcel, dostal pätku a komisionálne skúšky. Do dnešného dňa mám tieto papiere doma a smejem sa z nich, aký som bol prísny a koľko som toho od svojich súrodencov veľa vyžadoval,“ spomína si na svoje začiatočnícke „učiteľské časy“.

Michal vie porovnať minulosť a súčasnosť. Už okúsil na vlastnej koži, aké to je pracovať ako učiteľ počas štúdia na Prešovskej univerzite v materskej škole v Košiciach a čo všetko potrebuje tamojšia mládež. A preto pozná odpoveď na našu otázku, či by také isté pravidlá, ako mali oni doma, vedeli pomôcť aj deťom na na Luníku IX: „Na Luníku IX som to nevyužil, pretože deti a prostredie bolo odlišné. Tam som využil iné pedagogické metódy. Každé prostredie si vyžaduje svoje pravidlá a hlavne prístup. Nemôžem porovnávať vzdelávanie v domácom prostredí a vzdelávanie na Luníku,“ tvrdí a dodáva, že hoci to bol ťažký oriešok, popasoval sa s ním dobre.

Vďaka chodbe ukončil ako jediný Róm gymnáziu

Doma ich bolo kopec, v jeden a pol izbovom byte sa učilo ťažko. Našiel si však svoj systém. Počas celého štúdia na gymnázium sa Michal učil na chodbe: „Keďže doma nás bolo kopec, my traja súrodenci, potom o rok ďalší mladší brat, dvaja rodičia v jeden a pol izbovom byte, nedalo sa to. Hľadal som počas strednej školy všelijaké možnosti, no, ,nevidalo‘. Potreboval som ticho, potreboval som svoj kľud a hlavne miesto, kde by som sa dokázal prejsť, svetlo, kde by som dokázal prečítať poznámky. Nakoniec som po pár mesiacoch pochopil, že pivnica bude slúžiť na veľké testy a chodba na tie malé, bežné testy. Vďaka chodbe a pivnici som skončil úspešne svoje štúdium na gymnáziu,“ šokuje nás.

A to napriek tomu, že sa naň nechystal: „Priznám sa, neplánoval som sa hlásiť na gymnázium. Keďže rodičia nemali peniaze, nemohol som cestovať autobusom do iného mesta. Nič iné mi neostalo, len ostať doma v Stropkove, na základnej škole „zamakať“ a ísť na gymnázium. Veľmi som sa hanbil, no časom som pochopil, že to dám, aj keď to bolo veľmi náročné. Počas štúdia padali veľké slzy, ale dal som to bravúrne, ako jediný Róm v tom čase na tomto gymnáziu.“

Každé jedno dieťa má potenciál, chyba je v dospelých

Michal vyrastal vo veľkej rodine, už stihol pracovať s deťmi a má svoj recept na to, ako by sa rómskym deťom mohlo dariť a ako by  sme všetci mohli prekonať predsudky a delenie na „také“ a „hentaké“ deti. „Každé jedno dieťa má potenciál. Je dôležité formovať generáciu, ktorá dokáže tieto veci meniť. Skúsme pochopiť a vychovávať naše deti inkluzívne. Nie všetci sme z rovnakého prostredia. Každé dieťa si zaslúži rovnocenný prístup. Chyba je v nás dospelých. Začnime chápať a vychovávať deti k tomu, že každý jeden bez rozdielu akéhokoľvek náboženstva a rasy môže byť náš priateľ. Dôležitá je výchova v ranom veku,“ myslí si.

Podľa jeho slov je však najdôležitejšie, aby sme my dospeláci nemali tie predsudky: „Ak ich budeme mať, deti nedokážeme adekvátne pripraviť prijímať iných. Myslím tým inú farby pleti, náboženstva a podobne. Aj rómske deti sú potenciálom Slovenska, aj z nich môžu byť lekári, právnici, učiteľky a učitelia. Verme tomu a pochopme, že každý je individuálny. Nedokážeme zmeniť myslenie hneď, verím, že situácia na Slovensku sa zmení, pretože tá politická vôľa je, len treba začať od seba.“

Rómske deti podľa Michala potrebujú pochopenie, motiváciu, nasadenie, podporu a cítiť sa rovnocenným partnerom či už v školskom prostredí alebo doma: „Sú to dôležité piliere, ktoré nám zabezpečia kvalitné vzdelávanie a napredovanie konkrétneho jedinca. Myslím si, že je dôležitý aj všestranný rozvoj dieťaťa, vďaka ktorému dokážeme dieťa rozvíjať po každej stránke.“

Keď máš cieľ, prežiješ aj z 10-tich eur na týždeň

Michal nemal nikde ľahké začiatky, ale nepoľavil. Iné to nebolo ani na výške. Počas prvého vysokoškolského roku dokázal vyžiť (okrem obeda) z 10 eur na týždeň - a ešte aj čosi ušetriť: „Dá sa to, no netreba mať veľké oči. Mne sa to podarilo. Šetril som si každé jedno euro. Chodil som na nákup, kde som si kupoval akciové pečivo či akciové potraviny. Pre niekoho nepredstaviteľné, ale dá sa aj ušetriť. Zamestnal som si hlavu školou a nemal som čas riešiť, či som niečo jedol alebo či niečo mám. Keď som bol hladný, kúpil som si podľa svojich možností. Jasné, že som si v druhom ročníku zohnal brigádu a komfort sa zvyšoval. Bol som neskutočne rád, za každú jednu pracovnú príležitosť.“

Dnes študuje magisterský odbor na pedagogickej fakulte Univerzity Komenského. A zase si ide cielene za svojimi snami: „Mám plán ísť aj na doktorandské štúdium a učiť na vysokej škole. To sú doposiaľ moje pracovné ciele. Momentálne pôsobím ako asistent poslankyne NR SR, takže pracujem a študujem denne. Je to ťažké zvládnuť a spojiť to, ale dá sa to, aj keď s malým obmedzením,“ prezrádza.

Rodičovské stopy vedú i k súrodencom

Zadarilo sa aj jeho súrodencom. Keďže je z trojičiek, spoločne úspešne ukončili stredné školy. Sestra pracuje štvrtý rok ako praktická sestra v sociálnom zariadení: „Musím sa priznať, že ju veľmi obdivujem. Odkedy pracuje, ešte ani raz si nezobrala dovolenku. Je to neskutočná pracantka a zodpovedná žena. Osamostatnila sa a je vo svojom obore úspešná. Som na svoju sestru Moniku veľmi pyšný,“ neodpustí si pochválenie sestry. Michalov brat, Alojz pracoval doteraz ako asistent učiteľky v základnej škole, dnes si oblieka vestu mestskej občianskej poriadkovej služby.

Michal je jednoducho stále dobre naladený človek, ktorého sprevádza úsmev a od cieľov ho neodrádzajú ani občasné rasové predsudky. Nepotrebuje sa obraňovať: „Popasoval som sa s tým a posunulo ma to tam, kde aj malo. Je to náramne ťažké, no stačí mať skutky, ktoré ste urobil a ľudia hneď zmenia názor. Veľmi sa nad tým už po pravde nepozastavujem, ak má niekto problém, nechám priestor každému, aby si ten problém aj sám vyriešil, ak nie, slovná argumentácia mi postačí. Nepotrebujem sa brániť, práve naopak, stačí len podotknúť a ukázať, ako sa to dá a nie, ako sa to nedá.“

Ďakuje za pozitívne i to negatívne

Michal podotýka, že ak chceme byť šťastní, záleží len na nás, ako sa vnútorne nastavíme. Šikovný Róm si snaží každý deň vytvárať pohodu, pracovať na sebe a makať na každom jednom krôčiku, či profesijnom alebo osobnom.

„Je to len na nás, ako si to nastavíme, akým hodnotám podľahneme a hlavne, ako sa budeme posúvať a formovať. Ak by som nemal oboch rodičov, neviem, kde by som bol. Som vďačný za všetko, ďakujem za rodinu, školu, prácu. Nikdy nie je neskoro pracovať na sebe, len treba chcieť. Vkladajme do všetkého človečinu, ľudskosť, srdce a verte, že sa nám bude žiť oveľa ľahšie. Ďakujem každému za všetko, aj za to pozitívne, ale aj za to negatívne. Práve to negatívne ma vždy vyviedlo z omylu a to ma formovalo.“