Psychiatrička: Hnev je prirodzený, pandémia ale raz skončí. Nech sa potom nehanbíme za to, ako sme sa správali
Prvá vlna nového koronavírusu bola o solidarite, druhá už je aj o únave a frustrácii. Psychiatrička a psychoterapeutka radí, ako sa s tým vyrovnať a čo nám pomôže.
BRATISLAVA 19. októbra – Strach z neznámeho a obrázky z talianskeho Bergama. To boli dva faktory, ktoré významne posilňovali našu disciplínu, zodpovednosť a vzájomnú solidárnosť v čase, keď pandémia nového koronavírusu ešte len začínala. Postupom času sa čoraz viac objavuje únava a dnes vidíme aj prvé negatívne emócie.
Ako sa tejto situácii prispôsobiť? Ako sa vnútorne nastaviť, aby sme aj naďalej boli solidárni? Pomôcť s hľadaním odpovede na tieto dôležité otázky do relácie KRIŽOVATKY s Mariánom Balázsom prišla psychiatrička a psychoterapeutka Soňa Belanská.
Neuveriteľná solidarita
Psychologička pripomína, že v prvej vlne bola vedúcou emóciou úzkosť a strach z neznámeho, keďže o chorobe sme nič nevedeli a pravidlá sa tvorili za pochodu. Veľmi dôležitou však bola aj solidárnosť. Prekvapená z nej bola aj ona sama.
„Aj mňa prekvapilo, že sa zdvihla taká veľká vlna celospoločenskej solidarity, ktorú sme tu nemali možno od 89. roku. Bolo to veľmi dobré, pretože to signalizovalo, že v ľuďoch niekde hlboko sú tieto pozitívne schopnosti, motivácie spojiť sa, združiť sa proti neviditeľnému nepriateľovi a spoločne zabojovať,“ povedala Soňa Belanská pre Dobré noviny.
Rozhodujúci faktor? Únava
Druhá vlna je však charakterizovaná iným mentálnym nastavením. O chorobe a víruse pribúdajú nové a nové informácie, takže úzkosť už nie je taká veľká. „Ako keby teraz prichádzala únava a spolu s ňou sa začínajú zdvíhať emócie podobné frustrácii,“ myslí si. Ide o pocity hnevu, nespokojnosti, pričom vlna solidarity sa už nezopakovala.
Rozhodujúcim faktorom teda môže byť únava: „V tomto prípade boli ľudia neustále vystavení množstvu informácií, ktoré boli niekedy podobné, inokedy dokonca rovnaké. Zapnete akékoľvek médium, stretnete sa s kýmkoľvek, skôr či neskôr dôjde aj na informácie o COVID-e, o víruse, o počtoch... je to stále a stále dookola. Táto únava spôsobí, že v rámci ochranných psychických mechanizmov hlava ako keby vypla a prestane to vnímať.“
Nesmieme vypínať ostražitosť
Problémom je, že sa môže vypnúť aj ostražitosť. Dôležité preto je, aby sme si prestali uvedomovať realitu a vytesňovať ju. „Skôr naopak, treba sa zamerať na prežívanie iných tém a pustiť si do svojho života aj tie. Myslím si, že ľudia iné témy majú, nežijú len COVID-om. Potrebujú riešiť svoje vzťahové veci, s deťmi, s prácou, s peniazmi...“ vysvetľuje psychiatrička s dodatkom, že to môže predchádzať hromadiacej únave a ľahostajnosti.
A ako presmerovať pozornosť tak, aby sme sa nestali ľahostajnými voči samotnej pandémii? Situáciu treba sledovať, stačí si ju však pozrieť napríklad raz za deň na desať minút. „To dôležité sa dozvieme z nejakých hlavných spravodajských médií, netreba tomu venovať viac pozornosti, pokiaľ sa to, samozrejme, nedotýka priamo členov rodiny,“ myslí.
Hnev je prirodzená reakcia
Soňa Belanská preto radí, ako sa nastaviť. Začať by sme mohli vytvorením rutiny bežného dňa. Mala by sa čo najviac podobať na náš bežný život, ktorý sme žili aj pred pandémiou, samozrejme, teraz aj s opatreniami. „Ale nezabúdajme na to, že okrem opatrení a COVID-ovej infekcie tu máme ešte množstvo ďalších tém vo svojom živote. Tie nám dávajú istotu, že náš život stále normálne beží ďalej a jedného dňa sa dočkáme konca pandémie,“ pripomína.
O možnom hneve psychoterapeutka hovorí, že ide o prirodzenú ľudskú reakciu. „Hnevom reagujeme v určitých špecifických situáciách. Hneváme sa, keď sa veci nedejú tak, ako by sme chceli. Hneváme sa, keď nemáme možnosť vyjadriť svoj názor. Keď sa stretneme s nedostatkom rešpektu,“ tvrdí a dodáva, že to sa momentálne asi aj deje: „Treba si uvedomiť, že je to v poriadku, je to normálna reakcia. Svoj hnev však človek musí vedieť spracovať, musí sa vedieť upokojiť.“
Nepohoda ako momentálna norma
Podľa Belanskej musíme prijať istú mieru nepohody ako momentálnu normu: „Z Biblie poznáme striedanie siedmich dobrých rokov a siedmich rokov. Aj ekonómovia vedia, že sa striedajú lepšie a horšie časy. Ľudia stredného veku to zažili už niekoľkokrát a vedia, že sú jednoducho obdobia v živote, keď to nie je tak jednoduché."
Ľudia na Slovensku sa vraj vedia prispôsobiť akejkoľvek situácii a prežiť ju. Belanská však zároveň upozorňuje na dôležitú vec: „Na druhej strane vidíme, ako by sa čelné elity prispôsobovali iba málo alebo konali protichodne. Prirodzene, že to vzbudzuje nejakú frustráciu a hnev. Nevieme to celkom ovplyvniť, ale ak by som mohla apelovať na samotné elity, novinárov, médiá a najvyššie miesta, okamžite by mali do svojich tímov prijať aj odborníkov nielen na epidemiológiu, ale aj na komunikáciu.“
Emotívnu komunikáciu neodporúča
Politikom by poradila, aby nekomunikovali emotívne: „Tie emotívne výstupy spojené s hnevom a ukazovaním prstom na občanov, čo všetko pokazili, to je ako keď nahnevaný otec hreší malé dieťa za to, že niečo pokazilo. Obviňovanie, prenášanie zodpovednosti na druhých, to všetko sú komunikačné veci, ktoré nepatria do tejto komunikácie, “ myslí si.
Ľudia čakajú vecnú a faktografickú komunikáciu. Podľa Belanskej potrebujeme údaje, fakty a analýzy. „Tie analýzy určite existujú a odborníci na komunikáciu ich vedia preložiť do ľudskej reči tak, aby sa to dalo povedať aj ľuďom,“ odporúča.
Treba veriť v šťastný koniec
Čo nám dnes teda pandémia ukazuje? Okrem toho, ako sme schopní prispôsobiť sa zmenám a zvládnuť nie úplne ideálne časy, je to aj o tom, ako dokážeme veriť v šťastný koniec. „Pretože to je istá vízia, ktorú by sme nemali ani teraz strácať. Je samozrejmé, že tá pandémia jedného dňa skončí. Či tým koncom bude vakcinácia alebo niečo iné, jedného dňa budeme na toto obdobie iba spomínať a možno by sme sa nechceli hanbiť za veci, ktoré teraz robíme,“ pripomína psychiatrička.
Odporúča preto aj v takýchto časoch uchovávať si kultivovanosť aj v najobyčajnejších veciach. „Stále musíme jesť príborom, ustlať si ráno posteľ, dodržiavať hygienu, poďakovať, pozdraviť, otvoriť dvere... To robme stále. Keď si udržíme túto kultivovanosť v bežných prejavoch, udržíme ju aj v komunikáciu. A keď bude medzi ľuďmi, verím, že sa nebudú zbytočne tie negatívne vášne stupňovať,“ radí Soňa Belanská na záver.
Viac sa dozviete v priloženom videorozhovore.
