Dobré noviny
Martina má depresie: Chcela som opustiť dieťa, najhoršie boli myšlienky na samovraždu, v najhoršom vie pomôcť i drobnosť
Monika Hanigovská
Monika Hanigovská

Martina má depresie: Chcela som opustiť dieťa, najhoršie boli myšlienky na samovraždu, v najhoršom vie pomôcť i drobnosť

Martina s rodinou.
Martina s rodinou. — Foto: Facebook/Martina H.

Martine pomáha v ťažkých chvíľach milujúci manžel a deti. V rozhovore nám otvorila dvere do svojej duše. Nazreli sme do ďalšej témy, o ktorej sa nehovorí, no dotýka sa mnohých z nás.

VÝCHODNÉ SLOVENSKO 10. októbra – Má len tridsať, krásne deti a milujúceho manžela. Nezasvätení by videli pred sebou priam idylickú rodinku. Mamičke, manželke a najmä žene však zo života „odhryzáva“ také psychické ochorenie, čo má v moci premeniť pekné dni na tie najškaredšie.

Martina zažíva stredne ťažké depresie - priemerne do týždňa štyri až päťkrát. Pre niekoho možno neznámy pojem, pre iného len akási „depka“, nič viac. Tento stav vnímajú mnohí z nás ako vykreslený čiernobiely svet, ktorý stačí vyfarbiť žiarivými farbičkami. A je vraj po probléme. Pravda je však iná. Nevyspytateľné duševné ochorenie dokáže pozmeniť naše vnímanie sveta – túžby, hodnoty, plány.

Ak sa jej choroba dostane príliš pod kožu, nemá chuť žiť. Ako prezradila Martina pre Dobré noviny, ani nevie, kde by bola, ak by ju v jednom momente nezastavil manžel. Depresia je v našej spoločnosti stále veľakrát zľahčovaná a sama doteraz na vlastnej koži pociťuje, ako ju neprávom ľudia odsudzujú len preto, že ňou trpí. Okrem jej najbližšieho okruhu – manžela a detí.

Martina bojuje za chorých a ukázala, ako to vyzerá v jej svete.

Martina bojuje za chorých. Ukázala, ako to vyzerá v jej svete. Foto: Facebook/Martina H.

Choroba v nej zrela v detstve, no prepukla po pôrode

Martina H. sa na stredne ťažké depresie lieči 4 roky, zatiaľ ambulantne: „Už som tým trpela v detstve, len sa to neriešilo a v dospievaní som to tiež neriešila, pretože som sa hanbila.“ Popôrodná depresia „doklepala“ jej terajší psychický stav: „Všetko sa to spustilo v pôrodnici pri mojom prvom pôrode. Po pár dňoch som sa začala hanbiť za malého - a keď tam plakal, to už u mňa začala popôrodná depresia. Začínala som to po niekoľkých týždňoch vyčerpania s novorodencom nezvládať. Nechcela som s ním byť, chcela som, aby bol s nami aj manžel, ale keďže chodil na týždňovky, bolo to nereálne,“ opisuje svoje psychické stavy.

Keď mal synček päť mesiacov, chcela sa zdvihnúť a odísť. Slovo odísť je však v jej prípade zvláštny pojem, do ktorého sa nedostala úmyselne. Martininu myseľ ovládala choroba. „Neviem, kam by som išla. Mala som potrebu ísť preč od všetkého - niežeby som chcela svoje dieťatko opustiť, ale človek, ktorý má depresie a príde do stavu, ktorý sa len ťažko opisuje, vtedy jednoducho nerozmýšľa. Ani neviem, čo by bolo, keby ma manžel nezastavil,“ vysvetľuje.

Manžel sa však stal nielen jej oporou, ale sám jej navrhol, aby spolu vyhľadali odborníka: „Hneď sme to riešili. Psychiatrička mi urobila robila test, ktorý ukázal, že trpím stredne ťažkými depresiami. Hneď som šla na lieky, ktoré zabrali až o dva týždne.“ Zároveň jedným dychom priznáva, že v prípade, ak žena pred pôrodom trpí niektorým psychickým ochorením, dokáže sa podľa jej slov k tomu pridružiť i popôrodná depresia.

V hlave sa nám hneď začala vynárať otázka, či existuje liečba terapiou. A aká je vôbec liečba? „Určite zaberú terapie. Človek môže mať depresie a okolie mu nevie porozumieť, no odborníci a ľudia, ktorí si týmto prešli, tí dokážu pomôcť,“ tvrdí. Martina sa súčasne zdôverila s tým, že sama cíti potrebu hospitalizácie a je odhodlaná ju absolvovať: „Chcem sa mať aspoň lepšie.“

Keď jej je najhoršie Martina nachádza útechu v tichu, v rodine a na chalupe.
Keď jej je najhoršie, Martina nachádza útechu v tichu, v rodine a na chalupe. Foto: Facebook/Martina/H.

Najhoršie sú myšlienky na samovraždu

„Keď je deň, ktorý nechcem zažívať, ale musím, tak sa cítim, akoby som bola paralyzovaná. Nebaví ma nič, som znechutená. Nevládzem robiť nejakú činnosť,“ vyznáva sa, aké to je žiť s takouto diagnózou. A keď sa predsa premôže, je to podľa jej slov nasilu.

Cíti pritom úzkosť, plačlivosť, zlosť a zároveň beznádej: „Cítim sa ako v inom svete a najhoršie sú myšlienky na samovraždu. Nejedna taká myšlienka mi napadla - aj doma. Hanbila som sa za to,“ hovorí. Mladá mamička si pritom uvedomuje, že má dve deti, milujúceho manžela, no psychika je podľa nej veľmi silná: „Človek, ktorý má túto pliagu, veľmi veľa rozmýšľa o živote, ako všetko bude, ako ho prežije. A najhoršie je, ak nemá žiadne hobby, nič ho nenapĺňa.“

Najviac ju stresujú nové veci a ľudia, lebo väčšinou v nich nemá dôveru: „Keďže som dosť citlivá, čo mi vyšlo aj u klinického psychológa, tak určite som v zlom stave, že aj keď je niekde napätá situácia, tak veľmi na mňa vplýva negativita okolo mňa alebo z ľudí.“ Jednoducho príde deň blbec“ a už má celý deň zlý, no pomáha jej spoločná záľuba, ktorú si pestuje s manželom: „Pomáhajú mi deti, manžel a naša spoločná záľuba - tou je naša chalupa. Tam chodím načerpať silu, tam mám pokoj, relax.“

Rodičia alkoholici, bitky a sexuálne zneužitie v detstve

Jej ochorenie siaha až do detstva. Namiesto lásky, porozumenia a spoločne strávených chvíľ podľa jej slov zažívala to, čo by nikdy nemalo okúsiť žiadne dieťa: „Popravde, detstvo som nemala pekné. Rodičia alkoholici, bitky na každodennom poriadku, v škole šikana od spolužiakov, sexuálne zneužitie, ktoré sa nikdy neriešilo, keďže som to nemala komu povedať. Toto všetko ma poznačilo depresiami a častými myšlienkami zomrieť, no bez liekov si život neviem predstaviť - keď tu chcem byť kvôli deťom a manželovi, musím ich brať a chodiť po terapiách, ináč neviem sama fungovať.“

Martina si dnes uvedomuje, odkiaľ vietor fúkal: „Určite depresie mám zapríčinené tým, v akom prostredí som žila, vyrastala. Psychiatrička mi potvrdila, že je to tým, ako sa ku mne správali rodičia, spolužiaci, aj to sexuálne zneužitie, všetko sa to na mne podpísalo.“

Ľudí sa bojí, preto nevie nikam ísť

Zisťovali sme, čo môže najviac pomôcť človeku v takomto stave. „Keď mi je najhoršie, musím byť sama so sebou, inak to neprejde. Musím mať pokoj, musím sa vyplakať, aby sa mi uľavilo. Veľmi mi škodí, keď sa často stretávam s ľuďmi. Ja ani neviem ísť niekam s kamarátmi von, lebo ma to vyčerpáva. Dosť som sama a keďže už päť rokov bývam na východnom Slovensku, tak tu ani veľa priateľov nemám,“ hovorí mladá žena, ktorá sa nevie začleniť a má z toho strach i preto, lebo v detstve bola veľakrát odstrkovaná.

Aj počas nášho rozhovoru sa necítila najlepšie a zistili sme, že okrem prostredia na ňu zle pôsobí počasie: „Dosť na mňa vplýva aj počasie, teraz prší a mne je hrozne,“ tvrdí. Zdravý človek by nad tým len mávol rukou, alebo sa cítil chvíľku „nie vo svojej koži“, no to dokážu len zdraví ľudia. Ona však ďalej ochotne rozpráva, chce pomôcť cez svoj príbeh.

Rodičia alkoholici, zažila bitky a sexuálne zneužitie v detstve. Iných by to položilo, no v živote sa nevzdala.
Rodičia alkoholici, zažila bitky a sexuálne zneužitie v detstve. Iných by to položilo, no ona sa v živote sa nevzdala. Foto: Facebook/Martina H.

Vravia jej, aby si dala tabletku na hlavu, že to prejde

Martine pomáha len samota a keď má najhorší deň, pomôže jej človek – manžel. „Ak niekto nemá pochopenie od blízkych, je to ťažké. Toto ochorenie je ťažké a tŕnisté. Ľudia musia mať pevné nervy, vytrvalosť a veľké pochopenie pre človeka so psychickým ochorením,“ povzdychla si.

Martina zatiaľ mala „šťastie“ na ľudí, ktorí nemajú, resp. nechcú mať pochopenie pre to, čo zažíva niekoľkokrát do týždňa: „Stretla som sa len s nepochopením. Ľudia nevedia a nechcú pochopiť, hneď súdia namiesto toho, aby si človeka len vypočuli. Stretla som sa s vulgárnym pomenovaním, že som na liekoch, alebo daj si tabletku na hlavu. Nájdu sa všelijakí ľudia, no mňa táto choroba naučila, že sa za ňu nemôžem hanbiť, hoci je u nás stále tabu o nej rozprávať na verejnosti. A určite ma naučila, aby som bola úprimná, sama neznášam neúprimnosť,“ vysvetľuje Martina.

Priblížila aj problém s miestom, kde jej majú pomôcť. Presnejšie, problémom sú ľudia, ktorí im dokážu priťažiť skôr, ako otvoria kľučku od dverí psychiatra: „Sedím v čakárni u psychiatra a vidím, keď okolo prechádzajú ľudia a pozerajú na vás, že tam sedíte. Už aj tak je pre niektorých ťažké sedieť v tej čakárni - lebo je to čakáreň u psychiatra a hlavne je to pre tých, ktorí sa hanbia za svoje ochorenie.“

Nerozumie ani u nás obľúbenej vete „daj si tabletku“: „Neznášam, keď mi niekto povie, že neprežívaj, kašli na to, život ide ďalej. Áno, ale nie pre človeka, ktorý má psychické ochorenie. Vždy sa pritom smejem, lebo vtedy zistíte, že ten človek nikdy nezažil pocit beznádeje.“

Niekedy pomôže len maličkosť

Pre zdravých ale i trpiacich ľudí mí odkaz. „Určite by som im odkázala, že depresie alebo iné psychické ochorenie existujú a môžu byť radi, že sú po psychickej stránke zdraví, no človek nikdy nevie, kedy do toho spadne,“ myslí si a zároveň prosí ľudí, ktorí neprechádzajú psychickými ochoreniami ale takého človeka poznajú, aby ho podporili.

„Tí, ktorí netrpia depresiami a majú vo svojom okolí niekoho, nech len tohto človeka počúvajú, podporujú ho a povzbudzujú - lebo niekedy stačí málo a človek s depresiami sa cíti lepšie, keď vie, že sa má komu aspoň vyrozprávať. Nech hneď nesúdia a hlavne nech sa nevysmievajú. Človek s depresiami potrebuje určite chápajúceho človeka a hlavne nech sa nehanbia o tom rozprávať. A keď cítia, že mu je najhoršie, určite to treba zo seba dostať, lebo už veľa ľudí ukončilo svoj život a pritom sa stačilo len niekomu zdôveriť.“ 

Ak ste sa ocitli v psychicky náročnej životnej situácii vy alebo vaši blízki, prípadne pociťujete úzkosť, depresívne nálady a súčasná kríza spojená s tlakom sa pre vás stáva psychicky neúnosnou, vyhľadať pomoc nie je prejavom slabosti či zlyhania. Kontaktujte odborníkov z Ligy za duševné zdravie na bezplatnom telefónnom čísle 0800 800 566. Prípadne môžete využiť služby e-mailovej poradne s konkrétnym odborníkom. Viac sa dozviete na webe linkanezabudka.sk.

Už ste čítali?