Dobré noviny
Slovensko žije ozajstnou telenovelou: Žena pátra po mladíkovi z MHD, pomôžte jej nájsť možno „osudovú“ lásku
Monika Hanigovská
Monika Hanigovská

Slovensko žije ozajstnou telenovelou: Žena pátra po mladíkovi z MHD, pomôžte jej nájsť možno „osudovú“ lásku

Mladá žena stretla svojho neznámeho v tomto autobuse.
Mladá žena stretla svojho neznámeho v tomto autobuse. — Foto: FB:Martina Trnková

Pre tento príbeh neplatí, že keď zíde z očí, zíde aj z mysle. Cestujúca stále pátra po mužovi, s ktorým síce neprehodila ani jediné slovo, no ich vzájomné pohľady ju od istého rána stále mátajú.

BRATISLAVA 9. októbra – „Spriaznené duše“, či vzájomná náklonnosť sú od nepamäti inšpiráciou pre množstvo kníh, filmov či divadelných inscenácií. O to viac je pre nás niečo podobné vzácnejšie, ak to okúsime na vlastnej koži.

Istej dvojici neboli treba slová či dlhá prítomnosť toho druhého. Slovenskom sa začala šíriť prosba mladej Slovenky, ktorej cesta MHD-čkou zmenila život. V jedno augustové ráno nasadla do bratislavskej mestskej hromadnej dopravy, kde stretla neznámeho muža. Obaja prežili osudovú chvíľku, no zastávky ich rozdelili. Odvtedy chodí každý deň tým istým autobusom s nádejou, že ho opäť stretne - ale nedarí sa. Ona sa však nevzdáva. Napísala poviedku, v ktorej dúfa, že sa spozná či už jej tajomný neznámy, alebo že vďaka zdieľaniu jej príbehu sa dostane tento pozdrav až k nemu.

Na zúfalú ženu nedokázala už viac pozerať kamoška, a preto sa jej príbeh ocitol v jednej skupine na sociálnej sieti, kde sa začal veľmi rýchlo šíriť - a my vám teraz časť z neho prinášame.

„Ak si sa spoznal, ozvi sa na mail. Ak to nie si ty, prosím, zdieľaj nech sa nájdu,“ želá si Martina Trnková, priateľka dievčiny, ktorá anonymne, no s odhodlaním hľadá svojho neznámeho. Mladá žena cestovala linkou X33 z Dlhých dielov až k zastávke Chatam Sófer a od 8:20 do 8:35 vedľa nej sedel mladík, ktorého by chcela opäť vidieť. Vaším zdieľaním sa možno jej príbeh ocitne v tých správnych rukách.

V tomto autobuse sa viezla dvojica, ktorá nemala odvahu sa zoznámiť.
V tomto autobuse sa viezla dvojica, ktorá nemala odvahu sa zoznámiť. Foto: FB/Martina Trnková

Nekonečných 15 minút v MHD

„Bolo ráno 5. augusta. Streda. Také typické ráno. Ničím zvláštne. Aspoň tak sa to na začiatku javilo. Lebo veľa dní v živote nám príde obyčajných, kým sa nestane niečo neobyčajné, čo otrasie našim životom a už nič nie je také, ako predtým,“ vracia sa späť dievčina k osudovému dňu.

Ako iní, aj ona sa vydala do práce tak, ako väčšina z nás a to mestskou hromadnou dopravou. „Poznáte to? Idete do práce a v polospánku len vybavujete svoju každodennú rutinu. Vstať, spraviť zo seba človeka a dostať sa do autobusu, kde zavesení na jednu ruku môžete dosnívať svoj sen z teplej a mäkkej postele. V tom lepšom prípade máte šancu si sadnúť a dodriemať pohodlnejšie.“

Nič nenasvedčovalo tomu, že sa jej stane niečo zvláštne a automaticky hľadala svoje miesto v autobuse: „Hneď som sa rozhliadla. Len tak, či je voľné moje obľúbené miesto. Nachádza sa v zadnej časti autobusu hneď oproti zadným dverám. Ja som však nastúpila o jedny dvere bližšie k vodičovi, takže uistiť sa v mojich ďalších krokoch bolo nesmierne dôležité. Označila som si ešte elektronický cestovný lístok a pretlačila sa davom do svojho cieľa,“ opisuje dievčina cestu k miestu, kde mala v pláne dosnívať svoj prerušený sen.

Pozeral sa na ňu dovtedy, kým si ho nevšimla

Prisadla si k neznámym ľuďom do svojej štvorky, no netrvalo dlho a niečo ju začalo vyrušovať. Snažila sa to však ignorovať a užívala si hudbu v ušiach. Na chvíľku. „Rušivý impulz však neprestával. Prichádzal z mojej ľavej strany. V hudobnom opojení som otočila hlavu. Chlapec, ktorý sedel vedľa mňa, nešetril pohľadom,“ no tomuto najprv neprikladala najprv žiaden význam.

Domnievala sa, že mu možno dotyčnému prekáža hlučná hudba alebo jej jemné taktovanie: „A zase. Zas sa na mňa pozerá. Cítim jeho pohľad. Cítim z neho naliehavosť, no neviem to definovať. Fakt mu vadí moja hudba? Tak nech mi to povie. Aj na neho pozriem. Hm, celkom pekné oči. Svetlo modrá farba sa presne hodila k jeho svetlej pleti a svetlým vlasom. Presný opak toho, čo sa mi doteraz páčilo. Vždy som viac inklinovala k tmavším, možno preto ma tento chlapec zaskočil,“ prezrádza o cudzincovi, ktorý sedel hneď vedľa nej.

Dlhé diely.
Dlhé Diely. Foto: TASR /Martin Baumann

Slovensko taktiež zasiahla pandémia a s ňou prišli aj rúška. A teraz jej začalo prekážať to jedno konkrétne – na jej tajomnom mužovi. „Do prdele aj s tou dobou rúšok. Nemám ani páru, ako vyzeral zvyšok jeho tváre. Nieže by na tom záležalo, lebo jeho prítomnosť zrazu odomkla časť mozgu, ktorá dovtedy tvrdo spala. Senzory začali snímať jeho signály. Tuším, sa mu páčim.“

Pozerala na neho celý čas. V mysli už premýšľala, do ktorého autobusu vlastne nastúpila. Chcela nastúpiť presne na tento spoj i zajtra, len aby ho mohla vidieť: „A potom znova a znova, kým sa jeden z nás neodváži povedať ahoj.“

Ako priznáva, nezvykne robiť analýzy, ale neznámy fascinoval ju natoľko, až si začala všímať viac, ako vyzerá: „Celkom fešák. Jeho stavba tela vyzerá byť pevná. Žiadna vychudnutá žirafa, pri ktorej budem mať výčitky, že po nociach vyjedám chladničku miesto toho, aby som sa podelila. Aj je vyšší, ako ja. Je to vidieť podľa toho, že ak mu chcem pohľad opätovať, musím trochu zdvihnúť hlavu. A ruky. Tie má voľne položené cez stehná. Bože, tie ruky. Zmocnil sa ma tik, aby som sa ich dotkla. Ale nie hocijako. Jednoducho tak, akoby sme tvorili pár. Len tak. Chytiť ho za ruku a nepustiť.“

Zároveň samú seba pokarhala, ako podľahla neznámemu a to len v priebehu niekoľkých minút: „Vidíš ho ledva desať minút a riešiš v hlave sprostosti, aké si neriešila ani vtedy, keď si mala pätnásť. A teraz máš viac ako dvakrát toľko.“ Zapla rádio, aby podľa svojich slov nepodľahla pudom. Neznámy je zatiaľ skontroloval, či nemá krúžok okolo prsta a teda, či je zadaná.

Zíde z očí, zíde z mysle? Neplatí to vždy

Keď vystupoval, zrazu si všimla, že jeho opis tak úplne nesedí: „Zrazu mal tmavšie vlasy aj oči. Kým sedel vedľa mňa, slnečné svetlo ho osvetľovalo. Teraz však stál v tieni a len pozeral na mňa,“ napriek tomu ho nedokázala dostať z mysle. A typické a známe: „zíde z očí, zíde z mysle,“ stratilo význam.

„Srdce sa mi rozbúchalo, alebo zastalo. Ani sama neviem. Jednoducho v tej chvíli zastal čas. Pozerali sme na seba a ja som cítila, ako jeho pohľad preniká až k mojej duši. Možno ho podceňujem, ale viem, že všetko potrebuje čas. A tak aj on, aby vedel, že po 6 minútach sedenia vedľa neho som ho jednoducho chcela vidieť znova.“ Tento moment ju však zároveň i vydesil a nechcela, aby bol posledný.

„Dvere sa zavreli a autobus sa pohol. Ešte som vytočila hlavu, aby som sa mohla za ním obzrieť, ako prechádza na druhú stranu cesty. Ak už nič, aspoň som si potvrdila, že za prácou cestuje ďalej električkou. Stále však ostáva tisíc možností. A ja môžem len dúfať, že aj zajtra pôjde tým istým autobusom, kde sa znova stretneme. Mimochodom, pekné lýtka.“

Po zvyšok cesty do práce si vyčítala, prečo sa mu neprihovorila a potom zalovila v mobile, aby si pozrela cestný poriadok linky autobusu: „V hlave som prerátala možnosti, v ktorom čase som do neho mohla naskočiť a dôverovala osudu, že chlapec z autobusu nebol len náhoda. Veď predsa náhody neexistujú.“

Už ste čítali?