Evanjelická kaplánka: Ľudia si myslia, že práve ja budem za sprísnenie interrupcií. No akosi sa s tým neviem stotožniť

BRATISLAVA / MARTIN 11. októbra - Paulína Šofranková mala blízky vzťah k Bohu už v detstve, keďže obaja jej rodičia sú evanjelickí farári. Vyštudovala teológiu na Evanjelickej bohosloveckej fakulte UK v Bratislave a dnes je už aj hrdou mamou. Spolu s manželom, ktorý pracuje ako učiteľ chémie, vychovávajú ročného syna. Aj napriek tomu, že to neraz nie je jednoduché, je vďačná za všetko, čo má.

V súčasnej situácii si uvedomuje vážnosť situácie a na sprísňovanie opatrení má jasný názor. „Počas prvej vlny pandémie boli ľudia ostražitejší. Keďže sa nás pandémia až tak nedotkla, ľudia sú v dnešných dňoch omnoho nezodpovednejší a nerešpektujú pravidlá tak, ako by mali. Mňa však dokáže nahnevať aj to, že ľudia z duchovného radu komentujú aktuálnu situáciu spôsobom, ktorý ľudí vedie viac k spochybňovaniu opatrení ako k ich dodržiavaniu. Práve my by sme ich mali viesť k tomu, aby boli zodpovední,“ hovorí pre Dobré noviny Paulína Šofranková.

Už v detstve vedela, čím by chcela byť

Mali ste blízky vzťah k Bohu už v detstve?

Keďže obaja moji rodičia sú evanjelickí farári, viera bola vždy úzko spätá s naším životom. Od útleho detstva sme chodili na detské besiedky a stretnutia, na ktorých sme sa zoznamovali s vierou, Bibliou a jej obsahom. Myslím si, že práve toto obdobie formovalo moju osobnosť nielen po kresťanskej, ale aj ľudskej stránke. V takomto duchu by som chcela viesť aj svoje deti.

Je viera ľudí, ktorí si našli cestu k Bohu neskôr, v niečom iná v porovnaní s človekom, ktorý veril v Boha od detstva?

Neviem, či je iná a nerada by som to porovnávala. Nemyslím si, že tí, ktorí začali veriť v Boha neskôr, sú horší alebo lepší ľudia. Je úžasné, že Pán Boh si nás privolá v akomkoľvek veku. Ja to napríklad vnímam ako milosť, že som Ho mohla poznať už od detstva.

Snívali ste o tomto povolaní už v rannom veku? 

Každý má v detstve nejaké sny, no ja som už vtedy vedela, že by som jedného dňa chcela byť pani farárkou. Mám troch súrodencov a vždy, keď sme sa hrali, som snívala o tomto povolaní. Vzala som si veľkú otcovu čiernu bundu a tvárila som sa, že ide o luterák, teda bohoslužobný odev evanjelického kňaza.

Úprimne, ani neviem, kedy som sa rozhodla, že pôjdem študovať teológiu. O ničom inom som ani neuvažovala, bolo mi to akosi prirodzené.

Kde ste študovali?

Na Evanjelickej bohosloveckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Boli to krásne časy, na ktoré nikdy nezabudnem.

Mali ste v ročníku aj spolužiačky, budúce farárky?

V ročníku nás bolo 18 a dá sa povedať, že pomer chlapcov a dievčat bol vyrovnaný. Situácia už nie je taká ako kedysi.

Máte aj nejakých známych, ktorí vás od tohto povolania spočiatku odhovárali?

Vôbec. Viem však, že to niektorí rodičia - farári - robia. Mne sa to ale nepáči, pretože ak má človek svoju prácu rád, nevidím dôvod na to, aby od nej odhováral svoje dieťa. A čo sa týka kamarátov, samozrejme, boli aj takí, ktorí si z času na čas z môjho povolania robili žarty, no mňa to nikdy neovplyvnilo ani neranilo.

Pohľad na rodičovstvo sa jej zmenil, keď sa stala mamou

Ako spomínate na vašu prvú službu Božiu?

Keďže som mala k viere už od detstva blízko, nemyslela som si, že to bude pre mňa stresujúce. No opak bol pravdou. Veľkou výhodou však bolo, že pred službou prišli rodičia za mnou do sakristie, a to ma upokojilo. Jeden pocit sa mi však hlboko vryl do pamäti. Keď som začala bohoslužbu, mala som neskutočný pocit. Moje vnútro sa naplnilo pokojom. Dávalo mi to zmysel a vedela som, že som na správnom mieste.

Ako vyzerá v dnešných dňoch váš bežný pracovný deň?

Zatiaľ som na polovičný úväzok, lebo spolu s manželom máme ročné dieťa. S pánom farárom sme sa dohodli, že doobeda sa budem starať o svojho syna a poobede, keď sa manžel vracia z práce, idem do kancelárie. Pracujem do večera a okrem toho, že mám napríklad biblické hodiny, vyučujem konfirmandov či mládež.

Predpokladám, že váš manžel nie je farárom.

Pracuje ako učiteľ na spojenej škole a vyučuje chémiu.

Ako dlho sa poznáte?

Už od detstva.

Ako reagoval, keď sa dozvedel, že chcete ísť študovať teológiu?

Nemal s tým ani najmenší problém, keďže je veriaci človek. Manžel pochádza z dedinky, ktorá bola susedná cirkevnému zboru, kde pôsobili moji rodičia. Naše rodiny sa stretávali v rodinnom spoločenstve, ktoré sme mali na fare. Už keď sme sa dali dokopy, vedel, do čoho ide a jeho rodina je veľmi blízka mojej.

Aj napriek tomu, že ste zatiaľ len na polovičný úväzok, koľko mesiacov ste pri svojom povolaní mohli byť na materskej dovolenke?

Žena, farárka, môže byť u nás na materskej dovolenke šesť mesiacov. Potom by mala nastúpiť do práce alebo požiadať presbyterstvo v zbore, kde je, aby jej umožnili byť dlhšie s bábätkom. To však predstavuje finančné bremeno pre zbor, ktorý sa musí starať nielen o ňu, ale aj toho, kto ju zastupuje. Neplatí to však v prípade, že má za manžela farára.

Na jednej strane, je to pochopiteľné, no na druhej, je to pre mňa, ako matku, veľmi ťažké. Nechápem, ako to môžu zvládať ženy napríklad v Amerike, keď musia ísť do práce omnoho skôr a musia dať bábätko do jaslí alebo mu musia zabezpečiť pani opatrovateľku. Pre tieto matky to musí byť neskutočne ťažké.

Zmenil sa vám pohľad na rodičovstvo, keď ste sa stali maminou?

Rodičovstvo je krásne, no zároveň náročné obdobie, ale určite by som chcela aj ďalšie bábätko. Dieťa nastavuje dospelým akési zrkadlo, keďže všetko po rodičovi opakuje. Na druhej strane, skĺbiť rodičovstvo s prácou nie je vôbec jednoduché, no som vďačná za všetko, čo mám.

Témou, ktorá rezonuje v spoločnosti v dnešných dňoch, je umelé prerušenie tehotenstva. Poslanci po rozprave, ktorá trvala dva dni, nakoniec nehlasovali o interrupčnom zákone, ktorý by ženám skomplikoval prístup k zákroku (pozn. red. rozhovor sme realizovali 11. októbra). Ste kaplánkou, ale aj ženou a matkou. Aký máte názor na interrupcie?

Ľudia by si mohli myslieť, že sa ako kaplánka prikloním k navrhovateľom, no ja sa akosi neviem s tým stotožniť. Myslím si, že spoločensky to nič nevyrieši, pretože ak je žena presvedčená, že chce podstúpiť umelé prerušenie tehotenstva, urobí to tak či tak.

Je to veľmi bolestivá téma a nemalo by sa k nej necitlivo pristupovať. Poznám ženy, ktoré zo zdravotných dôvodov nemali na výber. Práve verejná diskusia im pripomína nepríjemné časy.

Ľudí vždy vypočuje

Prichádzajú za vami vo voľnom čase ľudia, ktorí si prechádzajú ťažkým obdobím, s prosbou o radu?

To predstavuje tú náročnejšiu časť mojej práce. Niekedy sa ľudia dostanú do ťažkých životných situácií, o ktorých sa mne ani nesníva. Je veľmi ťažké reagovať správne, keď som dané situácie nikdy nezažila.

S akými problémami sa najčastejšie pasujú?

Napríklad pár sa snaží o bábätko, no nemôže ho mať. Alebo stretla som sa už aj s tým, že otec rodičovstvo nezvláda a začína byť veľmi agresívny. No v týchto situáciách nechcem dávať ľuďom rady, nechcem hovoriť, čo je správne, pretože pokiaľ človek niečo nezažil, nemôže súdiť ani filozofovať.

Aký väčšinou zaujmete postoj?

Aj keď niekedy nedokážem poradiť, snažím sa vypočuť človeka, a to je niekedy najviac. Niekedy sa snažím využiť aj vedomosti, ktoré som získala v škole, no nie je to pravidlom. Každý človek tvorí samostatnú knihu a na všetkých neplatí to isté.

Ľudia sú podľa nej nezodpovednejší

Tento rok komplikuje situáciu aj pandémia a vláda opäť prijíma opatrenia. Dá sa podľa vás budovať spoločenstvo aj dištančne, teda bez osobného kontaktu?

Určite, ja s tým nemám problém. Aj keď nemôžeme hovoriť o plnom spoločenstve, nie je to stav, ktorý by mal trvať roky. Opatrenia majú zmysel, rešpektujem ich a myslím si, že istý čas dokážeme fungovať aj bez osobného kontaktu. Veď tých možností je v dnešnej dobe veľmi veľa, nie je dôvod na to, aby sme sa búrili, pretože ak naša viera znamená len kostol, niečo nie je v poriadku. Spoločenstvo či kostol - to sú veľmi dôležité veci, no sme vo výnimočnej situácii. Všetko by sme mali veľmi opatrne zvažovať či komentovať. Ľahko sa nám hovorí, kým sme danú situáciu nezažili, no ja by som nerada spôsobila niekomu zdravotné problémy. Vyskúšali sme si to už počas prvej vlny pandémie, zvládli sme to a ľudia sa normálne vrátili do kostolov.

S akými reakciami ľudí ste sa stretávali počas prvej vlny pandémie? Boli aj takí, ktorí sa „búrili“?

Samozrejme, že boli, no väčšina ľudí to brala tak, že pravidlá treba rešpektovať. Počas prvej vlny pandémie však boli ľudia ostražitejší. Keďže sa nás pandémia až tak nedotkla, ľudia sú v dnešných dňoch omnoho nezodpovednejší a nerešpektujú pravidlá tak, ako by mali.

Mňa však dokáže nahnevať aj to, že ľudia z duchovného radu komentujú aktuálnu situáciu spôsobom, ktorý ľudí vedie viac k spochybňovaniu opatrení ako k ich dodržiavaniu. Práve my by sme ich mali viesť k tomu, aby boli zodpovední.