Monika učí rómske deti: Tí šťastní, ktorí na to majú podmienky, chcú študovať. Mňa naučili pokore a skromnosti
Dominika Pacigová
Dominika Pacigová

Monika učí rómske deti: Tí šťastní, ktorí na to majú podmienky, chcú študovať. Mňa naučili pokore a skromnosti

Učiť začala v roku 1999 ako nekvalifikovaná mama dvoch detí. Externé vysokoškolské štúdium ukončila v roku 2005. Monika je nesmierne vďačná najmä svojmu manželovi, bez ktorého by to nikdy nedokázala.

Archívne zábery, pani učiteľka Monika spolu so žiakmi. — Foto: facebook.com - Monika Podolinská

REVÚCA 6. októbra - Monika Podolinská je mamou troch ratolestí a svoj život zasvätila vzdelávaniu rómskych detí. V dnešných dňoch učí v škole v obci Muránska Dlhá Lúka v okrese Revúca. Keď žiaci nastúpia do školy, slovenský jazyk ovládajú len veľmi obmedzene. Pani učiteľka s veľkým srdcom sa práve preto začala učiť základy rómskeho jazyka, aby im spočiatku porozumela. Najprv ich učí slová, neskôr slovné spojenia a v dnešných dňoch jej aktuálni žiaci poznajú slovíčka ako elegancia či Afrika. V septembri prišla s krásnou myšlienkou – rozhodla sa, že každé dieťa vezme spolu s jeho maminou na narodeniny do jednej z revúckych kaviarní či cukrární.

„Mám viac, ako potrebujem. Všetky moje tri deti a aj manžel sú toho súčasťou. Vždy sa s nimi poradím, čo si o tom myslia. Pomáhame, lebo môžeme a chceme,“ hovorí pre Dobré noviny Monika Podolinská, ktorá za svoju prácu získala viaceré významné ocenenia.

V rozhovore s Monikou Podolinskou sa dozviete:

  • ako dlho sa venuje vzdelávaniu rómskych detí,
  • čo ju žiaci a ich rodičia naučili,
  • či študenti ovládajú slovenský jazyk, keď nastúpia do školy,
  • ako vyzerá jej bežná vyučovacia hodina,
  • ako vyučovala počas prvej vlny pandémie,
  • aký by mal podľa nej byť učiteľ, aby ho žiaci rešpektovali a počúvali,
  • pri akej príležitosti chodí so žiakmi a ich maminami na kávu a koláč.

Deti ju naučili neuveriteľnej skromnosti a pokore

Prečo ste sa rozhodli zasvätiť nielen svoj profesionálny, ale aj osobný život deťom z rómskych rodín?  

Tých momentov bolo viac. Ak by som ich však mala zhrnúť do jedného, bolo by to uvedomenie si potreby navzájom si pomáhať. Po celý čas mi nielen deti, ale aj ich rodičia dovoľujú spoznávať ich svet. Vpustili ma do svojich životov, ukázali mi, ako žijú, prečo konajú tak, ako konajú, prečo je hluk súčasťou ich života, ako matky vedú dcéry a otcovia synov, ako si vážia starých rodičov, ako nedokážu deťom povedať nie, prečo mlieko pije len najmladšie dieťa v rodine či prečo ženy občas nemôžu takmer nič a muži všetko. Ja som im porozumela, a preto dokážem vzdelávať ich deti a odovzdávať im všetko, čo môžem a viem.

Monika spolu so žiakmi.
Monika spolu so žiakmi. Foto: facebook.com - Monika Podolinská
Odovzdáva im všetko, čo môže a vie.
Odovzdáva im všetko, čo môže a vie. Foto: facebook.com - Monika Podolinská

Máte medzi bývalými žiakmi aj úspešného Róma, ktorý si ide za svojím snom a napríklad študuje na vysokej škole?  

Sny mojich detí sú ohraničené múrmi ich skromných príbytkov. Ja im ukazujem svet, ktorý je tu pre všetkých. Hovorím im o dôležitosti vzdelania, a preto chodím s nimi do reštaurácií, cukrární či na výstavy. Ponúkam im nezabudnuteľný zážitok, ale aj možnosť. Tí šťastní, ktorí majú na to aj doma vytvorené všetky podmienky, chcú študovať. Pomaly sa to začína meniť. V tomto roku pribudol k dvom mladým s výučným listom prvý maturant v histórii osady. A už má za sebou prvé prednášky na vysokej škole. No ak mám byť úprimná, má to oveľa ťažšie ako iní, ktorí už od detstva doma počúvali o dôležitosti a význame štúdia.

Ako dlho už učíte?

Učiť som začala v roku 1999 ako nekvalifikovaná mama dvoch detí. Externé vysokoškolské štúdium som ukončila v roku 2005. A aj tento fakt považujem za moju výhodu oproti absolventom pedagogických fakúlt – všetko, čo som sa na prednáškach naučila, som vedela aplikovať do praxe takmer okamžite. Každú teoretickú vedomosť som si už na prednáške vedela preniesť do mojej praxe, za každou teóriou som videla konkrétneho žiaka, konkrétnu pedagogickú skúsenosť. Bolo to ťažké obdobie, lebo s dvomi deťmi a dochádzaním do práce viac ako 20 kilometrov boli víkendové prednášky viac ako náročné, no som nesmierne vďačná hlavne môjmu manželovi, bez ktorého by som to nikdy nedokázala.

Čo vás žiaci a ich rodičia za tie roky naučili?

Naučili ma neuveriteľnej skromnosti a pokore. Som si vedomá všetkých výhod, ktoré mi môj život prináša. Či už je to nastavenie programu na automatickej práčke, vloženie mäsa do mrazničky, pestovanie vlastnej zeleniny a ovocia, a ich následné spracovanie a uskladnenie v kvalitne zaizolovanej pivnici. Možnosť ísť do obchodu v ktorýkoľvek deň v mesiaci bez ohľadu na termín výplaty a taktiež možnosť kúpiť si to, čo potrebujeme. Mať teplo, mať možnosť nechať bielizeň vyschnúť v miestnosti, kde sa nevarí a nespí. Oni toto nemajú. Všetko moje školské aj mimoškolské pôsobenie som im musela ušiť na mieru. Lebo som chcela.

Monika im venuje aj svoj osobný čas.
Monika im venuje aj svoj osobný čas. Foto: facebook.com - Monika Podolinská
Žiaci sa učia kresliť na slniečku.
Žiaci sa učia kresliť na slniečku. Foto: facebook.com - Monika Podolinská

Začala sa učiť základy rómskeho jazyka

Ovládajú vaše deti slovenský jazyk, keď nastúpia do prvého, prípadne nultého ročníka?  

Veľmi obmedzene. Riešila som to tak, že som sa začala učiť rómsky jazyk. Samozrejme, základy, nie celú gramatiku, tá je pre mňa zložitá. Každý deň počas nultého ročníka náš deň začínal na koberci, kde sme sa postupne učili komunikovať. Najprv to boli slová, potom slovné spojenia, no dnes už moje aktuálne deti používajú vo vetách slová ako elegancia, Afrika či átrium. Robíme spolu inventúru zásob z komunitného boxu. Ten slúži pre deti, ktoré prišli do školy hladné. Učím ich, aby si všímali jeden druhého. Vedia sa predstaviť, požiadať o pomoc či zbierať peniaze pre kamarátov v núdzi.

Akým spôsobom sa snažíte upútať pozornosť žiakov počas vyučovania?

Ukradla som si vetu jedného známeho – Všetky oči na mňa! Túto metódu využívam v čase, keď im potrebujem niečo ukázať, ako napríklad správny postup písania malého písaného f. Čo sa mi však osvedčilo ako správne a efektívne, je pravidelnosť a nemennosť určitých krokov.

Písmenko po písmenku.
Písmenko po písmenku. Foto: facebook.com - Monika Podolinská
Žiaci sa učia písať.
Žiaci sa učia písať. Foto: facebook.com - Monika Podolinská
Prvá inventúra.
Prvá inventúra. Foto: facebook.com - Monika Podolinská

Ako vyzerá vaša bežná vyučovacia hodina?

Prvá hodina je „Čítanie“. Vedia, že vždy prvá čítam ja. Malá dramatizácia neublíži, zvýšenie či menenie hlasu pomôže vrátiť do reality Janka, ktorý zíva. Nasleduje rozhovor o tom, čo sme čítali. Dôležité je porozumenie, a práve preto diskutujeme, súhlasíme aj nesúhlasíme s názorom druhých, hľadáme, čo je skutočné a čo nie. Aplikujeme to do nášho sveta, do našej triedy. Hovoríme o konaní postáv, hodnotíme, chválime aj kritizujeme. A buď sa to deje v laviciach, alebo v kruhu na koberci.

Hovoríme o tom, čo nové sa dozvedeli, čo už vedeli, ale aj čomu nerozumejú. Tvoria vety, pýtajú sa a sami dramatizujú s prstovými bábikami. Čítajú, ťažké slová zapisujú na tabuľu, neznáme slová vyhľadávame na internete, lebo niektoré si ani len nevedia predstaviť. Občas nerozumejú. Veľa pracujeme s ilustráciami, keďže kreslia dej rozprávky. Naše čítanie je hlavne o rozprávaní a porozumení.  

Čítanie je najmä o rozprávaní a porozumení.
Čítanie je najmä o rozprávaní a porozumení. Foto: facebook.com - Monika Podolinská

Niektorí nemajú pripojenie na elektrinu

V septembri zasadli žiaci po dlhšom čase do školských lavíc. Bol tento návrat nielen pre žiakov, ale aj pre vás náročný?

Neviem, či slovo náročný vystihuje skutočnosť, ako som vnímala návrat. Pre mňa a mojich žiakov to bolo plynulé pokračovanie letnej školy a tvorivých aktivít na konci augusta. Tešili sme sa už na „normál“ v zmysle vyučovania, ako sme ho mali zaužívané posledné dva roky. Chvíľu nám trvalo, kým sme nabehli na našu klasiku, kým si zvykli na zvonením ohraničené hodiny, zotrvanie pri istej práci či jej dokončenie.

Neprišli ale počas karantény o pravidelné návyky?  

Prišli. Lebo to, že sme sa nestihli v prvom ročníku všetko naučiť, je jedna vec. Tam pozabúdali len pár vecí, ako je napríklad spájanie hlások do slabík a slov či plynulé čítanie. Ale mám pocit, že to, čo sme už mali zaužívané a zautomatizované od nultého ročníka, sa stratilo niekde v „koronovom éteri“. To aj teraz s odstupom času vnímam ako väčší problém.

Niektoré rodiny nemali počas prvej vlny pandémie dostatočné technické vybavenie, a tak sa ich ratolesti nemohli dištančne vzdelávať. Ako to bolo v prípade vašich študentov?

Predstavte si malú oblasť, ktorá je síce súčasťou obce, ale je mimo nej, s malými domčekmi a jej obyvateľmi. Časť domov je na nevysporiadaných pozemkoch, menšia na odkúpených. Z toho je evidentné, že všetky nemajú pripojenie na elektrinu. O internete ani nehovorím. Nikto z nich ho v domácnosti nemá. Mobily sú však už aj tu neoddeliteľnou súčasťou života, no skôr staršie modely, teda bez internetu a kreditu. Bez možnosti v prípade potreby zavolať a požiadať o nejaké konzultácie.

Skúsila som to s pracovnými listami, ktoré mi však aj po vypracovaní povedali veľmi málo o tom, či ich žiak vypracoval sám, či mu mal kto pomôcť, alebo či pochopil všetko, čo mal robiť. Ďalej, či dostal od niekoho spätnú väzbu, alebo či vedel sám zhodnotiť svoj výkon. Bolo mi jasné, že toto nie je spôsob.

Aký spôsob vyučovania ste potom zvolili?

Obišla som si všetky moje deti a ich rodičov. Doniesla som im nedokončené pracovné písanky, všetky šlabikáre a matematiky. Vysvetlila som im, že odteraz bude aj ich prácou pomáhať svojim deťom dokončiť prvý ročník. Tiež som im dala slovo, že každý týždeň prídem k nim domov. Sľub som splnila, a tak, ako týždne pomaly ubiehali, spoločne s rodičmi sme prechádzali písmenko za písmenkom u nich doma.

Vzdelávanie počas prvej vlny pandémie.
Vzdelávanie počas prvej vlny pandémie. Foto: facebook.com - Monika Podolinská
Monika miluje svoju prácu a navštevuje svojich žiakov.
Monika miluje svoju prácu a navštevuje svojich žiakov. Foto: facebook.com - Monika Podolinská

Boli vám nápomocní rodičia všetkých žiakov?

Je úplne čestné priznať, že nie všade to takto fungovalo, pretože boli aj takí, ktorí nemali záujem, ale aj takí, kde neboli na to vytvorené podmienky. Niektorí sa hanbili za to, ako žijú, niekde behali deti radšej po lúke a ich rodičia im nevedeli povedať nie.

Musím však povedať, že tam, kde to fungovalo, to bolo úžasné. Maminky popri varení obeda či pečení šišiek mi ukazovali, čo všetko čítali a písali. Na čistom stole ma čakala káva a po učení aj obed. Len raz som odmietla, aj to skôr len zo slušnosti. Potom sme sa už spolu nielen učili, ale aj sme obedovali.

No stalo sa mi aj to, že deti, ktoré boli naučené byť večer dlho hore, neboli ráno schopné učiť sa, tak som im vymyslela trest - museli prísť ku mne domov a učenie prebiehalo u nás. Lenže pre nich to nebol žiadny trest a dokonca sa jedna mamička nahnevala, prečo som to neponúkla jej synovi.

Aj napriek tomu, že to nebolo jednoduché, ako na tieto časy spomínate?

Nech sa na to pozerám z ktorejkoľvek strany, bolo to krásne a nezabudnuteľné obdobie, ktoré ma veľa naučilo. Lebo toto bolo o niečom úplne inom. U nich doma to bolo hlavne o rodine, láske a tradíciách.

Nie je to o nej, ale o mamine a jej dieťati

Na Facebooku ste v septembri tohto roku napísali, že ste sa rozhodli, že každé jedno z vašich detí vezmete spolu s jeho maminou na narodeniny do Revúcej. Do nejakej z vašich kaviarní či cukrární. Na koláč aj na kávu. Prečo ste sa tak rozhodli?

Mne skôr napadá otázka - prečo nie? Prečo by som to nemala robiť? Mám viac, ako potrebujem. Všetky moje tri deti a aj manžel sú toho súčasťou. Vždy sa s nimi poradím, čo si o tom myslia. Pomáhame, lebo môžeme a chceme.

Ako vznikla táto myšlienka?

Ide o jednu z mnohých alebo možno jedinú šťastnú myšlienku z detstva. Moja kamarátka hovorí, že čítanie je láska. Je to čas, kedy mama patrí len dieťaťu. A aj takéto posedenie v cukrárni s maminkou je čas, kedy sú obaja vytrhnutí zo všetkých starostí. To nie je o mne, ale o nich dvoch.

Samozrejme, vždy sa opýtam, či môže a či jej to muž dovolí. Nepôjdem bezhlavo proti niečomu, čím žijú. Nebudem rozbíjať niečo tradičné. Ponúknem možnosť, niečo nové, intímne, a zároveň aj príjemné. Podobne postupujem už roky, nikdy na nijaké výlety neberiem mužov, otcov, partnerov. Takto to funguje, a zároveň neubližuje, nevyvoláva negatívne emócie.

S akými reakciami rodičov sa pri tejto príležitosti stretávate?  

Nikdy som sa nestrela s tým, že by sa to ľuďom nepáčilo. Nie je to tak dávno, čo som až päť rokov po sebe mala triedu len na jeden rok.

A aj keď robievam celoškolské projekty, tieto srdiečkové záležitosti vždy robím pre svojich aktuálnych žiakov. V celej osade sa už v dnešných dňoch asi nenájde rodina, ktorá by nebola súčasťou mojich výletov, exkurzií, projektov, zážitkov či táborov. Už si zvykli.

Na káve s maminou a žiakom.
Na káve s maminou a žiakom. Foto: facebook.com - Monika Podolinská

Ocenenia si nesmierne váži

Aký by mal byť podľa vás učiteľ, aby ho deti rešpektovali a počúvali? 

V prvom rade by mal mať zmysel pre humor. Mal by si vedieť predstaviť seba samého na mieste žiaka. Mal by mať otvorené nielen oči, ale aj uši a srdce. Mal by poznať žiakov, ktorých učí, ako aj prostredie, z ktorého pochádzajú. Mal by vedieť zaujať tým, čo hovorí. Mal by byť úprimný, dôverovať a dávať sľuby, ktoré vie splniť. Mal by vedieť odpúšťať a nebyť presvedčený o svojej dôležitosti. Mal by byť dobrým človekom.

Za vašu práce ste získali ocenenie Biela vrana a taktiež ste sa stali Slovenkou roka v kategórii Vzdelávanie. Čo pre vás tieto ocenenia znamenajú? 

Každé jedno ocenenie si nesmierne vážim. Je to pre mňa dôkaz toho, že svoju prácu robím dobre. Aj keď pravdou je, že práve moja práca je mojím najväčším koníčkom, a preto ju robím rada a s láskou.

Nesmierne si vážim ľudí, ktorí si ma všimli aj v tomto našom zabudnutom mikrosvete a moju prácu považujú za niečo významné. Až tak, že ju ocenili tým najvýznamnejším ocenením.

SLEDUJTE POZITÍVNE SPRÁVY Z BANSKOBYSTRICKÉHO KRAJA NA FACEBOOKU!

Už ste čítali?

25 rokov predáva kapustu na Miletičke: Pochádzam z generácie,…

Ak ste pravidelnými návštevníkmi známej Miletičky, meno…

Slovák Marek pracuje pre Teslu: Tvrdú morálku v práci vydržíte,…

Marek Vančo pracuje v americkej centrále Tesly v tíme autopilota pre samojazdiace…

O slovenskú gymnazistku majú záujem na Oxforde. Od vedeckej…

Paulína na sebe pracovala nad rámec toho, čo vyžaduje škola. Drina sa…

Mamou v dobe covidu: Nevedeli sme, čo nás čaká. Slovenky priznali,…

Strach o seba, aj dieťatko. Mamy musia s príchodom nového člena rodiny…

Chlapcov hnevá pri šachu aj futbale. Talentovaná rómska šachistka…

Šachistka Agátka Berková dokonca remizovala s ruským šachovým…

Uznávaná virologička: Prekonali ste covid-19? Toto by ste mali…

Vyšiel vám pozitívny test na covid-19? Prekonali ste ochorenie s miernymi…

Cestovateľ Tomáš: Naozaj dávate rodičov do starobinca? Pýtali…

Cestovateľ Tomáš Benedik z východného Slovenska má veľa…

Rómka Dominika študuje v Anglicku na prestížnej univerzite:…

Rodičia ju už od detstva podporovali v štúdiu. Dnes je druháčkou na University…