Traja hrdinovia SNP, o ktorých ste nevedeli: Branislav, Zuzana a Jozef riskovali život, aby sme zvíťazili nad fašizmom
Post Bellum
Post Bellum

Traja hrdinovia SNP, o ktorých ste nevedeli: Branislav, Zuzana a Jozef riskovali život, aby sme zvíťazili nad fašizmom

Pred 76 rokmi o takomto čase naplno horelo SNP. To si spravidla pripomíname v deň jeho vyhlásenia, teda 29. augusta, ale táto heroická kapitola trvala až do konca októbra, kedy bolo SNP rozdrvené vďaka nasadeniu nemeckej armády.

Každý z nich je hrdina. Každý so svojím vlastným príbehom. — Foto: Archív Post Bellum.

BRATISLAVA 26. septembra - Slovenské národné povstanie bolo masívnym hnutím s účasťou slovenskej armády, vojenskej techniky a tiež partizánov zo Slovenska aj mnohých iných krajín, najviac zo Sovietskeho zväzu, druhým najväčším protifašistickým vystúpením v Európe. V Post Bellum sme zaznamenali množstvo príbehov hrdinov, ľudí, ktorí bojovali za našu slobodu a vybojovali účasť Slovenska vo víťazných mocnostiach. Títo pamätníci prežili, na rozdiel od mnohých ich druhov v zbrani.

Pripravili sme výber z príbehov troch hrdinov. Spomeňme si na nich nielen 29. augusta.

Branislav Tvarožek: Bojoval proti Nemcom, nakoniec ho uväznili komunisti

Na archívnej snímke Branislav Tvarožek.
Na archívnej snímke Branislav Tvarožek. Foto: Archív Post Bellum

Branislava Tvarožka (1925) vyhodili z priemyslovky, lebo s priateľmi písal protinemecké heslá. Po vypuknutí SNP sa Branislav pridal k odboju a stal sa členom vysokoškolského strážneho oddielu, ktorý bol neskôr strážnym oddielom generálov Goliana a Viesta. Ústup na Donovaly komplikoval nedostatok jedla a zlé počasie. Golian ani Viest neodleteli lietadlom, ktoré tam na nich čakalo. Po potlačení povstania v októbri toho istého roku s nimi ušli do hôr.

Strety s Nemcami boli na dennom poriadku. Generáli sa so zvyškom skupiny rozlúčili nad Sopotnickou dolinou, no útek sa im nepodaril. Chytili ich na Bukovci pri jednom horárovi. Branislavovu skupinu Nemci postupne rozložili a pochytali.

Zo zajatia sa mu podarilo dostať vďaka znalosti nemčiny. Jeden večer si v leteckých kasárňach vypočul rozhovor lekára a veliteľa stráže. Veliteľ stráže povedal, že každého, kto nie je zranený, na druhý deň odtransportujú. V tom čase tam bola asi tisícka ľudí.

Branislavovi sa podarilo presvedčiť lekára, aby ho zapísal na zoznam zranených kvôli zranenej ruke. Mal šťastie. Ostalo asi len tridsať pacientov. Večer sa objavil veliteľ stráže s otázkou, kto vie variť. Najprv sa neprihlásil nikto, no potom to Branislav skúsil. Predsa len vedel nemecky. Zobral si na výpomoc pár ďalších a šiel do kuchyne. Na raňajky pripravil kávu, ale na obed to bolo zložitejšie, pretože nikdy predtým nevaril a tak začal improvizovať. Vyšlo mu to.

Na druhý deň chceli, aby im uvaril znova. Zostal tam ešte pár dní. Každý deň privádzali nových a nových, ktorých Nemci pochytali v horách, pri snahe dostať sa domov.

V roku 1948 ho komunistický režim poslal na 5 rokov do Jáchymova. Zatkli ho za poskytnutie pomoci kuriérovi, svojmu bratrancovi Živodarovi Tvarožkovi, ktorý sa vrátil do Československa s úlohou spravodajcu západných spravodajských služieb. U Branislava iba prespal.

Zuzana Petreje – Uličná: Hrdinka bez zbrane

Na snímke vľavo Zuzana Petreje s manželom v roku 1951 a vpravo Zuzana Petreje v roku 2017.
Na snímke vľavo Zuzana Petreje s manželom v roku 1951 a vpravo Zuzana Petreje v roku 2017. Foto: Archív Post Bellum

Zuzana Petreje (1923) pochádza z obce Liptovská Kokava, ktorá sa rýchlo stala svojou strategickou polohou útočiskom partizánskych skupín, ktorým miestne obyvateľstvo poskytovalo nezištnú pomoc vystavujúc sa tak možnosti represií zo strany nemeckej armády, ale aj gardistických a žandárskych oddielov, ktoré vykonávali neustále kontroly a represívne záťahy pri snahe potlačiť rýchlo sa rozrastajúce bunky odporu.

V oblasti Liptova a Vysokých Tatier pôsobila v tom čase partizánska brigáda „Za Slobodu Slovanov“, ktorej oddiel „Vysoké Tatry“ spadal pod sovietskeho veliteľa Vasiľa Achmadulina. Zuzana v tomto oddieli pôsobila ako takzvaná spojka. Pomáhala zásobovať jednotlivé skupiny potravinami a textilom, skladovala vojenský materiál a prenášala dôverné informácie a varovania medzi jednotlivými stanoviskami. Cestovala naprieč obcami spolu s inými dievčatami a vystavovala sa tak nebezpečenstvu odhalenia, ktoré by malo nedozierne následky.

Boli sme mladé dievčatá, takže sme mali vždy nejakú tú výhovorku, keď nás zastavila nemecká hliadka. Povedali sme, že ideme na návštevu do vedľajšej obce, tak ako to bývalo zvykom, keď sa mladí ľudia stretávali. Alebo, že sme brigádničky a ideme za prácou.

Raz však došlo k veľkému prepadu v Tichej doline, o ktorom sme sa dozvedeli až neskôr. Vtedy tam Nemci zabili niekoľko našich chlapcov. Keď sme sa blížili s batohmi plnými jedla, vyskočil na nás vojak nemeckej hliadky. Okamžite začal preverovať, čo tam hľadáme a prečo máme so sebou toľko jedla. Jediným šťastím bolo, že lesník z miestnej horárne, tiež náš človek zapojený do odboja, nám dal alibi tvrdiac, že sme lesné robotníčky,“ opísala Zuzana Petreje.

Inokedy sa Zuzana ocitla v ohrození života vo vlastnom dome, počas toho ako nemeckí vojaci robili domové prehliadky v dedine. „Do nášho domu vošli dvaja. Jeden bol spočiatku veľmi nepríjemný, s tým druhým sa dalo lepšie komunikovať. Ja som v sude schovávala vojenskú muníciu, náboje, granáty, v senníku bol ukrytý rozobratý samopal a ďalšie veci, ktoré tu partizáni ukrývali. Vedela som, že keby to u nás našli, tak je nám koniec. Stálo však pri mne aj šťastie. Všimli si, že viem celkom dobre komunikovať po nemecky.

Jeden z nich mi začal ukazovať fotky svojej rodiny a zhodou okolností som na fotke spoznala jeho deti, ktoré som obsluhovala počas ich pobytu vo Vysokých Tatrách, keď som si tam bola privyrobiť. On ich po celý čas, čo bol na fronte, nevidel a rozľútostil sa. Od tej chvíle jeho nedôvera opadla a choval sa k nám priateľsky. Nič neprehľadávali, a tak sme s rodinou vďaka tejto šťastnej zhode náhod vyviazli bez následkov. Dokonca v neskoršom období, vždy keď robili Nemci prehliadky v dedine, k nám do domu prišli práve títo dvaja, s ktorými sme sa už dobre poznali.

Raz sa Zuzana dokonca ocitla v epicentre prestrelky medzi znepriatelenými tábormi počas zberu zemiakov v Liptovskom Hrádku. „To bol len moment. Nemci išli od cesty, partizáni boli na opačnej strane v hore, a my v strede, na takej veľkej roli. Začala sa silná streľba a poviem tak, že keby sme si všetky neľahli v tej chvíli na zem, neviem, ako by sme dopadli. Guľky okolo len tak svišťali.

Zuzana preukázala v týchto neľahkých časoch obrovskú dávku odvahy a odhodlania, vždy pripravená pomôcť, dokonca aj v najkrízovejšom období po potlačení SNP. Povstalci stiahnutí hlboko do hôr, zdecimovaní nepriazňou počasia a vyčerpaní z bojov vždy našli v dome Uličných útočisko. Sami skoro nič nemali, ale podelili sa aspoň trochou. „Bolo mi ich ľúto, pretože prišli v skutočne zúboženom stave. Zároveň to bolo aj riskantné. Koľkokrát z jednej strany domu už prichádzali nemeckí vojaci a zo zadného vchodu ešte len odchádzali partizáni.

Počas týchto rozhodujúcich dní, ktoré sa zapísali do pamäti národa, Zuzana zažila mnoho, riskovala mnoho, no nikdy neváhala a nepochybovala o správnosti svojho konania.

Jozef Čapčík: Našu slobodu sme draho zaplatili mnohými životmi

Na archívnej snímke Jozef Čapčík.
Na archívnej snímke Jozef Čapčík. Foto: Archív Post Bellum

V Liskovej pri Ružomberku si na Jozefa Čapčíka spomína takmer každý miestny občan. Kroniku obce, v ktorej prežil svoj život, viedol niekoľko desaťročí.

Napriek čerstvo uzavretému manželstvu sa 27. augusta 1944 rozhodol vstúpiť do protifašistického odboja, ktorý sa oficiálne začal o dva dni neskôr. „Ako kuriér som doručoval v septembri 1944 tajný list veliteľstva československej armády v Banskej Bystrici predsedovi Revolučného okresného národného výboru v Námestove. Išlo o odsun obilia. Pri odchode z mesta smerom na Sleneckú roveň naše auto ostreľovali Nemci, ktorí mali hliadky vysadené na okraji Námestova smerom od Lokce a celé mesto mali obsadené. Vďaka našej starej hadimrške (automobil Tatra) sa nám podarilo nepriateľom ujsť,“ popisoval svoje neľahké úlohy bývalý rotmajster.

Povstanie však začali nacisti potláčať a veliteľstvo sa z Banskej Bystrice presťahovalo do hôr. Nacisti nenechali nič na náhodu. Ich vzdušné sily používali ako miesto vzletu Sliač.

27. októbra, po vyhodení železných mostov cez Hron, som odišiel autom na Donovaly. Na Starých Horách aj smerom na Donovaly som prežil niekoľko bombardovaní ústupovej cesty na Donovaly nemeckými lietadlami, ktoré už štartovali z letiska Tri Duby, a preto v krátkych intervaloch bombardovanie opakovali.“ Čiastočne sa im podarilo povstanie potlačiť. Boje ho ranili. Ochorel. Pred nacistami sa však musel ukrývať. Pomohla mu jeho známa. „V malej dreveničke vo Vyšných Sliačoch ma prijala nebohá pani Cabanová. Dávala mi na nohy kapustné obklady, tiež z mlieka a loja. Môj stav sa však zhoršil. Zvýšila sa horúčka a potreboval som nutne lekársku pomoc.“

Jozef potreboval nové doklady. Tie mu vydali v Liskovej, kde bolo silné zastúpenie nemeckých vojakov. „V nešťastný čas tam prišiel nemecký poľný žandár, ktorý ma legitimoval a označil za partizána, banditu. Bránil som sa, že som vojak slovenskej armády a prišiel som z frontu z Ruska. Aj tak si zapísal moju adresu a išiel so mnou… Cestou sme stretli starostu obce Vavrinca Šrobára, ktorý potvrdil, že som chorý a prišiel som z Ruska. Doviedol ma do domu, zapísal si číslo domu a prísne ma upozornil, že ak ma pri kontrole doma nenájde, vystrieľajú celú sedemčlennú rodinu. Večer prišli traja nemeckí vojaci a odviezli ma na ťažké vyšetrovanie, na gestapo v Ružomberku, ktoré bolo vo väznici krajského súdu,“ spomína. „V cele nás bolo jedenásť. Starší i mladší a všetci sme hľadeli smrti do očí.“

Týranie v snahe usvedčiť účastníka SNP až na pokraj vedomia dokázal prežiť. Svojich spolubojovníkov neprezradil.V takomto trápení a na veľmi skromnej strave a viac v hlade ma trápili do 21. januára 1945.“ Pod dohľadom nemeckej stráže musel kopať zákopy. Pri prvej príležitosti sa mu podarilo ukryť v liskovskej jaskyni. Nemci ho nenašli. Hroziace nebezpečenstvo ho neodradilo a s pomocou známych v SNP mu vydali potvrdenie, že je príslušníkom slovenskej armády s hodnosťou čatára. To mu umožňovalo voľnejší pohyb a možnosť vyhľadať lekársku pomoc. Nezložil však žiaden sľub ani prísahu. Vo februári 1945 po ňom pátrali v Liskovej. Tu nacisti odstrelili 23 vyšetrovaných osôb.

Spolupracoval s niekoľkými partizánskymi skupinami v Liptovskom Mikuláši a v Oravskom Podzámku. Ako člen Československého armádneho zboru sa zúčastnil bojovej cesty do Prahy. „Za suchými vetami a krátkym líčením mojich bojových zážitkov stojí mnoho utrpenia, nervov, starostí a často i nasadenia vlastného života, ktorý som riskoval pre víťazstvo nad fašizmom.

Post Bellum

Neobyčajné príbehy ľudí, ktorí prekročili svoj tieň, si môžete vypočuť aj vo forme audioknihy

V dokumentárnej audioknihe „Prekročil som svoj tieň” vám predstavíme troch obyčajno – neobyčajných ľudí, ktorí prekročili svoj tieň. Tieň predsudkov, nepriaznivých politických okolností a tieň hľadania svojej vlastnej identity.

Každý vyšiel z iných pomerov, každý mal inú životnú cestu. Spája ich fakt, že sú súčasťou rómskej minority, a že sa rozhodli prispieť do spoločnosti svojim talentom, schopnosťami, pracovitosťou. Ich príbehy zaznamenalo občianske združenie Post Bellum prostredníctvom metód oral history.

Súčasťou audioknihy sú odborné vstupy do tém, ktorých autorom je Vlado Rafael a publikované sú v knihe Rómovia v zajatí politiky. Príbehy troch protagonistov spája to, že narúšajú akékoľvek stereotypy o Rómoch.

Audioknihu Prekročil som svoj tieň si môžete zakúpiť na webe audiolibrix.com.

Už ste čítali?

Východniarov lieči tento usmievavý lekár z Kene: Ľudia sú tu…

Kipchanga Chemwotei Sakong pre známych jednoducho Kip. O Slovensku dlho nič nevedel.…

Pavol Croft je slovenský Indiana Jones. Nechcelo sa mu stáť…

K histórii a umeniu mal Pavol Croft vždy blízko. Preto si ich vybral…

Byt v úplnom centre Bratislavy vymenili za šťastie na dedine:…

Nie všetky pokrokové projekty začínajú výpoveďou v korporáte.…

Práca v banke ju už nenapĺňala, pustila sa do výroby ženských…

Práca v banke si vyžaduje biznis oblečenie. Dobre o tom vedela už počas vysokej…

Pre koronu prišiel o prácu, tak piekol veterníky pre záchranárov.…

Keď prišiel Matúšov kolega s nápadom piecť koláče…

Horský vodca Ján Kořínek: Ak sa stretnete zoči-voči medveďovi,…

Pre milovníkov prírody a turistov má jasný odkaz.

František prácu smetiara miluje: Nie je to voňavá robota, no…

Vnúčatám kúpil ako hračku smetiarske auto, aby im mohol ukázať,…

25 rokov predáva kapustu na Miletičke: Pochádzam z generácie,…

Ak ste pravidelnými návštevníkmi známej Miletičky, meno…