V socializme sme prepadli zberateľstvu: Céčka vytvorili menu, plechovky vo vitrínach boli hitom návštev
Vybrali sme sa do ulíc a hľadali sme vášnivých zberateľov z časov socializmu. A že ich nebolo málo, na to sa môžete pozrieť spolu s nami.
BRATISLAVA 26. septembra – Socializmus priniesol so sebou aj vášeň v podobe rôzneho zberateľstva. Niektoré so sebou strhli najmä deti, ďalšie si zamilovala staršia generácia, iné boli zase úzkoprofilové.
Zberateľstvo však dokázalo spájať ľudí, stálo pri zrode priateľstiev, naučilo deti obchodovať, no najmä v každom dodnes vyvoláva príjemné spomienky, ku ktorým sa s radosťou vraciame. Viac pre Dobré noviny prezradili zberatelia, ktorých sme našli v uliciach.
Vybrali sme pre vás tie najlepšie „zberateľské horúčky“, ktoré nás v čase socializmu zasiahli. Našli ste sa v niektorom z nich, alebo ste mali ten svoj? Napíšte nám.
Kto mal dlhú reťaz alebo najviac farieb, ten bol kráľom
Deti socializmu si obľúbili hračku, vďaka ktorej nadväzovali či otužovali priateľstvá, no súčasne ich povzbudzovala k súťaživosti a k výmennému obchodu. Céčka boli fenoménom v celom Československu a céčkové šialenstvo sa dostalo aj do hudobnej hitparády. Chytľavý text „céčka, sbírá céčka…“ od Michala Davida sa ozýval v nejednej domácnosti.
Malé farebné „vecičky“ pritom pôvodne slúžili na niečo úplne iné, no deti z nich urobili doslovne fenomén. „Čím ste mali dlhšiu alebo farebnejšiu céčkovú reťaz, tým ste bol medzi deťmi väčší kráľ alebo kráľovná. Ako céčka dokázali upútať dievčatá! Všetci sme ich nosili hrdo na krku - ako najväčší poklad. Pre céčka sme sa ako decká stretávali na sídliskách a uliciach a zoznamovali aj s novými deťmi,“ prezrádza s úsmevom Lukáš.
Céčkové šialenstvo medzi deťmi prepuklo v roku 1984 a k prvotnému tvaru „C“ pribudli ďalšie, vzácnejšie céčka v tvare óčka, osmičky, esíčka či paragrafu: „Vzácne boli tie so vzduchovou bublinkou, no najvzácnejšie boli fosforeskujúce.“ Cena najvzácnejšieho kúska sa mohla vyšplhať aj na korunu. „Nemal si céčka? Akoby si nemal mobil, počítač alebo televízor,“ vysvetľuje.
Za céčka sa dala získať nielen kniha
Céčka sa stali detskou menou a záujem o ne prevýšil množstvo, ktoré bolo vtedy dostupné v obchodoch. „Rád na toto obdobie spomínam. Najviac na céčka - vďaka nim som poznal kopec detí a naučil som sa obchodovať,“ zasmeje sa ďalší náš respondent z Trnavy, ktorého sme tiež oslovili s otázkou, či v tomto období niečo zbieral.
„Keď sa vám zapáčilo céčko kamaráta, skúsili ste s ním spraviť obchod. Spomínam si, že bolo bežné vymeniť napríklad jedno céčko za lízanku, ale za vzácnejších desať osmičiek ste získali alebo naopak zaplatili hračkou alebo knihou. A vzácne kúsky alebo za skutočne dlhú reťaz boli rovno džínsy,“ šokuje nás.
Inokedy ich deti menili za určité služby: „Stali sa našim detským platidlom za služby. Nemali ste bicykel, potrebovali ste sa niečo doučiť? Céčka vám v tom pomohli, boli medzi nami žiadané a za niekoľko céčok ste mali na pár hodín korčule, bicykel, alebo ste sa doučili predmet, ktorý vám v škole robil problém,“ vysvetľuje Trnavčan, ako vznikali vôbec prvé detské dohody a obchody.
Zberateľ céčok mohol získať nový úlovok samotnou hrou. Najčastejšie sa hrávala „čiara“, pri ktorej sa stanovil zväzok céčok a ten sa hádzal po vopred vyznačenej línii. Kto ju trafil, stal sa šťastným majiteľom všetkých céčok.
Zaujímavé bolo pôvodné využitie tejto hračky. Najprv ich začali vyrábať v Jablonci nad Nisou ako šperky. Nápad, pri ktorom mali dievčatá nosiť céčka ako opasok, ich však neoslovil. Neskôr skúšali céčka vyrábať ako doplnok závesov, no až detský svet z nich urobil československý fenomén. Dnes im deti opäť prichádzajú na chuť.
Odznaky od výmyslu sveta
Obdobie prialo i odznakom. Malé blyšťavé pliešky vo všakovakých farbách, tvaroch a veľkostiach niesli v názve alebo obryse tamojšie štátne firmy, iné ukrývali „posolstvo“ mesta či kultúrnych pamiatok, prípadne si niesli nádych ideológie.
„Do škatule od topánok som si ako chlapec odkladal všetky odznaky z výletov, ďalšie boli firemné. Tie od kolegov a priateľov pre mňa získaval otec,“ prezrádza nám niekdajší vášnivý zberateľ Peter z Bratislavy.
Pred niekoľkými rokmi sa rozhodol, že si príjemné spomienky na toto obdobie zarámuje. „Začal som ich zbierať už ako 10-ročný. Bol to môj najväčší poklad, no aj dnes majú pre mňa cenu a preto som si ich všetky pred troma rokmi nechal napichať na plátno, ktoré som zarámoval,“ vysvetľuje.
Dodáva, že veľkú radosť urobil aj svojej žene. „Stále neviem odhadnúť, kto má z toho väčšiu radosť – či ja alebo manželka, keďže tá sa raduje, že už konečne nezakopáva o tú škaredú škatuľu,“ smeje sa.
Vystavené plechovky
Ľudia od nepamäti túžia po tom, čo nemajú. Na pultoch vtedajších obchodov by sme len s ťažkosťami našli napríklad plechovky. Tie sa začali vyrábať neskôr, ale dostať sa k nim nebolo také jednoduché. Preto boli vzácne a žiadané.
„To nemáte ako dnes, že všade v obchodoch vidíte plechovky piva a iných nápojov. V minulosti boli vzácne a v bežných potravinách by ste ich nenašli. Boli určené pre zastupiteľské úrady, naše letisko a podobne,“ vysvetľuje Táňa, ktorej otec v určitom období zbieral plechové kúsky a keďže robil na letisku, mal k nim ľahšiu cestu.
„Pamätám si, ako ich mal najprv pekne rad za radom postavené na poličkách, neskôr si ich poukladal za sklo, aby sa na ne neprášilo. Keď prišla návšteva, najprv svojich hostí uviedol do svojej ,výstavnej siene', rád sa s nimi chválil,“ smeje sa Eva.
Jedným dychom dodáva, že to pravdepodobne hostí skutočne zaujímalo, keďže boli nedostatkovým tovarom a v jeho zbierke boli aj zahraničné kúsky: „A čo bolo zo zahraničia, to sa vždy rátalo.“
Plastové tašky ako módny kúsok
Do nášho výberu vkladáme i spomienku od ďalšej Slovenky, ktorou sú plastové tašky. Tie boli veľakrát vzácnejšie ako ozdoba každej ženy či dievčaťa, teda kabelky: „Nesmejte sa, ale v tej dobe bola igelitka čosi neuveriteľné, a keby ste s ňou kráčali po ulici, nejedna tvár by sa za vami otočila. Aj ja som dostala igelitku od známeho z Rakúska a vyťahovala som ju len príležitostne. Na nákupy do potravín? To určite nie!“ prezrádza nám, aké to vtedy bolo.
Posmelená jedným, vtedy doslova módnym kúskom, si skúšala zohnať ďalšie. Neskôr sa stala hrdou majiteľkou niekoľkých ďalších igelitiek, i keď ako dodáva, vždy bol problém zohnať ich. Stále sa však našiel niekto, kto ich priniesol zo zahraničia.
Priznala, že vyzerali inak ako tie dnešné: „Boli to pevné hrubé tašky potlačené rôznymi motívmi. Hoci som v nich nenosila nákupy, ale nosila som ich ako kabelky, verím, že by dlhodobo uniesli i ťažší náklad ako tie dnešné.“ Vlastníčka tašiek však priznáva, že dnes dá prednosť papierovým taškám a cudzie jej nie sú ani tie látkové.
V čase socializmu bolo veľkým hitom aj také zbieranie servítok, pohľadníc a známok, no svoje miesto si našla i obľúbená chlpatá plyšová hračka na niekoľko spôsobov, ktorá bola známa ako Monchichi - u nás Mončiči.
