Dobré noviny
Nadežda strávila 4 roky v kláštore ako mníška: Dali mi pocítiť, že som Rómka, ale aj ukázali lásku. Na dne som tam našla samú seba
Ľubomíra Somodiová
Ľubomíra Somodiová

Nadežda strávila 4 roky v kláštore ako mníška: Dali mi pocítiť, že som Rómka, ale aj ukázali lásku. Na dne som tam našla samú seba

Na snímke Nadežda Malčeková.
Na snímke Nadežda Malčeková. — Foto: Ľubomíra Somodiová

Nadeždu Malčekovú čakala iná misia ako tá kláštorná. Po odchode z kláštora sa vrhla na prácu s deťmi. Dnes sa venuje písaniu.

BRATISLAVA 15. septembra – Nadežda je na prvý pohlaď nenápadná žena, ktorá však v sebe skrýva toľko neuveriteľných príbehov, že by zahltila aj sultána z príbehu Tisíc a jedna noc. Jej život bol plný pádov, no vždy vstala z popola. Svoju silu čerpá práve z najväčšieho dna. Pre Dobré noviny porozprávala o tom, aký bol jej život mníšky, čo jej dal a prečo sa rozhodla z kláštora napokon odísť.

Okrem toho sa podelila aj o to, ako sa jej podarilo prijať samú seba a aký je život s nálepkou Rómka

Nadežda Malčeková

Má 42 rokov. V kláštore strávila ako mníška 4 roky. Dlhý čas pôsobila v školstve. Vďaka producentke a režisérke Magde Kmeťkovej, ktorá jej dodala odvahu, sa rozhodla výjsť zo svojho tieňa a napísať knihu Dievčatko z kláštora. Knihu však napísala pod pseudonymom Nela Nezábudková. Pre Dobré noviny sa rozhodla, že svoju identitu odhalí. Momentálne pracuje na druhej knihe.

Prvý deň v kláštore

Keď si prvýkrát obliekla mníšsky habit, bol jej priveľký. Museli jej ho poriadne upevniť cingulom. Od toho momentu chodila v habite a sandáloch, či vonku pieklo slnko alebo panoval tuhý mráz. Nadežda do kláštora v Poľsku vstúpila, keď mala 19 rokov.

Na svoj prvý deň si veľmi dobré pamätá. Vonku bola jeseň, ale nie taká, na akú sme zvyknutí na Slovensku. „Mala som zmiešané pocity. Pred tým, než som vstúpila do kláštora, mala som veľmi ťažký rozhovor s otcom,“ priznáva. Nesúhlasil s jej rozhodnutím stať sa mníškou. „Bola to ľútosť, hnev, neistota,“ hovorí a dodáva, že keď sa v ten večer modlila, vedela, že je na správnom mieste.

Nebol to útek pred neľahkým životom, ktorý mala doma. „Mohla som ujsť kedykoľvek predtým.“

Nadežda Malčeková.
Nadežda Malčeková. Foto: Ľubomíra Somodiová

Zaľúbila sa do Boha

Nadežda pochádza z ôsmich súrodencov. Ako najstaršia mala vždy veľa povinností. Jej rodičia majú dom na samote na strednom Slovensku. „Môj otec aj mama mali prísnu ruku.“ 

Tak, ako to u Rómov býva zvykom, pokrstili ju. „Pre Rómov je to prvoradé, bez toho by to nešlo,“ vysvetľuje. Na druhej strane ju neviedli k Bohu. Cestu k nemu si našla ako študentka gymnázia, keď chodila pomáhať susede s jesennými a jarnými prácami. Začali sa zhovárať aj o Bohu.

„Aj keď moje spolužiačky mali priateľov a pohybovala som sa medzi mladými ľuďmi, nemala som pocit, že niečo také potrebujem. Chcela som viac. Videla som uspokojenie v práci pre druhých,“ priblížila.

Zaľúbila sa, ale nie do mládenca, ako to býva v tomto veku bežné, no do Boha: „Dozrievalo to vo mne, ako keď dozrieva ovocie, človek cíti niečo ako volanie.“

Stereotypy a predstavy sú aj o mníškach

Dlho rozmýšľala, či má vôbec vstúpiť do kláštora. Myslela si, že nemá vhodnú povahu. „Nebolo to ľahké uznať si to. Veci skôr v sebe skúmam. Stále som si myslela, že sú na to hodnejší, lebo poznám svoje nedostatky. Určite by Boh nechcel, aby tam šiel niekto taký tvrdohlavý,“ zamýšľala sa v tom čase.

Zverila sa miestnemu farárovi. „Keď som mu to povedala prvýkrát, chudáčik sa zľakol,“ hovorí pobavene. „Vravel mi, s takouto povahou? To radšej nie. Existuje totiž predstava, že do kláštora sa hodí miernejší, pokojný človek. Ale je to len predstava. Väčšinou je to tak, že aj keď si pozriete históriu svätých, sú to takzvaní rebeli, tých si dokáže Boh vybrať a mení ich, láme,“ myslí si.

Nielen pre duchovného otca bolo jej rozhodnutie niečo nečakané, prekvapila aj sestry - v kláštore sa zrazu objavila útla Slovenka s tmavou pleťou. Bola tam jediná Rómka. „Každý očakával, že nebudem ovládať jazyk, vedela som aj rusky a nejako som si pomohla.“ Navyše, spočiatku na nich zapôsobila ako veľmi skromná a tichá osoba. „Mysleli si, že budem navždy taká,“ pri tejto spomienke sa jej objavil v očiach záblesk huncútstva.

Ilustračné foto.
Ilustračné foto. Foto: Pixabay/ignatsevichserg

Gitara a spev

Už ako dieťa sa doma snažila poslúchať, bola skôr tichá, vybúrila sa však v škole. Časom začala „vystrkovať rožky“ aj v kláštore.  Podľa jej slov to bolo tým, že cítila, že tam patrí. „Začala som žiť. Bolo to tým, že som cítila radosť, keď som videla, že tam jednoducho patrím. Povedala som si, že je to miesto, ktoré milujem. Pokoj vo mne postupne dozrieval,“ približuje.

Prvá osoba, ktorá ju spoznala, bola kuchárka, ktorá bola veľmi otvorená. Zažili si spolu kopec srandy. Žartovali spolu a keď sa dalo, aj si zatancovali trebárs aj s metlou. 

Po kláštore chodila stále vysmiata, všade prinášala úsmev: „Nevedela som byť vážna.“ Jej vernou spoločníkou bola gitara. Veľmi rada chodila do hospica, kde hrala a spievala. „Tých ľudí to oživilo, naučila som sa hrať a spievať tie ich poľské piesne, spievala som im aj slovenské ľudovky a cigánske pesničky,“ spomína.

Program im určovala predstavená, ktorá zadelila, kde budú celý týždeň. „Väčšinou som mala na starosti chodbu a práčovňu, ale aj kuchyňu. Baví ma variť, tam som sa mohla realizovať,“ hovorí s tým, že jej najobľúbenejšia činnosť bola modlitba, keď v kostolíku ostala večer sama a mohla sa modliť.

Život v komunite nie je jednoduchý

Život v kláštore mal aj tienisté stránky. Nadežda občas pocítila samotu. „Aj keď je človek obklopený ľuďmi, cíti vnútornú samotu, nepochopenie,“ hovorí s tým, že aj v kláštore je tisíc pováh. „Každá jedna prichádza z iného prostredia, má skončenú inú školu, má iné názory a inak si predstavuje svoju vieru,“ myslí si. 

Vzájomné rešpektovanie sa a úcta k sebe navzájom je podľa jej slov to najťažšie. „Aj keď poviem tomu druhému moja sestra, ale čo ak to tak necítim?“

Umenie prijať sa 

Kým mníška nezloží večné sľuby, stále môže odísť. Výnimku udeľuje len svätý otec. Od večných sľubov ju delil iba krôčik. „Tesne predtým som si povedala, že nie“

„Keď sa vydáte a máte manžela – je to jedna osoba, jedna povaha, navzájom sa formujete a žijete spolu. Ale keď ste v kláštore, je to veľmi ťažké. Všetci sú akoby váš manžel,“  hovorí o úskaliach života v kláštore.

Podľa nej je život v kláštore obohacujúci, ale jednotvárny. „Ak manželia nebudú pestovať k sebe lásku, je to o ničom. To isté platí, ak rehoľník v sebe nepestuje lásku k Bohu,“ myslí si.

Búranie ľadov

Navyše jej chýbala istá sloboda a to že „som si nemohla byť sama sebe paňou“.

Napríklad, keď chcela ísť von, alebo napísať list domov, musela si vypýtať povolenie. „S rebéliou, ktorú som robila, som mala najväčšie problémy,“ hovorí a zároveň priznáva, že keď niečo vyviedla, mala najväčší pocit zadosťučinenia.

„Bola tam sestra, ktorú som mala veľmi rada, ale tým, že stále do niečoho rýpala a bola svojská, tak som si povedala, že nemôžem takto byť, musím prelomiť ľady. Dala som jej žabu do breviára (Breviár je kniha, obsahujúca liturgiu hodín), sestra sa naľakala o nemala veľké pochopenie. No niektoré sestry sa dobre pobavili.

Nadežda je veselá kopa.
Nadežda je veselá kopa. Foto: Ľubomíra Somodiová

Nič nie je čierno-biele

Kláštor jej dal o „anjela strážneho“ sestru Anežku, ale aj sestru Katarínu, ktorá ju nevedela prijať, ničila ju a nevyhýbala sa ani krutým fyzickým trestom. Obe majú obrovský podiel na tom, kým dnes v živote Nadežda je.

„Vďaka Anežke som zvládala tie najťažšie situácie. Naučila ma prijať samú seba, takú, aká som,“ vyznala sa. Nadežda totiž od detstva bojovala s tým, kým je. „Aj keď mi nespočetne veľa ľudí povedalo, že som šikovná, mám nadanie, bolo pre mňa ťažké, že som cigánka,“ hovorí a pokračuje:

„Anežka ma naučila to, že najprv som človekom. Ako človek sa musíš mať veľmi rád. Lebo, ak nedokážeš prijať, kým si, nedokážeš prijať ani druhých. S týmto som bojovala stále, navyše, keď vám to dáva niekto pociťovať, tak je to najťažšie.“ To sa presne odohrávalo so sestrou Katarínou. Dávala jej pociťovať, že je Rómka a do kláštora nepatrí. „Ja sa jej musím poďakovať, že ma tak pekne vycvičila, vďaka tomu som sa mohla pozrieť na úplné dno a nájsť tam samú seba ako fénix, keď povstane z popola.“

Aj po prvom väčšom konflikte so sestrou Katarínou cítila, že je to miesto, na ktorom má byť. „To, ako sa ku mne správala, však vo mne rozhodnutie odísť zosilňovalo,“ hovorí a dodáva, že hoci jej sestra Anežka prejavovala lásku a bola jej ako druhá mama, „sestra Katarína vo mne zabila všetku lásku.“

Nevedela sa brániť

„Keď som stála pred večnými sľubmi, sama seba som sa pýtala, kde je tá láska, ktorú som v sebe mala, keď som prišla. Povedala som si, že ak tam zostanem, budem nešťastná nielen ja, ale aj ľudia, ktorí sú okolo. Lásku vo mne Katarína zabila, lebo som jej to dovolila, nebránila som sa,“ vyznala sa.

Po tom, čo odišla z kláštora, so sestrou Katarínou nie je v kontakte. Napriek tomu tvrdí, že ju v živote stretáva dosť často – v ľuďoch, ktorí sú jej podobní.

Svoje rozhodnutie neľutuje. „Nestretla by som svojho manžela a nebola by som tým, kým som. Myslím si, že keď som mimo kláštora, som šťastná. Ale aj tam tam boli momenty, keď som bola šťastná, najmä keď som bola s deťmi a napríklad preskakovala plot,“ hovorí s úsmevom.

Čakala ju iná misia

Jej misia je práca s deťmi. Keď odišla z kláštora, akosi ju to zavialo práve k nim. Na viacerých školách pôsobila ako asistentka.

Ona sama v školských laviciach trpela pre to, kým je: „Tým, že som sedela vzadu, pedagóg ku mne pristupoval ako k niekomu, kto nemá šancu na budúcnosť. Bola som automaticky zaškatuľkovaná, odpísaná. Vtedy sme boli len cigáni, ktorí sa nevedia naučiť.“

Najdlhšie učila na škole v okolí Levíc – osem rokov. Na ostatných školách nevydržala dlho, maximálne rok.

Moje deti

Nebolo to preto že ju nechceli, ale odchádzala dobrovoľne. Tvrdí, že to bolo to prístupom vedenia školy a pedagógov. „Utekala som, lebo vedenie mi išlo po krku, nemala som voľné ruky. Moje hodiny boli plné smiechu, pretože učím formou smiechu a hry,“ tvrdí a dodáva, že sa jej stalo aj to, že riaditeľ vošiel do triedy a pýtal sa, či sa smejú na ňom.

Myslí si, že pedagógovia robia jednú veľkú chybu. „Zabúdajú na to, že aj oni boli kedysi deťmi. Takisto behali po chodbách, vyrušovali, robili si ťaháky. Nič z toho, čo robia dnešné deti, neobišlo ani ich,“ hovorí a dodáva, že tým, že sa stali pedagógmi, zhaslo v nich detstvo. „V tomto robíme chybu.“ Podľa nej musí vedieť učiteľ prijať od deti kritiku a uvedomiť si, že aj dieťa má právo hnevať sa.

„My Rómovia, keď vidíme, že sú deti šťastné v škole a že sa s učiteľom cítia dobre, je to pre nás niečo neoceniteľné,“ vysvetľuje. Na hodinách sa snažila vytvárať priateľskú atmosféru. „Vždy, keď som prišla medzi deti, videla som ich bez ohľadu na to, či boli rómske alebo nerómske, ako „moje deti“. Aj keď je to dieťa strapaté, začmudené, je to stále dieťa, v ktorom je kus dobra. Ak nájdete to dobro, dieťa vám začína otvárať dvere k rodičom,“ hovorí.

Párkrát sa dostala aj do život ohrozujúcich situácii, kedy sa niektorým nerómom nepáčilo, že narúša akúsi hierarchiu. Keď na Horehroní, kde vyučovala, začali chodiť deti húfne do kostola a vážili si ju ľudia v osade aj mimo nej, farárovej gazdinej sa nepáčilo, že to nie je kvôli pánovi farárovi, ktorý vôbec nepriložil ruku k dielu. Brala to ako podkopávanie jeho autority, preto poštvala proti nej celú dedinu. Až to vyústilo do fyzického útoku. Nadežda sa stiahla a chvíľu blúdila. 

Obe strany sa musia chcieť spoznávať

Až prišla na školu v okolí Levíc. „Od prvej chvíle som vedela, že je to miesto, kde chcem pôsobiť. Bola som tam 8 rokov. Bolo tam vedenie a kolegovia a kolegyne, ktorí šli na vlastné dno. Pre nich boli deti deťmi. Nepozeralo sa na to, či to je rómske alebo biele dieťa, vždy sa obhajovali deti,“ spomína.

Dôležité bolo podľa nej to, že sa na danej škole chceli obe strany navzájom spoznávať. „Viete, aké je krásne, keď si rómske dieťa oblečie slovenský ľudový kroj, nerómske si dá zas rómsky a začnú tancovať?“ pýta sa nadšene.

„Nemôžeme stále hovoriť: Vy nerómovia nás musíte spoznať, malo byt o byť vzájomné. Aj my musíme poznať vás. Keď nepoznáme váš svet, vaše zvyky, vaše myslenie a nebudeme to chcieť prijať, ale budeme chcieť len niečo iné, tak to nebude správne,“ tvrdí a dodáva, že takýmto spôsobom bude spoločnosť vždy rozdelená na Rómov a nerómov.

Je toho názoru, že sa spoznávame málo. „Všetko záleží od toho, aké máte vytvorené prostredie a z akého prostredia prichádzate. Vzájomné spoznávanie by malo začínať od škôl,“ tvrdí.

Nadežda počas rozhovoru.
Nadežda počas rozhovoru. Foto: Ľ.S.

Srdce pol na pol?

Myslí si, že niektorí Rómovia, ktorým sa darí, sa hanbia za to, že sú Rómovia. Niekedy to je podľa nej zo strachu, čo na to povie spoločnosť, boja sa, že prídu o priateľov. Niekedy je to zas preto, lebo sa odcudzia svojim zvyklostiam.

Keď učila v osade, Rómovia ju vždy srdečne vítali. Hoci sama nevyrastala v osade, cíti sa tam ako doma. Rovnako ju vždy privítali aj v nerómskych rodinách.

V mieste, odkiaľ odkiaľ pochádza, ju však neakceptujú: „Tvrdia, že moje srdce je na pol na pol. Niečo také je pre Rómov, ktorí vedú podobný život ako ja, veľmi ťažké. Sami si musíme v tom nájsť súlad.“

Najväčšie životné šťastie

Nadežda sa momentálne venuje písaniu svojej druhej knihy. Nedávno jej vyšla kniha Dievčatko z kláštora. Popri písaní sa jej vracali spomienky a veci nanovo prežívala. Často sa pýtala, či by chcela, aby boli veci tak, ako boli.

 „Na sto percent by som chcela, aby bolo všetko tak, ako bolo. Najväčšie životné šťastie je to, kým som. Vďaka ťažkým chvíľam som sa obohatila, bez nich by som nebola taká silná. Kúsky popola treba pozliepať a vstať. Keď človek neprestane veriť v seba, všetko sa dá.“

Už ste čítali?