Dobrí čašníci nie sú samozrejmosťou, patrí k nim aj Roman: Je k tomu predurčený, majú to v rodine
Roman Delinčák svoju prácu miluje a vyslovene si ju vysníval. Ako vraví, možno to má človek v génoch - slúžiť a byť pri niečom príjemnom zároveň.
TRNAVA 12. septembra – Kaviarne či podniky si pamätáme nielen podľa ponuky, polohy miesta a vybavenosti, ale aj podľa ľudí, ktorí v nich pracujú. Pravdepodobne každý z nás aspoň raz zažil neochotného či nepripraveného čašníka, no nájdu sa aj takí, čo dokážu pozdvihnúť pomyselní štandardní podnos nad svojou profesiou.
Dobrí čašníci nie sú samozrejmosťou, no je ich stále dosť. Patrí k nim aj Roman Delinčák, ktorý sa okolo stolov zvŕta už 20 rokov. Čašníka vyštudoval, nič iné nerobil a po tejto práce vždy túžil.
Počas pracovnej doby, ktorá trvá i 16 hodín denne, sa mení na akéhosi príjemného uvádzača, pre iného zase na dobrého poslucháča, pre ďalšieho je zase hlavne človekom, ktorý okrem kávy dokáže priniesť aj kus dobrej nálady. Vždy podľa toho, čo treba, čo práve vycíti a čo začuje od hostí.
A hoci ho nohy bolia často, svoju prácu by nevymenil za nič na svete. Práca je jeho poslaním a ako prezradil pre Dobré noviny, na čašnícke umenie už ako dieťa pozeral s otvorenými ústami. A to v dobe, keď bolo podávanie nápojov a jedál viac ako len aktom odovzdania toho, čo si ľudia objednali.
Pre Romana je prirodzené podržať dáme dvere, no svojich hostí si ctí počas služby i oblečením. Odev čašníka podľa jeho slov prezentuje nielen jeho, ale i dané miesto. „Radšej mať peknú košeľu na sebe v práci ako doma v skrini,“ myslí si.
Romanovu tvár a povestný úsmev spoznávajú ľudia v Malom Ríme niekedy aj na ulici a s mnohými ich delí príbeh. Je to isté neviditeľné puto, ktoré si veľmi váži. Vybrali sme sa za Romanom v čase jeho voľna do Trnavy. Ako inak, vybral kaviareň, v ktorej pracuje. Prišli sme za ním do Synagoga café.
„Možno mám v sebe taký gén, robiť túto prácu dobre a slúžiť. Aj môj syn je čašníkom. To je asi odpoveď na všetko, ako aj na to, že nemáme veľké nároky a uspokojuje nás to po všetkých stránkach,“ hovorí Roman a jedným dychom dodáva, že v rodine robili čašníkov pravdepodobne viaceré generácie.
Mám sebe ubližovať a byť naštvaný? Radšej si z toho urobím krásnu zábavu
Privítal nás ako vždy - s úsmevom na perách. Napriek tomu, že doteraz sme ho sledovali ako zákazníci, dnes sme ho vyspovedali. O chvíľku z neho opadla počiatočná tréma, preto hneď skúšame zistiť, čo ho na tejto práci baví.
„Kontakt s ľuďmi, tá blízkosť...spojenie príjemného s užitočným. Možno to má človek v génoch. Slúžiť a byť pri niečom príjemnom. Je to ťažké opísať. Páči sa mi napríklad aj to, keď príde hosť pekne oblečený, atmosféra kaviarne, vôňa kávy,“ rozhovorí sa tak, že na konci nášho rozhovoru je ho ťažké zastaviť. Nám to však neprekáža, práve naopak. Pozitívna energia z neho stále sála.
No všade takéto nadšenie nefunguje. Sú aj takí čašníci, ktorí sú mysľou akoby mimo pracovnej doby, možno sa aj vy v podniku občas cítite tak, akoby si zamestnanci želali, aby ste od nich už odišli. „Možno nemajú skúsenosti, prípadne ich tá práca nebaví, a keď to človeka nebaví, je tam nasilu. Môže tam byť akokoľvek dlho, nikdy to správne robiť nebude. Možno si myslia, že nie sú ohodnotení, ale ono treba hodiť všetko za hlavu, treba si brať zo života to podstatné, ten prítomný okamih. Ten moment. Keď som v robote celý deň, mám ešte sebe ubližovať a byť naštvaný?“ zakončí to otázkou, na ktorú už netreba odpoveď.
Asi to majú v génoch
„Myslím si, že v našom rode to všetci takto máme,“ počuť v jeho hlase istú hrdosť a spokojnosť. „Nedávno som sa dozvedel, že z otcovej strany boli asi všetci čašníci. Na Facebooku mi napísal jeden chalanisko s takým istým priezviskom ako je moje, že sme rodina. Prvýkrát sme sa videli a písali si. A pýtal sa ma, že kde pracujem - hovorím mu, že som čašníkom - a odpísal mi, že celá generácia z otcovej strany boli všetci čašníci. V rodine sme mali veľmi známeho čašníka z Františkových Lázní. Je to asi v nás. Možno mám asi v sebe taký gén, robiť túto prácu dobre a slúžiť. Aj môj syn je čašníkom. To je asi odpoveď na všetko, ako aj na to, že nemáme veľké nároky a uspokojuje nás to po všetkých stránkach,“ tvrdí Roman. Dodáva, že túto profesiu si vyskúšala na určitý čas aj jeho dcéra. Teraz je podľa jeho slov najmä úžasnou matkou.
Práca ho napĺňa, ale v živote musí cítiť istú rovnováhu. Byť stále medzi toľkými ľudmi v ňom prebúdza čoraz nástojčivejšie nutkanie „vyhľadávať“ samotu. „Rád bývam aj sám. Sadnem na bicykel a užívam si to. Má rád ľudí, ale potrebujem i samotu. Musím to vyvažovať. Potom prídem do roboty taký nabudený a teším sa. Napríklad aj v piatok robím 16 hodín vkuse a potom ešte v sobotu a v nedeľu po 14 hodín - a ja sa sám sebe čudujem, že v pondelok ráno sa zobudím a idem ďalej,“ prezrádza, ako to medzi čašníkmi chodí.
Ocitnúť sa sám v meste je však pre neho niekedy komplikovanejšie. V uliciach Trnavy ho niektorí ľudia spoznávajú. Väčšinou si tváre pamätá, ale niekedy nastávajú zábavno-milé situácie: „Niekedy človeka nespoznáte a až potom vám to dôjde. Je však úžasné, že si kráčate po peknom meste - veď Trnava je krásne mesto - a popritom vás ľudia zdravia a ste s nimi v nejakom prepojenom vzťahu - lebo napríklad poznáš z kaviarne nejaký ich príbeh.“
Niekto podľa Romana chodí na kávu vypnúť, porozprávať sa, no ak je čašník vnímavý, vie sa na na nich napojiť. „Je to úžasné. Príde skupina ľudí, napríklad vnúčatká a babička... toto je tá energia, ktorú človek odtiaľ berie,“ vykresľuje atmosféru, ktorú miluje.
Napriek tomu, že cíti doslova to, že stál toľko na nohách, človek musí byť podľa neho tak nastavený. „Keď ta niečo bolí, rozchodíš to. Moja dcéra hovorí, musíš to rozdýchať,“ vysvetľuje.
Rád sa motal u matky v kuchyni, bolo mu to prirodzené
Roman je vyučený kuchár-čašník so zameraním na kuchára. Podľa jeho slov to boli krásne roky. „V tomto odbore pracujem celý život. Už ako chlapca ma bavilo motať sa v kuchyni. A tým, že som asi trošku pažravý a bol som vždy rád pri nejakom zdroji jedla, tak vždy som mal okamih niečo si hodiť ‚do hubičky‘, vždy ma to tam bavilo,“ zasmeje sa od srdca pri rannej spomienke.
„Najprv som robil kuchára, ale časom mi začal chýbať kontakt s ľuďmi. Vždy som obdivoval čašníkov, tú starú školu – či už z filmov, alebo keď som niekde takého reálne videl, najmä v minulosti. Vždy na neho pozeral s otvorenými ústami. No zrazu sa ocitnete v ich postavení a je to jednoducho úžasné. Nechcem tým povedať, že aj na mňa tak pozerajú, ale som rád, že môžem tým mladým ľudom ukázať, že môže byť práca, ktorá ťa baví a nemusíš mať za to hory-doly. To cítenie, tá radosť a spokojnosť, ten pocit, to vám nič nenahradí. Moje želanie sa vyplnilo. Skutočne si neviem spomenúť, že by som si želal iné povolanie ako toto. Je to úžasné,“ vyznáva sa. Niektoré veci sa podľa neho dejú asi preto, aby sme došli k určitému cieľu.
Roman začal ako čašník pracovať okolo tridsiatky. „Približne ako 28-ročný alebo 30-ročný som začal pracovať výlučne ako čašník. Robím to približne už 20 rokov... Jeeeej, to už toľko?“ opýta sa sám seba a opäť sa zasmeje.
Možno si neuvedomuje, ako dlho sa tejto práci venuje, no úprimne sa vyzná, že možno všetko, čo robí v práci, nie je stopercentne prevedené, no podľa jeho názoru sú aj podstatnejšie veci. „V odbore som síce vyučený a možno dodnes neviem presne všetky pravidlá – čo, kde, ako, ale skôr to beriem tak, že je dôležitejší kontakt s ľuďmi a výmena istej energie medzi nami,“ prezrádza nám jeho tajomstvo úspechu, prečo ho pozná toľko Trnavčanov.
Ďalšou výhodou je, že si pamätá tváre ľudí: „Niekedy som si pamätal aj celú kaviareň a aj to, kto mal čo na sebe oblečené. Teraz si pamätám najmä tváre.“ Následne začne rozprávať o tom, že pri toľkých ľudoch je to už nemožné.
Čo rozdáva dostáva naspäť
Odmalička bol bezprostredný, vyškerený, „možno bláznivý a možno trošku poplašený,“ ako mu mama vravieva. „Dokážem sa tak nastaviť. Je to možné. Treba myslieť pozitívne. Niektoré veci treba vyhodiť z hlavy a nemyslieť na ne, lebo zbytočne si v hlave staviame múry. Nastavím sa a teším sa. Práve to, že príde ten hosť a môžem mu aspoň nejako poslúžiť, a keď si s ním ešte vymením úsmev, energiu - tak už sa mi kráča lepšie. Tak to je ten optimizmus,“ hovorí.
Jeho povaha ho asi nikdy nenechá osamote. Raz mu jeden hosť povedal potom, ako sa bavili o samote: „Romči, však ty nebudeš nikdy sám!“
Dlhú samotu si vyskúšal, počas prvej vlny koronavírusu, keď bola zatvorená aj kaviareň, v ktorej doteraz pracuje: „Keď bola korona, tak sa to úplne zastavilo a neskôr som si vravel, že chcem ísť do roboty. Možno to je otrepané, ale keď ráno vstaneš a nič ťa nebolí, môžeš chodiť, môžeš sa tešiť a spoznávať tento svet a nemusíš v sebe nič skrývať, tak je to nádherné.“
Či mal odutých a odmeraných zákazníkov, to sám povedať nevie, lebo tak svojich hostí nevníma: „Toto je práve to vnímanie človeka, lebo ho viem pochopiť v tejto situácii. Možno má ťažký deň a potrebuje sa upokojiť.“
Rád sa však v práci svojim zákazníkom rozdá. Niekoľkokrát už počul, ako mu to v práci vravia. „Teraz to nevravím, že sa chválim, ale tak to je. Áno, ja sa rozdávam – ale aj dostávam. Jedna pani došla za mnou a hovorí: Už ste nás vycucal, už nás neobslúžite!“ v tom začuť opäť jeho prenikavý smiech. „V podstate je to pravda. Tá energia koluje medzi nami,“ dodal.
Všíma si kľúčové slová
Zaujímalo nás, ako sa s nimi dáva do reči. Ako vyzerá jeho bežný deň v práci? „Ľudia niečo potrebujú, opýtaš sa,“ hovorí, ale na nadviazanie rozhovorom postačí aj oblečenie. Roman si však všíma detaily, čo ho možno posúva bližšie k ľudom. „Každá žena je pekne oblečená,“ nezabudne polichotiť nežnejšiemu pohlaviu, no jeho zaujme „farba alebo materiál“.
Občas niečo započuje: „Potom už nemusím sám od seba hovoriť. Mám určité kľúčové slová na toho a toho človeka – či je šťastný alebo nešťastný, alebo keď si prídu napríklad dve ženy k nám vyliať srdiečko na svojich mužov, ktorých síce milujú, ale sú to takí hnusáci.“ Roman to jednoducho vie. „Takže ich podporím, poviem im: Je to chlap, je to živočích, ale určite vás ľúbi. Tieto korene pomyselného stromu sa potom rozrastajú,“ tvrdí.
Vo Viedni ho čašníci sklamali, ale nevzdal to
Oblečene je podľa neho v práci dôležité – i keď sa to zdráha hneď priamo povedať. „Tým vyjadruješ všetko, ľudia sa pozerajú, si medzi ľuďmi. Niektorí ľudia aj čašníci môžu mať v skriniach drahé veci, ale nenosia ich, aby ich nezničili,“ hovorí a pokladá to za veľkú škodu.
V práci sa tiež rád pekné či zaujímavo oblieka. Má rád príjemné veci a aj také, ktoré niečo vystihujú. V predchádzajúcej práci nosil motýliky, no teraz nahlas rozmýšľa, čo si oblečie v Synagóge. Chcel sa nechať inšpirovať u našich susedov, tak sa vybral do hlavného mesta Rakúska. Zatiaľ ho to sklamalo.
„Bol som vo Viedni, že idem za nejakou inšpiráciou. Bol som smutný, že skutočne vo všetkých vyhlásených kaviarniach to už nebolo tak ako voľakedy. Čašníkov som tam videl v rozopnutých košeliach, bez motýlika, neboli veľmi upravení. Taký som bol z toho smutný, lebo ono to je krásne, keď je čašník pekne oblečený. Možno som bol na zlých miestach,“ nádeja sa.
Dokonca pracuje aj na svojej webovej stránke: „Chcel by som sa ich tak (zákazníkov, pozn. redakcie), ako sa ich bytostne dotýkam pri káve, dotýkať aj virtuálne.“ Čašník z Trnavy jednoducho v sebe nezaprie, že má ľudí rád v hocijakej podobe - i v tej virtuálnej.
