Nebála sa Hitlera, obetovala lásku, no v dejepise chýba: Františka pomohla Čechoslovenkám získať volebné právo
Dejiny prehliadajú osobnosť, ktorá „darovala“ československým ženám hlas. O jej bojovnosti a nebojácnosti napovie i to, že vzdorovala najväčšiemu diktátorovi všetkých čias - Adolfovi Hitlerovi.
PRAHA 5. septembra – Františka Plamínková bola žena, na ktorú naša história zabúda, no nemala by. Skutky tejto odvážnej, sčítanej a empatickej ženy formovali minimálne práva žien na území bývalého Československa, pričom však neostalo len pri nich.
„Zaslúžila sa o zrušenie celibátu učiteliek v roku 1919 a nastolenia volebného práva všetkých žien bez rozdielu, teda všeobecného volebného práva v roku 1920, ktoré bolo jej zásluhou prijaté do ústavy. Pracovala na pôde medzinárodného mierového hnutia,“ uviedla pre Českú televíziu Eva Uhrová, autorka knihy o žene, ktorej meno naša história akosi prehliada.
Uhrová zároveň dodáva, že to bola žena s intuíciou, ktorej pozornosti neušiel ani rozmáhajúci sa nemecký nacizmus. Práve ten v nasledujúcich rokoch „ohrozoval aj Československo, ktoré milovala“.
Napriek dobrému zázemiu videla krivdy
Pochádzala z dobrej rodiny, kde nikdy nepocítila, „že je len žena“. „Tatinko bol obuvník zo zameraním na špeciálnu obuv vrátane ortopedickej. Vďaka stálej klientele si rodina žila na veľmi slušnej úrovni,“ vykresľuje obraz z jej raného života historička Dana Musilová.
Dievčatku však nestačilo mať sa len dobre. Cudzia nespravodlivosť v nej zanechala hlboké stopy. Ako dospelá to nemohla nechať len tak.
Vyrastala v dome U troch lastovičiek neďaleko prevádzky, ktorá niesla názov Čierny pivovar. „Ako malá bola svedkom, ako sa z nej trúsili opití muži, ktorí sa správali násilne k svojim manželkám, ktoré sa snažili pre svoje deti zachrániť aspoň časť výplaty. Myslím, že toto v nej mohlo zanechať natoľko hlboký dojem, ten súcit, ktorý dieťa prirodzene cíti k niekomu, kto je pred jeho očami ponižovaný, že to navždy zvrátilo jej životnú perspektívu, náhľad na to, ako to medzi mužmi a ženami chodí. A že sa sama rozhodla pre to, že bude pomáhať slabším a utlačovaným,“ vysvetľuje vtedajšie pomery Kateřina Tučková, spisovateľka, ktorá už dlhší čas sleduje pôsobenie Františky.
Zabilo ju, že je žena
V neskoršom období svojho života za svoju empatiu a ideály zaplatila najväčšiu daň – životnú lásku, po ktorej už nenašla spriaznenú dušu. Je možné, že ani nechcela. Bojovala s veľkým srdcom, vedela sa rozdať pre druhých, no nikdy sa nevydala.
„Mňa zabilo to, že som žena. Keby som bola mužom, bola by som sa pravdepodobne stala nejakým vplyvným činiteľom. A keď už som žena, mala som v sebe mať menej zmyslu pre spravodlivosť, aby som nemusela všade zasahovať," napísala v jeden deň priateľke Albíne Honzákovej, ako uvádza dvojka.rozhlas.cz.
Františka Plamínková sa rozhodla pre učiteľstvo v období, keď sa od ženského pohlavia (narozdiel od toho mužského) vyžadoval celibát v prípade, že učiteľka nebola vydaná. A žiadaný bol v tomto prípade život bez detí. Doba bola krutá a ženám nedovolila pracovať a zároveň mať i rodinu.
Bojovníčka za práva žien stretla v období štúdia medika Viléma Feyrera, s ktorým neskôr plánovala budúcnosť. Napriek citom Františka dala prednosť slobode a možnosti zmeniť zaužívaný skostnatený systém. „Osobnú slobodu si cenila oveľa viac než akýkoľvek vzťah,“ opisuje Musilová.
Jej hlavným poslaním sa stal boj za rovné volebné právo žien. Pôsobila v Spolku českých učiteliek a za práva žien bojovala i v ďalších ženských hnutiach.
Nezľakla sa v politike
Na Masarykove volanie, aby ženy vstúpili do politiky, neodpovedala hneď, no neskôr skončila s profesiou učiteľky a vstúpila k národným socialistom. „Domnievam sa, že mnoho mužov sa jej bálo, pretože bola veľmi razantná. Navyše, ani Masaryk nebol presvedčený, že v Československu existuje žena schopná stať sa ministerkou,“ myslí si historička.
Politicky nepoľavila a v roku 1925 sa vydala za „veľkú mláku“ na kongres Medzinárodnej ženskej rady, kde stretla neskoršieho prezidenta spojených štátov - Franklina Delana Roosevelta.
Ako jediná vzdorovala Hitlerovi
Ako uviedla historička, Františka bola neústupná a otvorená až tak, že sa vyjadrila otvoreným listom Adolfovi Hitlerovi. „Sme všetci na jednej lodi! Čiže všetci sme vzájomne za seba zodpovední a každý je zodpovedný za celú loď!" vravievala.
Političku zatkli 1. septembra 1939. Vo väzení pobudla šesť týždňov, tým to, žiaľ, všetko neskončilo. Obloha sa nad Františkou zatiahla 11. júna 1942, keď ju opäť zatkli v období druhého stanného práva po atentáte na Reinharda Heydricha.
Učiteľka, politička, novinárka, antifašistka a organizátorka medzinárodného a českého ženského hnutia pobudla niekoľko dní v Terezíne. 30. júna bola bez súdu popravená.