Keď začal Milan maľovať, svoj pôvod tajil, lebo sa bál reakcií okolia. Teraz si k nemu pre portrét prišla aj prezidentka
Keď odhalil svoje meno a pôvod, v priebehu jedného večera stratil na sociálnej sieti viac ako 500 priateľov. V dnešných dňoch však s hrdosťou hovorí, že sa s rasizmom nestretáva.
LUČENEC 31. augusta - Milan Berky je neskutočne nadaným, no pokorným amatérskym umelcom. Kreslí portréty známych osobností, ale aj bezdomovcov či postihnutých ľudí. Spočiatku vystupoval pod pseudonymom Milan Art, pretože sa obával negatívnych reakcií zo strany verejnosti na jeho rómsky pôvod. V dnešných dňoch však žne úspechy a jeho tvorbu si všimla aj prezidentka Slovenskej republiky. Prednedávnom sa dokonca aj stretli.
„Bol to pre mňa nezabudnuteľný zážitok. Stretnutie a jej milé slová si veľmi vážim. Dodáva mi to ešte väčšiu chuť zdokonaľovať sa,“ hovorí pre Dobré noviny Milan Berky.
Telefonát z prezidentskej kancelárie
Vedeli ste o Zuzane Čaputovej ešte predtým, ako sa stala prezidentkou?
Priznám sa, v tom čase som ešte nesledoval jej kroky. Kresleniu portrétov sa však venujem už dlhší čas a vyhľadávam si tváre ľudí, ktoré ma niečím zaujmú. Výnimočné sú aj tváre pekných žien a jednou z nich je aj pani prezidentka. Jej fotku som si už dávnejšie uložil, no až s odstupom času som sa k nej dostal a nakreslil som jej portrét.
Prednedávnom ste sa s ňou osobne stretli a odovzdali ste jej portrét, ktorý ste nakreslili. Odkiaľ sa o vás dozvedela?
Pri príležitosti mojej výstavy na Mestskom úrade v Lučenci som počas rozhovoru dostal otázku, čo mienim urobiť s obrazom pani prezidentky. Odpovedal som s humorom, že ak by som mal príležitosť, rád by som jej ho venoval. Toho sa chytili médiá a moju odpoveď prekrútili - napísali, že je to môj sen. Všetky moje práce zdieľam na Facebooku a tento portrét si všimol aj pán Róbert Adamec. Práve on ukázal moje práce ľuďom z prezidentskej kancelárie, ako aj pani prezidentke. Nakoniec vysvitlo, že pochádza z Lučenca a poznáme sa, keďže som v minulosti spolupracoval s jeho otcom ako vozmajster na železničnej stanici. Roba si pamätám ako malého chlapca, ktorého otec brával z času na čas do práce.
Kedy ste sa dozvedeli, že sa stretnete s pani prezidentkou?
Pôvodne ma chcela prekvapiť a navštíviť doma počas pracovnej návštevy v Banskobystrickom kraji. Mala však nabitý program a nevyšlo to, tak sa rozhodla pozvať ma na stretnutie do reštaurácie v Banskej Bystrici. Bol som neskutočne prekvapený a určite som to nečakal. Dopoludnia som mal telefonát z prezidentskej kancelárie a popoludní o 17:00 hod. sme sa stretli.
Toto pozvanie som, samozrejme, nemohol odmietnuť. Bol som veľmi rád, no na druhej strane, kto by nebol. Takéto stretnutia sa nedejú často a už vôbec nie amatérskym umelcom, ktorí kreslia len pre radosť.
Ako spomínate na toto výnimočné stretnutie?
Bol to pre mňa nezabudnuteľný zážitok. Bol som príjemne prekvapený jej milým a ľudským správaním. Zaujímala ju moja záľuba v kreslení, ale aj to, ako obrazy vznikajú. Stretnutie a jej milé slová si veľmi vážim. Dodáva mi to ešte väčšiu chuť zdokonaľovať sa.
Jeho úmyslom nie je chváliť sa
Vy ste však nestvárnili len pani prezidentku, ale aj viaceré známe osobnosti. O koho konkrétne išlo?
Na svojich obrazoch stvárňujem rôzne portréty osobností, no nebudem menovať všetky, pretože ich bolo pomerne veľa a určite by som na niekoho zabudol. Za zmienku však určite stoja slovenskí herci, ktorých som nakreslil, ako napríklad Jozef Kroner, Ladislav Chudík, Emília Vášáryová i ďalší.
Musím sa však priznať, že už mám poriadnu zbierku obrazov, ktoré som kreslil. Sú vystavené v areáli Mestského úradu v Lučenci. Tieto priestory mi poskytlo vedenie mesta ako odmenu, že svojou tvorbou reprezentujem naše mesto nielen na Slovensku, ale aj na zahraničných výstavách. Tváre týchto známych osobností, ktoré som nakreslil, si ľudia môžu kedykoľvek pozrieť. Taktiež sa môžu pokochať mojou tvorbou. Pre mňa je veľkým zadosťučinením a odmenou, keď vidím, že sa obrazy ľuďom páčia, prihovoria sa mi na ulici, prípadne pochvália moju tvorbu. Je to naozaj krásny pocit.
Komunikujete so spomínanými hercami, teda vedia o vašich umeleckých dielach?
Nikto zo známych osobností, s výnimkou pani prezidentky, ani netuší, že som ich kreslil. Mojím úmyslom nie je chváliť sa, ako som ich stvárnil, a tak to bolo aj v prípade prezidentky.
Veľký úspech však zožal aj obraz lučenského bezdomovca s prezývkou Ježiš. Odkiaľ ste sa o ňom dozvedeli?
V Lučenci ho pozná pravdepodobne každý. Je to dobrák, ktorý si tento osud asi nezaslúžil a jeho tvár ma zaujala natoľko, že som sa rozhodol nakresliť ju na väčší formát. Jeho oči sú svedectvom prežitého a myslím si, že sa mi naozaj podarilo zachytiť dušu v pohľade.
S týmto portrétom som sa zúčastnil medzinárodnej výstavy v Prahe, kde som vo veľkej konkurencii umelcov z viacerých krajín uspel a umiestnil som sa na druhom mieste za Alexandrom Pavlovom z Ukrajiny, svetovou špičkou realistickej tvorby v súčasnosti. V tom čase, no aj v súčasnosti pôsobí v Prahe a poznajú ho ľudia z celého sveta, keďže svojou tvorbou ohromuje už dlhé roky.
Najradšej kreslí vnučku
Kreslili ste ľudí z rôznych spoločenských vrstiev, no pri kresbe ktorých portrétov vaša duša pookreje?
Najradšej kreslím detské tváre. Sú to tváričky s bezprostredným výrazom, veselé aj smutné, teda so všetkým, čo k detskému životu patrí.
V zbierke nájdete aj členov mojej rodiny, moju manželku i vnučku, ktorú kreslím často a je pre mňa nevyčerpateľnou inšpiráciou a mojím modelom. Aj napriek tomu, že žije v Nemecku, raz za rok príde na Slovensko a vždy sa nájde príležitosť nafotiť si skvelú fotku, z ktorej potom vytvorím obrazy. Tie majú veľký úspech.
Ako dlho trvá, kým vznikne jeden portrét?
Závisí to od jeho náročnosti, no väčšinou je to tak, že keď si k obrazu sadnem, neviem sa od neho odtrhnúť, kým ho nedokončím. Teda trvá mi to od troch hodín až po celý deň.
Ste vyštudovaný železničiar, kto vo vás objavil umelecký talent?
Kreslenie ma bavilo už od detstva, a to je hlavným dôvodom, prečo sa tomuto remeslu venujem v dnešných dňoch tak intenzívne, dá sa povedať aj denne.
Ku kresleniu som sa však dostal až v čase, keď som prišiel o zamestnanie. Po dlhých rokoch ma prepustili z dôvodu znižovania stavov. Nevedel som si predstaviť, ako budem tráviť čas, ktorého bolo zrazu neúrekom, a tak som začal kresliť. S odstupom času som sa vypracoval do tejto podoby, no priznávam, že prvé kresby nestáli za veľa. V dnešných dňoch mi pripadajú smiešne.
Obával sa negatívnych reakcií
Na sociálnych sieťach ste nevystupovali ako Milan Berky, ale ako Milan Art. Prečo?
Na Facebooku som spočiatku nechcel vystupovať pod svojím menom, pretože som sa obával negatívnych reakcií zo strany verejnosti na svoj pôvod. Dal som si meno Milan Art a fotku milej koaly. Dlhú dobu nikto ani netušil, kto som. Vďaka tomu som pravdepodobne aj získaval objednávky na kreslenie. S odstupom času mi však priatelia písali, že by bolo dobré ukázať svetu to, čo robím. Podľa ich slov bola moja práca senzačnou a mala vysokú úroveň, a tak som sa prihlásil na medzinárodnú výstavu do Českých Budějovíc, kde som prvýkrát zabodoval. V medzinárodnej konkurencii som získal prvú cenu v kategórii portrét. Vyhlasovanie víťazov, ako aj fotenie prvýkrát ukázalo, kto sa skrýva pod pseudonymom Milan Art.
Ako reagovali ľudia, keď sa dozvedeli, že sa za nádhernými portrétmi „ukrýva“ Róm?
V priebehu jedného večera som stratil na sociálnej sieti viac ako 500 priateľov, no povedal som si, že už to nezmením. Vtedy už nebolo možné ostať anonymným človekom.
S akými reakciami sa stretávate v dnešných dňoch?
S odstupom času som začal získavať nových priateľov a obdivovateľov aj napriek tomu, že poznali môj pôvod. Dnes môžem s hrdosťou povedať, že sa s rasizmom vôbec nestretávam.
Tí, ktorým sa páči moja tvorba, mi prejavujú obdiv a podporu. Myslím si, že som si toto postavenie vybudoval svojou skromnosťou, usilovnosťou a priateľskou povahou ku všetkým ľuďom.
Počet fanúšikov a obdivovateľov vám stále rastie. Plánujete to využiť vo svoj prospech?
Bol by som veľmi rád, keby som sa s obrazmi mohol zúčastňovať výstav nielen na Slovensku, ale aj v zahraničí. Každá účasť si však vyžaduje nemalé výdavky, a preto verím, že získam na to sponzorov. Taktiež by som chcel získať dôstojné priestory na vystavenie všetkých mojich obrazov, pretože je ich veľmi veľa a je prirodzené, že umelec nerád tvorí niečo, čo by malo ležať v skrini. Najviac ma poteší, keď mi niekto povie - je to skvelé a prezeranie vašich prác ma nabije energiou.
