„Je to ako poľovačka. Keď utekáš, baví ich to,“ tvrdí Paľo, ktorý sa spolu so Žanetou vzoprel šikane
Ľubomíra Somodiová
Ľubomíra Somodiová

„Je to ako poľovačka. Keď utekáš, baví ich to,“ tvrdí Paľo, ktorý sa spolu so Žanetou vzoprel šikane

Bolesti brucha, preliezanie plotov a rany, ktoré boleli na tele aj na duši. Aj týmto si prešli Žaneta a Paľo, ktorí sa však agresorom vzopreli.

Vpravo: Palo. Vlavo: Ilustračná foto. — Foto: Instagram/payofoto, Unsplash/joyce huis

BRATISLAVA 26. augusta - Strach ešte nikomu nepomohol, zhodujú sa dvaja mladí ľudia, ktorí si prešli šikanou na škole. Paľovým spolužiakom prekážalo, že je ryšavý. Žaneta vraj mala príliš veľký zadok a nebola oblečená dostatočne „značkovo“.

V Paľovom prípade to zašlo až do fyzického násilia. Pri úteku pred agresorom často preskakoval ploty a musel liezť na stromy. Žaneta zas mala zo strachu z neustáleho slovného napádania zdravotné problémy.

Okolie im navyše veľmi nepomáhalo. Pre Dobré noviny obaja otvorene hovoria o tom, kedy nastal zlom a šikana skončila, ale aj o tom, čo by dnes urobili inak.

Ryšavec

„Ľudia sa vždy báli toho, čo nepoznajú a čomu nerozumejú,“ myslí si Paľo, ktorý bol v triede jediný ryšavý chlapec. „Začalo to v prvom alebo druhom ročníku, hneď ako sa formujú detské osobnosti. Niektorým prekážalo, že som ryšavý,“ hovorí mladý muž, ktorý sa dnes venuje fotografovaniu.

„Nemal som kamarátov. Bol som jediný ryšavý, tak sa do mňa pustili,“ opatrne sa rozhovoril.

Paľo je fotograf.
Paľo je fotograf. Foto: Instagram/payofoto

Neraz dostal výprask

Spomína na to, ako ho pred školou čakali agresori, pričom ho štuchali alebo zbili. Niekdy dostal výprask na záchode a neraz musel preskakovať aj ploty. „Tiež sa mi posmievali, volali ma hocijakými pomenovaniami, ryšavec, paradajka, svetloch…“ spomína.

Trvalo to celú základnú školu. Zo začiatku sa bránil. „Keď som vedel, že nič nezmôžem, tak som to začal ignorovať, zvykol som si,“ opísal svoje pocity. Veľa ľudí mu hovorilo, že si ich nemá všímať, že sú to len deti, ktoré závidia.

Deti z nevysporiadaných rodín

Kto boli útočníci? „No najmä deti z rodín, kde nebolo všetko v poriadku. Z rodiny, kde mali mamu alebo otca alkoholikov, alebo niekto z rodičov sedel,“ priblížil. „Sem-tam, keď som dostal bitku, riešilo sa to tak, že našli vinníka. Slušne mu dohovorili. Týždeň bol pokoj a zase som dostal bitku,“ tvrdí.

Dnes by šikanu riešil inak. Tak, že by sa agresorom postavil oveľa skôr. „Netreba sa báť, lebo keď sa bojíš, dostaneš bitku,“ vysvetľuje a dodáva, že je to ako poľovačka: „Keď utekáš, baví ich to.“

„Keď ma naháňali s fľašou v ruke alebo s bejzbalovou pálkou, naučil som sa nielen preskakovať ploty a liezť na stromy. Naučil som sa, ako sa postarať sám o seba, ako sa správať v krízových situáciach. Človeka to naučí improvizovať, dokáže vycítiť z ľudí, či sa môže stať niečo nepríjemné, “ hovorí. Tvrdí, že človek je akýsi psychológ, ale tiež na to asi musí mať nejaké vlohy. On sa v tom vraj našiel.

Vzdelávať sa oplatí

Spomína si, že raz sa ho ostatné deti zastali. Nebola to náhoda. „Vďaka projektu o šikanovaní, ktorý sme robili v škole, vedeli, že sa za mňa majú postaviť. Unikol som bitke,“ spomína.

Smutné je, že kamaráti sa ho vôbec nezastali. „Boli sme von s troma kamarátmi zo sídliska. Keď sa na mňa iné tri deti rozbehli, dostal som na bradu, na hruď, kamaráti sa len prizerali, ako má kopú. Keby jeden pán zo sídliska nezakričal, skončil by som v nemocnici a oni na polícii,“ opísal.

Paľo vraví, že treba zabudnúť na strach a brániť sa.
Paľo vraví, že treba zabudnúť na strach a brániť sa. Foto:Instagram/payofoto

Rada otca zafungovala

Jedného dňa sa ma otec spýtal, prečo ma bijú: „Dohovoril mi, že keď ma budú nabudúce naháňať, mal by som spraviť niečo nové. Že mám agresora chytiť a dať mu chlapsky najavo, že si to nemôže dovoliť. Zároveň mi však povedal, aby som mu neublíži. Povedal mi, že potom si všetci naokolo rozmyslia, či ma budú biť.“

Zafungovalo to - keď tak urobil, mal pokoj: „Treba prestať na chvíľu myslieť na strach a skúsiť niečo nové, ak to nevyjde, treba skúsiť niečo iné. Je potrebné aspoň o tom rozprávať, tým pádom je väčšia šanca, že vás niekto ochráni, pomôže.“

Magnet na ženy

S posmeškami sa stretol aj na strednej, ale pomenej. „Na strednej sú decká dospelejšie, ak vidia, že sa s tebou dá tráviť normálne čas, tak nechajú posmievanie,“ hovorí.

„Viem, aký som bol od začiatku a vedel som, že sa mýlia. Prvých 15 rokov sa mi to nepáčilo, že som ryšavý. Ďalších 15 rokov sa mi to páči,“ hovorí dnes 30-ročný Pavol s tým, že ženy jeho farbu vlasov dnes vedia doceniť.

Elkátečko

Podobne ako Paľa, neľahká skúška posilnila aj Žanetu. Pre veľmi osobné a citlivé informácie sa radšej rozhodla, že nechce vystupovať pod svojim vlastným menom. Dá sa povedať, že na základnej škole bola triednym maskotom, mala veľa kamarátov. S príchodom na gymnázium do väčšieho mesta nastala zmena. Stala sa terčom šikany.

Spolužiaci sa jej vysmievali ako chodí oblečená. „Nosila som mikiny a nemala som značkové tenisky,“ spomína dnes 26-ročná žena. Nikdy si nepotrpela na módu, je z troch sestier, preto väčšinou oblečenie dedila: „Mne to vôbec neprekážalo, bola som s tým v pohode.“

Ilustračné foto.
Ilustračné foto. Foto: Pixabay/RyanMcGuire

Okrem toho, si vypočula, že má veľký zadok. „Smiali sa mi, že som elkátečko, keď som chodila po chodbe, vydávali zvuky a pípali,“ hovorí. „Začala som si to viac uvedomovať až v druhom polroku, keď mi umrela babka,“ povedala s dodatkom, že asi si to v tom čase začala viac pripúšťať ako obvykle.

Bála sa konfrontácie

Žaneta sa snažila správanie spolužiakov ignorovať. Nekonfrontovala ich. „Bála som sa verejnej konfrontácie a následného výsmechu. Pred ostatnými spolužiakmi som sa chcela tváriť, že všetko je v poriadku, nechcela som byť tá, ktorá je šikanovaná,“ hovorí o neľahkom období.

Každý deň si priala, aby už bol koniec školy, aby si tie štyri roky odkrútila a bola z pekla preč: „Raz som zo školy prišla s plačom, že tam viac nechcem ísť.“

Po zásahu triednej učiteľky sa situácia zhoršila

Využila každú príležitosť navštíviť lekára. Neskôr sa stres, ktorý prežívala, pretavil do naozajstných zdravotných problémov. Mala obrovské bolesti brucha. Žanetinej mame sa zdalo dcérine správanie podozrivé, sama je učiteľkou, správne vycítila, čo sa deje: „Mama sa ma opýtala, či nie je za tým niečo viac. Potom zavolala triednej.“

Triedna Žanete naznačila, že bude chyba zrejme v nej. „Vraj som udržiavala odstup od spolužiakov a dištancovala som sa od triedy,“ priblížila správanie učiteľky. 

Okrem toho sa triedna raz na hodine občianskej výchovy rozhodla, že si prečítajú text o šikane. „Vyvolala presne tých žiakov, ktorí mi robili zle, oni sa na tom celú hodinu smiali, odvtedy to bolo ešte vyhrotenejšie,“ hovorí Žaneta. „Vedeli, že si to mohli dovoliť,“ dodala.

Šikana – normálna vec?

V triede mala jedinú kamarátku. „Bola úplná flegmatička, mala celý svet na háku,“ hovorí pobavene a dodáva, že jej jednoducho vravela, že si tých ľudí nemá všímať a upokojovala ju.

„V čase, keď som chodila na strednú, sa na riešenie šikany neprikladal až taký veľký dôraz. Chýbal mi na škole nejaký človek, ktorému by som sa ja ako žiak mohla zdôveriť. Niekto vyškolený na to, ako riešiť šikanu medzi deťmi,“ tvrdí. „Zdá sa mi, že stále existuje presvedčenie, že je to normálna vec, však čo…“ smutne poznamenala.

Ilustračná foto.Counselling
Ilustračná foto.Counselling Foto: Picabay/

Dnes by sa zachovala inak

Tvrdí, že keby sa dnešným skúsenosťami presunula v čase napäť na strednú, reagovala by odlišne: „Určite by som konala inak, nerobila by som si ťažkú hlavu a konfrontovala by som ich, či majú nejaký problém, alebo by som sa ich spýtala, o čo im vlastne ide.“

„Od začiatku mi bolo jasné, prečo to robia. Uvedomovala som, že mám veľký zadok, aj že nechodím nejak extra oblečená. Cítili, že som bola slabá osobnosť, že som sa bála reagovať,“ dodala.

Ilustračná foto.
Ilustračná foto. Foto: Pixabay/StockSnap

Nech sa deje čokoľvek, bude si veriť

Na druhej strane tvrdí, že vďaka tomu, čím si prešla, je oveľa silnejšia. „Nerobím si z vecí ťažkú hlavu. Po maturite som si povedala, že nikdy v živote nedopustím to, čo sa mi dialo. Nech sa deje čokoľvek, budem veriť sama v seba. V to, čo robím, to, ako vyzerám a čo hovorím,“ povedala s úľavou a dodala, že „na vysokej škole to bolo úplne najlepšie, tam som si našla kamarátov pre život.“

Dnes žije spokojný život a stretáva sa s množstvom kamarátov zo základnej školy a vysokej. S tými zo strednej radšej nie: „Keď sme mali stretávku, bola som v Nemecku, vôbec ma nemrzelo, že som tam neprišla.“

Už ste čítali?

Jusufova rodina zmenila Šamorín na hlavné mesto zmrzliny: Práškové…

Vraví sa, že Juhoslovania sú všade. Niektorí Šamorínčania…

Všeobecná lekárka Etela Janeková nezavrela ambulanciu ani na…

MUDr. Etela Janeková, PhD. od začiatku pandémie nezavrela svoju ambulanciu ani…

Východniarov lieči tento usmievavý lekár z Kene: Ľudia sú tu…

Kipchanga Chemwotei Sakong pre známych jednoducho Kip. O Slovensku dlho nič nevedel.…

Pavol Croft je slovenský Indiana Jones. Nechcelo sa mu stáť…

K histórii a umeniu mal Pavol Croft vždy blízko. Preto si ich vybral…

Aj keď je úplne nevidiaca, učí na strednej škole: Študenti sa…

Odmalička snívala o tom, že sa bude predvádzať na javisku. Košičanka…

Byt v úplnom centre Bratislavy vymenili za šťastie na dedine:…

Nie všetky pokrokové projekty začínajú výpoveďou v korporáte.…

Práca v banke ju už nenapĺňala, pustila sa do výroby ženských…

Práca v banke si vyžaduje biznis oblečenie. Dobre o tom vedela už počas vysokej…

Pre koronu prišiel o prácu, tak piekol veterníky pre záchranárov.…

Keď prišiel Matúšov kolega s nápadom piecť koláče…