Prvá Slovenka na klimatickej expedícii v Arktíde: Šokovali ju kusy plastov ďaleko od civilizácie a to, čo videla, jej zmenilo pohľad na svet

ARKTÍDA 22. augusta – Uspela v konkurencii 5000 uchádzačov. Patrícia Bátovská sa dostala do malej skupinky 80 ľudí, ktorí sa vydali až do ďalekej Arktídy. Slovenka na vlastné oči zažila drsné a krásne ľadové kráľovstvo, ktoré, žiaľ, ľudským pričinením stráca pomenovanie „ľadové“, čo má dopad na nás všetkých.

Ako uviedla v rozhovore pre Dobré noviny, hoci je Arktída nebezpečné miesto a ak si človek nedá pozor, relatívne rýchlo sa môže niečo prihodiť - či ide o pád do ľadovej vody, alebo náhodné stretnutie s medveďmi - z vykročenia do tejto známo-neznámej zóny, pri ktorej sa často skloňuje slovo „otepľovanie“, čerpá množstvo poznatkov aj rok po tom, čo sa zúčastnila expedície 2041 s názvom ClimateForce a The Explorer's Passage.

Absolvovala tu program „Leadership on the Edge“, zahŕňajúci teoretickú prípravu o klimatických zmenách a rozvíjania líderských schopností.

Okrem krutého zistenia, že ľudský odpad sa dostal až do takýchto odľahlých miest, videla rozmanitý život v jej zvieracej podobe. Patrícii sa podarilo vo svojej majestátnej podobe uvidieť aj také zviera, ktoré mnohí prírodovedci v týchto končinách nevideli už 20 rokov.​

„Myslím, že mi to dalo veľmi veľa aj do budúcnosti. Čo sa týka environmentálnej stránky, určite má človek na svet iný pohľad a aj malé každodenné rozhodnutia, čo si často už ani neuvedomuje, sú touto skúsenosťou ovplyvnené. Taktiež mi táto skúsenosť a najmä ľudia, ktorých som tam stretla, dodali neskutočnú energiu a inšpiráciu.“

Od dokumentárnych filmov pri televízii po vlastnú skúsenosť

Patríciu to už ako malú ťahalo k prírodopisným a náučným programom. Napriek tomu, že na bábiky v tomto období nezavrhla, sa jej pohľad čoraz viac uberal k prírode. „Dokumentárne filmy sme aj so sestrou pozerali dosť často a určite aj tie prispeli k môjmu záujmu o prírodu,“ zaspomínala si v úvode na svoje detstvo a jej vzťah k nej.

V tom období azda nikto nepredpokladal, kam klimatické zmeny zájdu, no dnes 20-ročnú Patríciu z Levíc, ktorá v súčasnosti študuje vo Francúzsku ako štipendistka francúzskej vlády na Toulouse Business School, to nakoniec aj tak doviedlo k prírode.

Možno viac, ako dúfala a ako si priala vidieť. Ako jedna z mála mohla na vlastné oči vidieť a zažiť dopad človeka na prírodu. Všetky poznatky potom pozhŕňala a vydala sa do škôl, kde uskutočnila niekoľko prednášok. Pandémia nového koronavírusu jej posolstvo na čas stopla.

Prostriedky si musela zháňať sama

Organizátori z 5000 uchádzačov vybrali 80 ľudí. Medzi nimi aj Patríciu - ako prvú Slovenku v rámci takéhoto projektu. Zisťovali sme, čím na zadávateľov projektu urobila dojem. „Neviem úplne presne, no viem, že im veľmi záležalo na motivácii ľudí a na tom, aby potom mali po návrate pozitívny vplyv na svoju miestnu komunitu. Išlo im o šírenie povedomia,“ hovorí skromne.

Študentka svoj zápal pre vec ukázala ešte predtým, ako vôbec do Arktídy vkročila. Kto si myslí, že sa stačilo len pobaliť a vyraziť do oblasti severného pólu, mýli sa. „Zháňanie financií bol vcelku náročný proces, no veľa ma naučil. Časť peňazí sa mi podarilo vyzbierať pomocou verejnej zbierky, časť som mala z 2% daní z organizácie, ktorá ma podporovala, časť zo školskej nadácie, no najviac predstavoval sponzoring. V skratke, zháňanie sponzorov vyzeralo tak, že som sa hľadala firmy, ktoré by mohli mať potenciálne záujem takýto projekt podporiť, vypracovávala som sponzorské ponuky, posielala obrovské množstvo emailov a telefonovala do firiem, aby som im o projekte vysvetlila viac, videla, či ich niečo také zaujíma. Každý deň to bolo o prekonávaní nových prekážok, no veľa ma to naučilo, keď sa na to pozerám s odstupom,“ vysvetlila študentka posledného ročníka na business development. To sa dá podľa jej voľného prekladu preložiť ako kombináciu predaja a marketingu.

Nemenej dôležitá bola pred odchodom výbava. „Musela som si najmä zaistiť, že mám dobré nepremokavé oblečenie, vhodnú obuv alebo slnečné okuliare, no, čo sa týka nejakých administratívnych záležitostí, až tak veľa vybavovania tam nebolo,“ upresňuje. Oblasť, kam sa plavili, patrí Nórsku. Ako občan Európskej únie teda Patrícia nepotrebovala riešiť veľa „papierovačiek“.

Ďaleko od civilizácie našli kusy plastov

Patríciu najviac prekvapil ľudský odpad, ktorý možno nájsť aj na takom ďalekom a najmä odľahlom mieste, ako je Arktída: „Najviac ma asi šokovalo, keď sme na pláži ponachádzali kusy plastov. Boli sme ďaleko od civilizácie, toto som tam teda naozaj nečakala. Bol to však odpad prinesený morom, ktorý prúdmi putoval pokojne stovky kilometrov z civilizovaného sveta na Arktídu.“

Nedávno sa dočítala, že určité oblasti Arktického oceánu patria medzi vody, ktoré sú najviac znečistené plastovým odpadom. Je to práve pre odpad prinesený prúdmi.

Nebol to však jediný šok počas dvojtýždňovej expedície. Napriek tomu, že sa tam vybrali v čase leta, prekvapila ju aj ďalšia vec: „Najviac sa mi asi páčili miesta, kde už boli z času na čas ľadové kryhy, no nebolo to tak po celý čas plavby, tak, ako som najprv čakala.“ Na nich spolu s ostatnými pozorovala mrožov či tuleňov.

V tejto oblasti uvideli aj ojedinelé zviera

Počas bádania uvideli aj soby, veľryby, rôzne druhy vtákov a z diaľky medvede biele. Patrícia pritom s posádkou počas expedície uvidela aj majestátneho tvora dorastajúceho do veľkosti od 14 až 19 metrov a vážiaceho 50 až 80 ton.

„Najväčšie šťastie sme mali, keď sme uvideli veľrybu grónsku, ktorá je v tej oblasti veľmi ojedinelá. Na lodi boli prírodovedci, ktorí sa v tých miestach plavia už 20 rokov a nevideli ju ešte ani raz,“ spomína.

Na ekologickej lodi National Geographic

Expedícia trvala necelé dva týždne: „Začínali sme v Osle už s programom zahŕňajúcim prednášky, workshopy. Potom sme leteli na Svalbard, ostrov za polárnym kruhom, kde sme sa nalodili a plavili po okolí ostrova.“

Počas expedície sa plavili na lodi National Geographic. Tá podľa slov Patrície zanecháva menšiu stopu na ekosystéme ako väčšina iných, ktoré sa tam plavia. „Išla na menej škodlivé palivo, nepoužívali sa na nej jednorazové plasty a separovalo sa. Bola údajne dobre prispôsobená na výskum, ktorému sa na nej venovali prírodovedci z National Geographic,“ hovorí študentka.

Na lodi panovali presné pravidlá. Týkali sa budíčka, ktorý bol okolo siedmej, príchodu na prednášky a aktivity, ale aj všetkých bezpečnostných opatrení, ktoré sa týkali nastupovania do člnu, nasadzovania si plávacích viest či pohybu po vonkajšej palube. Z lode vychádzali jeden až dvakrát za deň, keď chodili na pevninu.

Plavba na lodi nie je výletom, kde nikomu nič nehrozí. Myslelo sa na všetko vopred: „Ešte pred nalodením sme mali prednášku o tom, čo nám tam hrozí, ako možné riziko eliminovať a ako sa v rôznych situáciách zachovať. Po všetkom tomto som skoro začala pochybovať, či bola táto expedícia vôbec dobrý nápad. Arktída je totiž nebezpečné miesto a ak si človek nedá pozor, relatívne rýchlo sa môže niečo prihodiť - či ide o pád do ľadovej vody, alebo náhodné stretnutie s medveďom. Sú však opatrenia na to, aby sa takýmto situáciám predchádzalo, čo sa nám, našťastie, celkom darilo.“

Svoje poznatky aj zážitky po príchode prezentovala na školách po Slovensku pre deti rôzneho veku: „Veľmi ich zaujímali obrázky a videá ľadovcov a zvierat z Arktídy. Na nich som im vysvetľovala viac o lokálnom ekosystéme, ale aj ako sa to tam topí. Tiež si myslím, že je dobré nechať im priestor nech sa vyjadria a povedia svoje skúsenosti, spýtať sa ich nejaké otázky,“ tvrdí Patrícia.

Popritom si všimla, že tejto problematike sa venuje omnoho viac pozornosti ako v minulosti: „Dokonca aj v niektorých škôlkach učia deti separovať a vysvetľujú im dopad ľudských aktivít na prírodu.“

Človek má na svet iný pohľad

Teraz už vie, že expedícia ju poznačila: „Určite ma to v mnohom ovplyvnilo, čo už vidím aj teraz, no myslím si, že v súčasnej dobe je ešte priskoro hodnotiť celkový dopad. Myslím, že mi to dalo veľmi veľa aj do budúcnosti. Čo sa týka environmentálnej stránky, určite má človek na svet iný pohľad a aj malé, každodenné rozhodnutia, čo si často už ani neuvedomuje, sú touto skúsenosťou ovplyvnené.“

Za poznaním stoja aj ľudia, ktorých tam stretla: „Dodali neskutočnú energiu a inšpiráciu.“ Jedným z nich bol i líder tamojšej expedície Sir Robert Swan, prvý človek na svete, ktorý pešo dosiahol Južný aj Severný pól. Bol s nimi počas celej expedície a účastníci, ako dodala, mali možnosť sa s ním aj osobne porozprávať.

„Zapôsobil na mňa veľmi dobre, už napríklad aj tým, že každého účastníka osobne privítal, ešte keď sme len čakali na registráciu. Bol nám vždy ochotný poradiť, zaujímal sa o to, aké máme plány po návrate a ako by nám on s nimi vedel pomôcť,“ uzavrela.