Učiteľka ma volala „ten malý čierny“. Frustruje ma predpoklad, že som hlúpy, Rómom treba vzor úspechu, hovorí Daniel, ktorý ním môže byť
Monika Hanigovská
Monika Hanigovská

Učiteľka ma volala „ten malý čierny“. Frustruje ma predpoklad, že som hlúpy, Rómom treba vzor úspechu, hovorí Daniel, ktorý ním môže byť

Predsudky zažíva Daniel aj v dospelosti. Keď vstúpi do obchodu, v banke, ale aj občas na návšteve. Napriek tomu vždy zdvihne hlavu. Daniel je úspešným príkladom šikovného mladého Róma, ktorý rúca mýty o tých „svojich“.

Daniel Bunda to nemal v živote pre svoj pôvod ľahké, no nevzdal sa. — Foto: Facebook/Daniel Bunda

BRATISLAVA 18. augusta – Daniel Bunda je mladý, 20-ročný rómsky chalan. V detstve nemala jeho rodina peniaze nazvyš, preto neostávalo napríklad na krúžky. Ako sa nám úprimne vyznal, v škole ho to veľmi nebavilo, on sa však vedel vynájsť. Vzdelával sa sám. Jeho veľkú chuť po objavovaní a hľadaní odpovedí na všetko možné čiastočne zasýtilo tamojšie centrum voľného času, kde trávil veľa svojho času.

Práca na počítači mu otvorila pomyselné dvere k množstvu informácií a neskôr k vlastnej stránke, programovaniu a spoznávaniu ľudí z rôznych kútov sveta. Nadobudnuté poznanie a vidina toho, „že to ide ďalej“, ho priviedla do prestížnej školy, naviedla k ovládaniu niekoľkých jazykov - a aj k nezištnej pomoci druhým.

Talentovaný Róm toho vo svojich dvadsiatich rokoch stihol pomerne dosť.
Talentovaný Róm toho vo svojich dvadsiatich rokoch stihol pomerne dosť. Foto: Facebook/Daniel Bunda

Jeho cesta za poznaním však bola prepojená s diskrimináciou a podceňovaním len preto, že je Róm. Akési mračno predsudkov zažíva i dnes, no zároveň zažíva aj prívetivú, resp. prívetivejšiu tvár od „bielych“.

V škole pre neho učiteľky telesnej výchovy nemali meno a prezývali ho „ten malý čierny“ alebo „stracciatella“ – práve pre svoju nie úplne tmavú farbu pleti. Daniel sa teraz chystá na Univerzitu v Colchestri, kde zasadne do školských lavíc a bude študovať psychológiu.

Keď skončí, chce sa vrátiť späť, aby zúročiť všetko to, čo tam pochytí. Talentovaný Róm toho vo svojich dvadsiatich rokoch stihol pomerne dosť, pričom Dobré noviny vám s ním prinášajú rozhovor - o všetkom možnom aj absurdnom.

Predsudky zažíva aj v dospelosti. Keď vstúpi do obchodu, do banky, ale občas aj na takej obyčajnej návšteve: „Diskrimináciu je vlastne celkom ťažké popísať, keď v nej žijete, pretože sa pre vás stáva normálnou každodennou záležitosťou, ktorú neskôr už ani nevnímate. Len prednedávnom sa mi kamarátka zdôverila, že jej mama, s ktorou som sa stretol a spolu sme oslávili Silvestra 2019, mala predsudky voči Rómom a sama nedokázala uveriť, že som nesmrdel, nerobil krik a že som rozprával múdro.“

V rozhovore s Danielom Bundom sa dozviete:

  • Aké predsudky prežíval v minulosti a aké zažíva aj dnes,
  • kto mu pomohol v čase krízy svojej identity,
  • ako si prešiel týmto náročným obdobím,
  • na akých projektoch pracoval,
  • čo najviac chýba rómskym deťom v centrách,
  • čo najviac pomôže mladej rómskej generácii,
  • ako porozumieť bez slovníka po japonsky.

Zvedavosť, ktorá sa ako snehová guľa ďalej nabaľovala

Za jeho posunom treba hľadať zvedavosť, veľkú chuť učiť sa, ale aj otca, ktorý mu na pôžičku z banky kúpil prvý počítač a vyplatilo sa. „Odmalička som bol veľmi zvedavý. Škola ma veľmi nebavila, preto som často chodieval do centra voľného času, kde sa dal vtedy za 20 korún na hodinu používať počítač. Centrum bolo hneď vedľa môjho bloku. Hrával som tam internetové hry s kamarátmi alebo som hľadal odpovede na svoje otázky. Keď toto centrum zavreli, tak som uprosil otca, aby si vzal z banky pôžičku, aby mi kúpil počítač,“ tvrdí Daniel.

Na rozdiel od iných detí nemal rovnaký štart, no ako vraví, internet sa stal jeho neobmedzeným zdrojom informácií: „Googlil som všetko od toho, aké vývojové zmeny zažíva tínedžer cez recepty až po IT návody.“

So svojim názorom sa dostal až na pôdu OSN v New Yorku ako ambasádor, kde apeloval na dôležitosť inklúzie a vzdelávania.
So svojim názorom sa dostal až na pôdu OSN v New Yorku ako ambasádor, kde apeloval na dôležitosť inklúzie a vzdelávania. Foto: Facebook/Daniel Bunda

Začal hrať videohru World of Warcraft, kde ho začalo zaujímať, ako vôbec funguje. „Zapojil som sa do komunity hráčov na online fóre, kde som najprv pridával obsah s grafickým dizajnom a učil som sa od ostatných. Neskôr som sa pridal k administratívnemu tímovému serveru, na ktorom som hral.“

Takáto hra ho naučila aj množstvo ďalších vecí. Naučil som sa tam ovládať slovenský jazyk na vyššej úrovni, vedieť sa postarať o hráčov a pomôcť s ich otázkami či problémami. Neskôr som chcel pridávať svoje vlastné úpravy do hry a na to som sa potreboval naučiť programovať v C++ a SQL a vylepšiť si angličtinu,“ vyratúva.

Programoval od detstva

Neskôr si založil svoj vlastný herný server a pracoval s ľuďmi z Číny, Iránu, Dánska či USA.Povedal by som, že moja zvedavosť ma nútila učiť sa nové veci, ktoré boli potrebné na to, aby som ju uspokojil.“ Od svojich jedenástich rokov sa venovali programovaniu, o dva roky neskôr založil si svoj vlastný server.

Čo môže motivovať 13-ročného chlapca, aby urobil niečo takéto? „K programovaniu som sa dostal tak, že som sa pýtal, ako je možné, že hry existujú a ako sa dajú vytvoriť. Svoj herný server som založil preto, lebo som chcel umožniť ľuďom oddýchnuť si pri hre po dlhom čase strávenom v škole či v práci. Môj server bol pre hru World of Warcraft, avšak s upraveným prostredím pre vylepšený zážitok z hry,“ vysvetľuje.

Pracoval aj na projekte Belasý Kolibrík, v ktorom vyzbieral peniaze pre rómske deti.
Pracoval aj na projekte Belasý Kolibrík, v ktorom vyzbieral peniaze pre rómske deti. Foto: Facebook/Daniel Bunda

Keď hra naučí po japonsky

Daniel ovláda okrem programovacích jazykov aj tie cudzie. Azda najzaujímavejšie bolo jeho „učenie“ japonského jazyka, ku ktorému by sa rád vo voľnom čase vrátil. „Japončinu som sa naučil z japonských animovaných seriálov (anime). Neviem presne, koľko rôznych sérií som videl, pretože po 150. som prestal rátať. Po nejakom čase som si všimol, že rozmýšľam v japončine a neskôr sa to pretavilo do hovoreného jazyka. Ešte však neviem riadne čítať a písať, keďže som tomu zatiaľ nevenoval dostatok času,“ prezrádza Daniel.

Okrem slovenčiny, rómčiny a hovorovej japončiny ovláda nemčinu a angličtinu.

Na náplasť krízy identity zvolil dobrovoľníctvo

„V roli dobrovoľníka som sa ocitol potom, ako som prešiel svojou krízou identity. Bál som sa, že keď moje okolie zistí, že som Róm, tak ma odcudzí. V šestnástich som však našiel svoj vzor, úspešnú rómsku ženu a aktivistku Žanet Motlovú, ktorá ma odporučila do O.Z. Divé Maky a neskôr som začal pracovať v neziskovej organizácii Eduma,“ opisuje Daniel svoju púť.

V Edume pomáha ako dobrovoľný poradca pre adoptované rómske deti z nerómskeho prostredia, kde rozpráva svoj príbeh ľuďom na ulici a robí im prednášky: „Ako ambasádor pre vzdelanie a inklúziu sa snažím podporovať hodnotu vzdelania u Rómov vlastným príkladom či workshopmi, pričom o sile inklúzie hovorím práve v médiách.“

Strach sa premieňa na niečo štandardné

Ako sa môže podpísať diskriminácia na dieťati, ktoré od mala počúva, že je bez mena, a ktoré učiteľky, ktoré by inak mali byť akýmsi morálnym vzorom, volali ako „ten malý čierny“ či „stracciatella“, pretože svojou farbou pleti im pripomínal zmrzlinu, ktorá nie je ani príliš biela a ani príliš tmavá? Veľmi. Až tak, že to všetko vníma ako niečo priam rutinné.

„Diskrimináciu je vlastne celkom ťažké popísať, keď v nej žijete, pretože sa pre vás stáva normálnou každodennou záležitosťou, ktorú neskôr už ani nevnímate. Pre mňa to bolo prenasledovanie predavačkou pri vstupe do obchodu, moja prezývka v škole „stracciatella“, pretože nie som úplne tmavý, alebo keď som nemal žiadne meno u pani učiteľky telesnej výchovy, ktorá ma označovala za Taliana, či citujem „ten malý čierny“. Bol to strach byť sám sebou, strach si prisadnúť k niekomu v MHD, strach z odcudzenia a strach z toho, že si ľudia budú po stretnutí myslieť, že som im niečo ukradol. Je to tiež o tom, že trvalo dlhšie, kým sa mi ľudia otvorili, pretože som mohol cítiť, že majú oni sami strach, resp. rešpekt z neznámeho - tu som mohol vidieť, ako silne sú ukotvené u ľuďoch predsudky,“ tvrdí Daniel.

To všetko ňom zanechali stopy a svoj „batôžtek“, alebo lepšie povedané náklad frustrácie, si niesol dlhý čas: „Zo začiatku som bol najtichšie dieťa v triede - a celkovo v akomkoľvek kolektíve. Hlavne pre ten strach, ktorý popisujem. Pomohlo mi však veľa ľudí z majority. Na základnej škole to bola pani učiteľka angličtiny, ktorá pri mne stála, keď som mal pohovor na letný kemp organizovaný LEAF Academy, či pri príprave na testy. Na strednej škole to boli spolužiaci, ktorí ma majú radi bez ohľadu na môj etnický pôvod. To mi dovolilo sa viac ľuďom otvoriť.“

Daniela frustrovalo, keď ho automaticky pokladali za hlúpeho len preto, že je Róm.
Daniela frustrovalo, keď ho automaticky pokladali za hlúpeho len preto, že je Róm. Foto: Facebook/Daniel Bunda

Frustrovalo ho, keď ho automaticky pokladali za hlúpeho

Tieto pocity v ňom vypestovali názor, že spoločnosti treba ukázať, že aj Róm môže byť vzdelaný. Spúšťačom v tomto období bola samotná frustrácia. Aj dnes spomína na príhodu, keď ho chceli spolužiaci nachytať.

„Frustrovalo ma najmä to, že ľudia predtým, ako ma spoznali, predpokladali, že som hlúpy. Napríklad keď mi na mojej bývalej strednej škole zobrali v prvý deň spod lavice telefón a spolužiak sa ma opýtal na telefónne číslo. Predpokladal, že budem hľadať telefón, aby som mu povedal svoje číslo,“ spomína.

„Podobné skúsenosti mi pravidelne pripomínali, že potrebujeme aj rómsky vzor úspechu, že potrebujem ukázať, že aj Róm vie byť vzdelaný a múdry. Tak som sa snažil,“ hovorí a ako prezrádza, neskôr využil svoj pôvod na kampaň „pošlite romáka do Japonska“, kde vyzbieral na letný kemp v Japonsku za necelé 4 dni 1200 eur.

Nepríjemné zážitky

Aj dnes ho dokážu ľudia odsúdiť na základe farby pleti: „Zažívam podobné momenty, keď sa však najprv ozvem ja s pozdravom „dobrý deň“, napríklad v banke, stretnem sa len s len nepríjemným tónom a pohľadom. Keď neskôr začnem rozprávať, tak sa tón aj pohľad drasticky zmenia na prílišne milé - ako keby si tí ľudia uvedomovali, že ich názor na mňa bol negatívny a tak aj reagovali, preto sa to teraz snažia napraviť milým prístupom.“

Živo si spomína na minuloročný Silvester: Len prednedávnom sa mi kamarátka zdôverila, že jej mama, s ktorou som sa stretol a spolu sme oslávili Silvestra 2019, mala predsudky voči Rómom a sama nedokázala uveriť, že som nesmrdel, nerobil krik a že som rozprával múdro.

Daniel a priatelia.
Daniel a priatelia. Foto: Facebook/Daniel Bunda

Pomenoval, čo chýba rómskym deťom

V projektoch, v ktorých pracoval, zažil množstvo príbehov, emócii, názorov. Neboli to žiadne naučené poučky, ale sám život. Podľa svojho pozorovania našiel to, čo deťom z rómskych rodín chýba: Vzory. Málo mediálneho priestoru sa venuje úspechom v rómskych komunitách a preto deti z rómskych rodín nevidia, čo z nich môže byť. Vidia len to, čo z nich byť nemôže, pretože ich naša spoločnosť škatuľkuje.“

Podľa jeho slov by mladej rómskej generácii najviac pomohlo sieťovanie mladých úspešných Rómov a ich medializácia v mediálnom priestore na Slovensku. „Vytvorili by sme tak pre rómsku mládež vzory, ktoré nepochádzajú len z hudobnej či divadelnej sféry, čo by prispelo k ich motivácii v škole. Samotné školstvo by však potrebovalo reformu. Podľa mňa by sa k inklúzii mali všetky (rómske aj nerómske) deti učiť už od škôlky tým, že by sa u nich rozvíjal práve emočný kvocient. Lepším pochopením svojich emócií vieme rozvíjať empatiu a kolektívnu súdržnosť a tým pádom lepšie integrovať aj rómske deti do vzdelávania a vytvoriť tak pre nich prostredie, ktoré podporuje osobnostný rast. Na to by sme však museli urobiť niečo so školami, ktoré sú čisto rómske a čisto nerómske. Tieto školy sú pravým opakom inklúzie. Deti by sa mali učiť z diverzity, nie pred ňou utekať,“ myslí si.

Hľadali sme aj odpoveď na otázku, či by bolo potrebná skôr materiálna, psychická či sociálna pomoc: „Rozhodnite sami. Ja si myslím, že najviac je potrebná sociálna, psychická a systémová podpora. Materiálna pomoc bude nasledovať dopyt a príde, ak bude treba.“

Dostal sa až do New Yorku

So svojím názorom sa dostal až na pôdu OSN v New Yorku ako ambasádor, kde apeloval na dôležitosť inklúzie a vzdelávania. Čím sa snažil zaujať prítomných. „Myslím si, že prítomných zaujalo už len to, že „Romák“ zo Slovenska rozprával plynule po anglicky a prišiel s vládnou delegáciou. Slovensko je celosvetovo známe tým, že Rómovia žijúci na jeho území žijú v hrozných podmienkach. A možno pomohlo to, že som sa snažil intonovať a dávať dôraz na najdôležitejšie body v mojej prezentácii,“ hovorí.

K tejto úlohe sa dostal svojím vystupovaním v rôznych antidiskriminačných kampaniach a dobrovoľníckymi či aktivistickými prácami. Zároveň nám odpovedal, ako sa tam vôbec ocitol. „Dostal som telefonát od úradu podpredsedu vlády a prijal som pozvanie na pohovor.“

Dnes sa chystá na Univerzitu v Colchestri, na Slovensko však napriek zlým spomienkam nezanevrel a je rozhodnutý vrátiť sa späť. „Chcel by som priniesť svoje skúsenosti do sféry inklúzie a psychickej podpory Rómov či LGBTQ+ ľudí na Slovensku, ktorá je v dnešnej dobe veľmi biedna. A neskôr zapracovať na pretavení emočného a inkluzívneho vzdelania do nášho vzdelávacieho systému.“

Už ste čítali?

Východniarov lieči tento usmievavý lekár z Kene: Ľudia sú tu…

Kipchanga Chemwotei Sakong pre známych jednoducho Kip. O Slovensku dlho nič nevedel.…

Pavol Croft je slovenský Indiana Jones. Nechcelo sa mu stáť…

K histórii a umeniu mal Pavol Croft vždy blízko. Preto si ich vybral…

Byt v úplnom centre Bratislavy vymenili za šťastie na dedine:…

Nie všetky pokrokové projekty začínajú výpoveďou v korporáte.…

Práca v banke ju už nenapĺňala, pustila sa do výroby ženských…

Práca v banke si vyžaduje biznis oblečenie. Dobre o tom vedela už počas vysokej…

Pre koronu prišiel o prácu, tak piekol veterníky pre záchranárov.…

Keď prišiel Matúšov kolega s nápadom piecť koláče…

Horský vodca Ján Kořínek: Ak sa stretnete zoči-voči medveďovi,…

Pre milovníkov prírody a turistov má jasný odkaz.

František prácu smetiara miluje: Nie je to voňavá robota, no…

Vnúčatám kúpil ako hračku smetiarske auto, aby im mohol ukázať,…

25 rokov predáva kapustu na Miletičke: Pochádzam z generácie,…

Ak ste pravidelnými návštevníkmi známej Miletičky, meno…