Dobré noviny
Rasťo navštívil Severnú Kóreu: Hoci je to najkrutejší režim, ľudia sú tam šťastnejší ako my. Žijú v ilúzii
Ľubomíra Somodiová
Ľubomíra Somodiová

Rasťo navštívil Severnú Kóreu: Hoci je to najkrutejší režim, ľudia sú tam šťastnejší ako my. Žijú v ilúzii

Rasťo je dobrodruh a cestovateľ s umeleckou povahou.
Rasťo je dobrodruh a cestovateľ s umeleckou povahou. — Foto: Archív/Rasťo Mišík

Ľudia majú svojich diktátorov za bohov, ženy si môžu vybrať z 18 účesov, majú najväčší štadión na svete aj napriek tomu, že tam vládne chudoba a život mimo hlavného mesta pripomína prvotnopospoľnú spoločnosť. Cestovateľ Rasťo Mišík mal možnosť zažiť Severnú Kóreu na vlastnej koži a overiť si, či je jej režim naozaj taký, ako ho vidíme v médiách.

BRATISLAVA/PCHJONGJANG - O Severnej Kórei by vedel rozprávať hodiny. Dobrodruh a cestovateľ Rasťo Mišík horlivo sleduje všetky správy a dokumenty o tejto komunistickej krajine, ktorá je jediná svojho druhu. Minulý rok v septembri sa mu dokonca podarilo to, čo málokomu – prekročiť jej hranicu. 

Sám vyrastal za socializmu v Bratislave. Svoje rozprávanie pre Dobré noviny o najlepšej ceste svojho života dopĺňa vtipnými prirovnaniami k „nášmu komunizmu“. V čase, kedy bol na cestách, nezažíval najlepšie životné obdobie, aj napriek k tomu prišiel k poznaniu, že je šťastlivcom žijúcim v najlepšom kúte sveta.

V rozhovore s cestovateľom Rasťom Mišíkom sa dozviete:

  • V čom videl podobnosť socializmu, ktorý sme zažili my, so severokrejským režimom,
  • ako vnímal tamojších obyvateľov,
  • prečo si mysleli, že vypukla vojna medzi Severnou Kóreou a USA,
  • ako sa mu podarilo ostať v krajine dlhšie ako ostatným,
  • aké najväčšie bizarnosti zažil,
  • ako došiel k poznaniu, že je šťastný človek.

V rukách režimu

Vo všeobecnosti prevláda názor, že sa do Severnej Kórey dostane človek len veľmi ťažko, je to naozaj pravda?

Nie je to také ťažké. Išiel som cez Slovenskú agentúru, ktorá má nadviazané vzťahy s austrálskou cestovkou, ktorá má oprávnenie od severokórejskej vlády. Cestovať sa však musí v skupine. Rovnako to bolo v mojom prípade. Nedá sa vycestovať ako jednotlivec.

Do Kórey cestoval vlakom z Číny. Opisuje to ako katastrofálnu skúsenosť. Vzduch bol presiaknutý vifónkami, rovno nad hlavou mu hučal reproduktor a miesta bolo príšerne málo, navyše nevyhral ani najtihšieho suseda.
Do Kórey cestoval vlakom z Číny. Opisuje to ako katastrofálnu skúsenosť. Vzduch bol presiaknutý vifónkami, rovno nad hlavou mu hučal reproduktor a miesta bolo príšerne málo, navyše nevyhral ani najtichšieho suseda. Foto: Archív/ Rasťo Mišík

Prečo práve Severná Kórea?

Veľa som o nej počul, pozeral som o nej veľa dokumentov. Šokovalo ma a zároveň fascinovalo, či môže naozaj existovať taká krajina. Chcel som vedieť, či to je naozaj pravda a nie je to len mediálny obraz. Zároveň som sa túžil preniesť v čase a vidieť skutočný socializmus, pretože som ho ako malý chlapec zažil. Veľmi dobre si ho pamätám. Nikde na svete už nie je, ani na Kube, ani v Číne. V tej je kapitalizmus, ale majú vládu jednej strany. Skutočný socializmus a komunizmus je len v jednej krajine - v Severnej Kórei.

Aké boli vaše prvé kroky v Severnej Kórei?

Boli na vlakovej stanici po tom, čo sme prešli z Číny cez most. Na stanici vítali vlak vystretí vojaci ako luk, nepohnutí, úplne ako kamene. Na hlavách mali obrovské čapice. Objavia sa dva veľké portréty Kimovcov. Od toho momentu človek vie, že je už v rukách režimu. 

Most z Číny.
Most z Číny. Foto: Archív/Rasťo Mišík

Na svete sme vďaka lídrom

Mali ste aj školenia, ako sa správať?

Na Slovensku som podpisoval niekoľko papierov a inštrukcií. V Číne som absolvoval školenie. Keď sme prišli do Severnej Kórey, severokórejci nás tiež školili.

Líšili sa jednotlivé výklady?

Keď ste mimo tej krajiny, tak vám povedia, že je to špecifická krajina, že tam majú brutálny režim, prosia vás, aby ste nič nehovorili a robili všetko, čo vám Kórejci povedia.

V Severnej Kórei bolo zaujímavé, čo vám oni povedia, pretože vedia, že ten náš svet je úplne iný. Práca agenta v severnej Kórei je veľmi lukratívna. Agent je kvázi predstaviteľ toho režimu. Agenti prichádzajúci do kontaktu so západniarmi musia byť stopercentne preverení. To sú tí ľudia, ktorí sa majú dobre. Naša agentka nám povedala: „Viete, my sme spätí s našimi lídrami od narodenia.“ Aj vo viacerých dokumentoch to opisujú podobne. Na stene od narodenia vidia ľudia okrem mamy a otca aj lídrov. Rodičia im vravia, že na svete sú kvôli týmto dvom. (pozn. autora vďaka Kim Ir-senovi a Kim-Čong ilovi) Máme sa tu tak dobre, lebo títo dvaja to zabezpečili. Prosila nás, aby sme to pochopili, že jednoducho sú to pre nich akoby bohovia.

Vedeli agenti dobre po anglicky?

Tí vedia tak anglicky ako rodení Angličania a to nikdy neboli mimo krajiny. Sú to vysnívané pozície, preto tí ľudia urobia všetko pre to, aby mali jazyk dokonale zvládnutý. Chlapík z Londýna, ktorý tam s nami bol, povedal, že hovorili úžasne.

V propagande vyrastajú od narodenia.
V propagande vyrastajú od narodenia. Foto: Archív/Rasťo Mišík

Spomienky na „náš socializmus“

Ako ste už spomínali, sám ste zažili socializmus, boli tam isté paralely s tým, čo ste zažili u nás?

Vy sama ste zrejme už produktom západného sveta. Ale ja som produktom práve toho opačného sveta. Mal som 15, keď skončil socializmus. My sme sa o tom rozprávali, aké to je na západe. V tom čase mali pre nás veci neuveriteľnú hodnotu, pozerali sme sa na západné autá ako na niečo neuveriteľné. 

Chodili sme sa pozerať z Devína na Rakúšanov a oni sa chodili pozerať na nás. Keď otec vybavil, že sme s bratom mohli ísť na Západ, mama musela ostať na Slovensku. Bolo to, ako keby sa vám sníval ten najkrajší sen. Zažil som si, že sme mali obrovské komplexy. Keď prišiel niekto zo západu a doniesol do školy cukríky Haribo, všetci naňho pozerali, že toto je pán, to je pánska rodina.

Keď ste sa pozerali na Severokórejcov, cítili ste sa ako ten Rakúšan?

Cítil som sa tak, že mi ich bolo fakt ľúto. Síce sú na úrovni, tak ako aj u nás ľudia za socializmu, no poviem jeden príklad z vlaku. Prišiel za Číňanmi jeden chlapík zo Severnej Kórey. Nevedeli, čo od nich chce. Stále ukazoval na igelitku. Nechápavo sa naňho pozerali. V igelitke bola plechovka instantnej kávy. Spýtali sa ho, či chce kávu. On im celý naradostený naznačil, že áno a niekoľkokrát im poďakoval. To, že tam nemajú niektoré základné veci, mi veľmi pripomenulo socializmus.

Ľuďom na ulici sa neprihovoríte

Mohli ste sa ľuďom vo vlaku, respektíve hocikomu na ulici len tak prihovoriť?

Oni nás poučili, že keby od nás nejaký Severokórejčan niečo chcel, máme to hneď ohlásiť. Už na stanici som si všimol, že z každého ide akýsi strach. Každý jeden z nich má označenie, odznak s dvoma lídrami na odeve. Keby si ho dali dole, skončili by zle. Pozerajú na vás a vy na nich - bez slova. Pôsobia ako bio roboti bez emócií. Okrem detí. Tie na nás pokukovali spoza rodičov ako na mimozemšťanov.

Majú tam krásne ženy, neviem, ako to robia. Na úrovni, elegantné, no nemôžete sa im prihovoriť. U nás, keď za socializmu prišli ľudia z Viedne, mohli sa porozprávať. Severokórejský režim je najprísnejší, aký ľudstvo môže vyprodukovať. Je to kombinácia náboženského fanatizmu, mixovaného s ideológiou. Udržať ľudí v takej nevedomosti nie je len tak. Môžete manipulovať niekoho chvíľu a on vám verí, ale za krátko vám prestane. Poviem o chvíľu: „Počuj, ale ty ma manipuluješ.“ Aj u nás to bolo tak, že držali to komunisti, ale potom prišla doba, kedy sa to ďalej nedalo držať.

Keby sa tam turistu niekto spýtal, či má niečo proti tomu režimu, tak každý jeden by presvedčivo povedal: „Prosím, ako sa to môžete pýtať. Veď toto je najlepšie, čo tento svet stvoril.“ To preto, aby si náhodou nemysleli, že s tým nesúhlasíte, aby vás potom nedali do väzenia, že ste americký agent.

Na odevoch musí mať každý odznaky lídrov.
Na odevoch musí mať každý odznak lídrov. Foto: Archív/Rasťo Mišík

Aká bola cesta do hlavného mesta?

Z hraníc nás ťahal vlak, ktorý mal konštrukčnú rýchlosť 30 km/h. Celý čas trúbil. Okolo koľajníc boli celú cestu nasadené krásne kvety. To bolo ako z nejakého sna. Všade kvety, ideš pomaly zatvorený v nejakom väzení a pozeráš sa von a vidíš tam prvotnopospoľnú spoločnosť. Ľudia zberajú ručne, všetko vlastne robia ručne. Nie sú tam žiadne cesty. Je to ako cestovanie časom. Sem-tam kývajú detí. Ty ideš ako keby v nejakej floskule, ako keby sa človek z okna pozeral na film.

Keď sme prichádzali do Pchjongjangu, začali sa objavovať paneláky. Bolo len približne 9 hodín večer a svietili na nich len tri svetielka. Rozmýšľal som, čo tí ľudia roba. Potom sa objavil ten fantastický ikonický hotel.

Hotel Ryugyong?

Áno. Je neuveriteľne veľký. Ako 4-krát Incheba. Dlho bol zanedbaný. Potom získali nejakého egyptského operátora, ktorý zaplatil renováciu za to, že môže byť jediný operátor v Severnej Kórei. Z celej fasády urobili displej. Prišli ďalšie sankcie pre Kóreu a operátor odišiel. Hotel je vo vnútri prázdny, to je len opláštená budova. Ale po celej budove premietajú všetky ideologické veci, ako lietajú rakety, vojakov, lietadlá. Bolo to veľkolepé.

Keď sme vystúpili z vlaku, omráčila nás propagandistická hudba. Bola desivá, Mne pripomínala niečo v zmysle, poďme bratia, zabijeme ich, bolo to z toho počuť.

Cesta vlakom. — Foto: Archív Rasťo Mišík.
Cesta vlakom. — Foto: Archív Rasťo Mišík.
Cesta vlakom. Pohľad na svet vonku. — Foto: Archív Rasťo Mišík.
Cesta vlakom. Vystačia si s rukami. — Foto: Archív Rasťo Mišík.
Cesta vlakom. — Foto: Archív Rasťo Mišík.
Cesta vlakom. Prvé paneláky. — Foto: Archív Rasťo Mišík.

Šťastná ilúzia?

To neznie, ako najlepší liek na ľudskú psychiku…

Bavili sme sa s austrálskym sprievodcom, ktorý tam chodí roky rokúce, tvrdil, že oni sú šťastnejší ako my. V živote nie je podstatné, kde žiješ a ako žiješ, ale čo si myslíš o živote.

Nie som si istý, čo je lepšie. Žiť v najbohatšej časti sveta v štáte, kde sú obrovské osobné slobody, ale často depresívni ľudia alebo žiť v najchudobnejšej a najnepriateľskejšej zemi pre svojich obyvateľov a mať pocit šťastia. Čo je lepšie: ilúzia, ktorej veríš alebo zlá realita?

Prišiel som tu k poznaniu, že som šťastlivcom žijúcim v najlepšom kúte sveta, kde sa nemusíš báť nič povedať, kde máme zatiaľ leto teplým, jeseň farebnú, jar kvitnúcu a zatiaľ ešte zimu zimou. Kde sa môžeš rozhodnúť dobrovoľne ujsť, vycestovať, keď chceš. Žijeme na území, kde obrovské, historické, kultúrne, obchodné svetové metropoly máme na každú stranu, čo by človek kameňom dohodil aj s ich neskutočnou ponukou.

„Socialistický odrb“

Kde ste boli ubytovaní?

Rovnako ako u nás boli za socializmu hotely pre západniarov, aj oni majú zopár takých hotelov. Náš mi pripomínal mi ekvivalent hotela Kyjev. V tom hoteli bolo všetko čudné, aj to, čo bolo rovnaké ako na západe. Išli sme tam tmavou zónou, kde nebolo žiadne svetlo. Zrazu sa zjavil hotel pre západniarov s miliónmi svetiel.

Na recepcii nám povedali, že keď pôjdeme na raňajky, už nemôžeme ísť naspäť hore, lebo cesta na izbu a späť trvá trištvrte hodinu výťahom. 

Prečo tak dlho?

Bývali sme na 30 poschodí. Výťahy neboli koordinované počítačom. Na prízemí bojovo množstvo ľudí, o to, kto nastúpi, ako vo filme Fantoci, keď chceli traja naraz chceli zaparkovať na jednom parkovacom mieste. V okamihu bol plný. Nechcel sa pohnúť. Všetci chápali prečo. Bol preplnený a tí, čo stáli pri dverách, sa chvíľu dohadovali, kto je navyše a kto dobrovoľne vystúpi. Každý jeden výťah stál všade tam, kde niekto niečo stlačil.  Keď išiel plný výťah, otvoril sa, ale nikoho nikde, lebo toho, kto ho privolal, už vzal iný výťah a tak ďalej. Výťah stál na každom jednom poschodí, keď zrazu nezastal, tak sa človek veľmi potešil.

Ten systém si pamätám zo socializmu. Pamätám sa, že aj autá sa kupovali takto bizarne, že nič nefungovalo. Tí ľudia sa, samozrejme, snažia systém obchádzať. Po troch dňoch som zistil aj ja ako systém obísť. Napadlo mi opustiť na prízemí masu čakajúcich ľudí a vybehnúť o poschodie vyššie. Nastúpiť do výťahu vracajúceho sa dole, ktorý opúšťalo vždy pár ľudí idúcich do jedálne. Takto som si zabezpečil drahocenné miesto. Stálo ma to trochu trápnosti, ak všetci vystúpili len ja som zostal a oči sa mi stretli s niekým, kto pred chvíľou stál pri mne čakajúci taktiež na výťah a zrazu ma v ňom zázrakom zbadal a jeho čakalo ešte dlhé vyčkávanie. Bol to Taký typický „socialistický odrb.“

Len nedávno turistom umožnili previesť sa v metre. — Foto: Archív/Rasťo Mišík.
Len nedávno turistom umožnili previesť sa v metre. — Foto: Archív/Rasťo Mišík.
Pôvab severokórejských žien je podľa Rasťa nepopierateľný. — Foto: Archív/Rasťo Mišík.
Prázdne cesty. — Foto: Archív/Rasťo Mišík.

Najväčší strach

Mohli ste tam používať internet alebo volať?

Internet vôbec nie. Dalo sa volať z hotela. Do Európy to bola strašne veľká sadzba. Účtovali si aj za zvonenie. Bola to sekundová tarifikácia. Minutá a pol hovoru vychádzala zhruba na 7,50€. Ja som domov volal, keď som nevedel, čo sa deje.

Ľudia, ktorí prišli letecky, museli zrazu odísť v polovici zájazdu, odôvodnili to tým, že sú všetky letecké spoje uzavreté aj z krajiny aj do krajiny. Ja som bol vlakom, nevedel som, čo to pre mňa znamená. Mal som obrovské šťastie, že som šiel z Číny vlakom. Predtým som písal sms agentke, nech už nikdy v živote nikomu neodporučí takú cestu. To bolo najväčšia katastrofa, akú som zažil. Nakoniec som si uvedomil, že urobila dobre. Vďaka nej som videl oveľa viac. 

Báli ste sa?

Áno, nevedel som, čo sa deje. V televízii idú tri veci: budovateľské filmy, ako baníci kopú a ako lietajú rakety. Potom zapadajúce Slnko a ešte hlásateľka, ako hlási správy, o tom ako zničia USA. Každému išlo hlavou, či nezačala vojna s Amerikou. Nemáte tam internet ani žiadne informácie zvonku. Až doma som sa dozvedel, že práve v ten deň bolo v médiách ako Kórejci testovali rakety. To bol teda pravý dôvod zrušenia letov.

Bizarnosť strieda bizarnosť

Čo najbizarnejšie ste videli?

Celá Severná Kórea je bizarnosť. Oni nám turistom stále hovorili, že vidíte, že sme super, že to, čo počujete vo svete sú lži. Povedzte všetkým, ako je tu dobre. Každému však beží v hlave, že to tak nie je, že je to najhoršie, čo videl, napriek tomu všetci pritakávajú. Človek je konfrontovaný s vlastnou falošnosťou, ale neuveriteľným spôsobom. Ale tam nie je veľká šanca byť úprimný. To sa nedá.

Rovnako zdierajú turistov. Všetko je tam ohromne drahé. V rámci tej bizarnosti bol najviac bizarný prístup k fľaku na plachte na posteli. Keď som prišiel na izbu, tak som náhodou položil mokrý ruksak od vody na vedľajšiu posteľ. Chceli odo mňa 100 eur a ten fľak bolo ledva vidno.

Celkom bizarné je, že je tam obrovská chudoba a je to, ako keby ste v nejakom gete vošli do obývačky a napriek tomu, že nemajú čo jesť, mali by tam najdrahší diamant. 

Kde to bolo najzreteľnejšie?

Napríklad múzeum Kim Ir-sena muselo stáť miliardy. To inde na svete neuvidíte. Kimove múzeum bolo takmer akoby zo zlata. Boli tam obrovské luxusné haly, chodby bez zrnka prachu, kde stroje čistia topánky. Sú tam miestnosti so stovkami fénov, ktoré slúžia na to, aby na vás neostal žiaden prach.

Kim Ir-sen je zabalzamovaný rovnako ako Lenin. Videli ste oboch. Viete to porovnať?

Nedá sa to porovnať. Leninové mauzóleum bolo nič. Ku Kim Ir-senovi sme sa museli klaňať zo všetkých strán. Naučia vás, ako sa mu správne klaňať a dohliadajú na to, či to robíte dobre. 

Kde ste ešte boli, ako vyzeral váš program?

Mali sme veľa náhradného programu, lebo pršalo, bol tam tajfún. Jedli sme po reštauráciách. Jedlo bolo príšerné. Pekne vyzeralo, ale každý deň sme mali to isté. Najprv mi to chutilo, ale potom už nie. Kimčchi som už nemohol ani cítiť. A to nie som vyberavý. 

„Obrovský fľak". — Foto: Archív/ Rasťo Mišík
Každé steblo trávy musí pred Kimovým múzeom stáť dokonale. — Foto: Archív/ Rasťo Mišík
Pivo si môžete dať len na polovicu s niekým. Jedno celé pivo dostane jednotlivec len veľmi ťažko. — Foto: Archív/ Rasťo Mišík
Severokórejský won. — Foto: Archív/ Rasťo Mišík
Kimčchi — Foto: Archív/ Rasťo Mišík

Spartakiáda

Boli ste aj na mass games, obdobe spartakiády?

Bolo to šokujúce. Konala sa na najväčšom štadióne na svete. V kapitalistickom štáte by taký ani nepostavili, lebo by si povedali, že je to neekonomické. Predstavenie ešte nezačalo, ale oproti na tribúne sa v obecenstve začali meniť farby a obrazce. Ľudia, respektíve interpreti, začali skákať a dupať nohami a masovo hučať. Zrazu z polovice štadiónu vznikol obraz. Sprievodca nám vysvetlil, že je to obrazovka tvorená 18000 ľuďmi otáčajúcimi synchronizovane papierik a to zdiaľky vytvorí obraz. Niečo ako obrazovka s 18-tisíc bodmi - pixelmi. Potom na plochu vybehlo ďalších 20000 interpretov. Čiže spolu 38-tisíc ľudí pre vás hrá takú šou, že Cirque du Soleil je úplne nič. Artisti padajú z obrovských výšok do neviditeľných sietí, 20 obrovských klavírnych krídiel na celej ploche, drony ako skutočné vtáky vylietajú pomedzi ľudí...

Zažili ste aj známe prázdne cesty?

Áno, v hlavnom meste to je vidno, majú tam dvanásť prúdové cesty a nikoho nikde, žiadne auto. Ľudia tam nemôžu vlastniť auto.

Ako to bolo s obchodmi?

Turisti môžu nakupovať len v turistických obchodoch. Boli tam premrštené ceny. Kúpil som si dáždnik v luxusnom obchode pre turistov. Mali dva, jeden pánsky, jeden dámsky. Mne sa ušiel dámsky flitrovaný, ktorý ma vyšiel na 25 eur a bol mi na nič. Vrátil som ho. V rámci náhradného programu nás vzali do obchoďáku, kde boli miestni. Tam som si kúpil dáždnik už za 50 centov.

Myslíte, že ten režim potrvá ešte dlho?

Sledujem aj aktuálne dianie a myslím si, že nie, preto som sa tam snažil dostať čo najrýchlejšie. Nedá sa to udržať. 

Čo ste si z toho zobrali?

Že žijem v neskutočne dobrej krajine a v najlepšom kúte na svete, a že to stálo za tie peniaze. Boli to najlepšie investované peniaze na svete, kedže som prišiel na to, že som šťastný človek.

Už ste čítali?