Paula sa stala adoptívnou mamou: Za to, že si odpustím dva obedy v meste, dokážem malému dievčatku zmeniť život

BRATISLAVA 19. júla - Paula Kentošová je vášnivou fotografkou. Predstavila sériu fotografií z osád, Dominikánskej republiky, no nafotila aj ľudí s Downovým syndrómom. Dokumentovanie útulku pre bezdomovcov však považuje za jeden z najemotívnejších zážitkov. Mladá fotografka je nesmierne empatickou ženou, ktorá miluje deti. Už dlhší čas snívala o adopcii a jedného dňa si povedala, že nemá na čo čakať. Prednedávnom si adoptovala deväťročné dievčatko z Indie, ktorého rodičia dostávajú potraviny na prídel, keďže ich približný mesačný príjem je 60 eur. 

Fotografie z útulku pre bezdomovcov zanechali v nej silné emócie 

Paula sa už dlhé roky venuje fotografovaniu. Nikdy si nemyslela, že by mala špeciálny talent na umenie, až kým nefotila krstiny jej malej sesternice. Práve jej teta si všimla, že má cit pre detail. Povzbudila ju, aby fotila aj naďalej a je jej najväčšou oporou do dnešného dňa.

Mladá fotografka každým dňom napreduje a v súčasnosti sa púšťa do tém, ktoré nemusia pôsobiť na každého príťažlivo. Za najúspešnejšie série považuje fotografie z osád, ľudí s Downovým syndrómom a z útulku pre bezdomovcov. „Nie je to však preto, že tieto témy sú netypické. Ide skôr o to, že vo mne zanechali silné emócie a predtým, než som urobila pár záberov, som spoznávala ľudí a trávila som s nimi nejaký čas,“ prezradila Paula Kentošová pre Dobré noviny. 

Dokumentovanie útulku pre bezdomovcov považuje za jeden z najemotívnejších zážitkov. Do dnešného dňa si pamätá, ako sa v nej miešali pocity nespravodlivosti, ľútosti, ale aj nádeje. „Obdivovala som ich, pretože my, ľudia so zázemím, si ani nevieme predstaviť, aké ťažké je vôbec prekonať hanbu a to, že sa na vás ľudia, ktorých ste poznali a bavili sa s nimi, pozerajú s odporom. Nehovoriac o dôvodoch, ktoré ich dohnali pod most a do útulku celkovo,“ dodala. 

V Dominikánskej republike sa rozprávala s chlapcom, ktorý sa nikdy nechce vrátiť do rodnej krajiny

Okrem toho predstavila aj sériu fotografií z Dominikánskej republiky. Do krajiny ju pozvala jej najlepšia kamarátka. Aj vďaka nej mohla spoznať ich kultúru a urobiť mnoho fotografií. 

Niekoľkokrát sa však vybrala na výlet do okolia aj sama. Keďže minimum ľudí v Cabarete hovorí po anglicky, musela sa dohovárať rukami-nohami, čo bolo pre ňu nezabudnuteľným zážitkom. Miestni však podľa jej slov žijú na pokraji chudoby a chýba im finančná gramotnosť. Na druhej strane, sú mimoriadne láskaví a aj napriek tomu, že bola pre nich cudzou beloškou, nemali problém zavolať ju k sebe domov a ukázať jej, ako žijú. Prekvapilo ju, keď jej postarší pán, ktorého videla zbierať hrach, daroval kúsok zo svojej úrody a požehnal ju. Mnoho silných momentov dokonca ani nezvečnila, keďže si ich chcela naplno vychutnať. 

V Dominikánskej republike zažila aj niekoľko zaujímavých situácií, ktoré sa jej hlboko vryli do pamäti. Najväčším šokom pre ňu bol rozhovor s chlapcom, ktorý pochádzal z Haiti. „Do svojej rodnej krajiny sa nikdy nechcel vrátiť. To, že mohol žiť v Dominikánskej republike, bolo pre neho výhrou,“ zaspomínala s dodatkom, že mnoho miestnych prehnane lichotí bielym turistkám práve preto, že ich považujú za akúsi vstupenku do lepšieho života, keďže väčšina z nich pracuje za minimálnu mzdu. 

Netreba cestovať ďaleko, stačí len otvoriť oči a poobzerať sa 

Paula však nikdy nevycestovala do danej krajiny len preto, aby si ju nafotila. Doposiaľ navštívila niekoľko krajín Severnej Ameriky, už spomínanú Dominikánsku republiku a typické dovolenkové destinácie.

V priebehu tohto roka má v pláne navštíviť ďalšiu exotickú krajinu v zámorí, no sama netuší, ako sa situácia vo svete vyvinie. Vždy však tvrdí, že za niečím zaujímavým netreba cestovať, stačí len otvoriť oči a poobzerať sa okolo seba. Veď aj na Slovensku máme nespočetne veľa krásnych miest či ľudí so silným príbehom. 

Stala sa adoptívnou mamou 

Prednedávnom urobila ďalší dobrý skutok a stala sa adoptívnou mamou. „Vraj som príliš empatický človek, niekedy až prehnane. Práve preto si myslím, že túžba niekomu pomôcť je dôležitou súčasťou mňa,“ objasnila mladá fotografka. 

K deťom mala vždy blízko. Niektoré z nich istý čas doučovala v krízovom centre, zatiaľ čo s deťmi z detských domovov vyrábala a kreslila. V priebehu jedného večera, keď opisovala známemu jej sen stať sa adoptívnou mamou, si uvedomila, že už nemá na čo čakať. 

Začala tak hľadať organizácie, ktoré sprostredkúvajú adopciu na diaľku. Vybrala si najstaršiu, a zároveň najoverenejšiu organizáciu – slovenskú charitu. Obrovským pozitívom pre ňu bolo, že nezohľadňujú vieru dieťaťa a pomáhajú bez rozdielu.

Vavi by chcela jedného dňa navštíviť 

Každý, kto sa chce stať adoptívnym rodičom na diaľku, nemusí spĺňať žiadne špeciálne kritériá. Podstatou však je, aby posielal dieťaťu peniažky. Každému je potom pridelený kód, ktorý dostane spolu s fotografiou dieťaťa a informáciami o ňom a jeho najbližšej rodine. „Deň, keď som dostala fotografiu a potrebné formuláre, bol pre mňa jedným z najšťastnejších. Veď za to, že si odpustím dva obedy v meste, dokážem malému dievčatku zmeniť život o 180 stupňov,“ vysvetlila. 

Paule pridelili deväťročné dievčatko z Indie, ktorému familiárne skrátila meno a volá ho Vavi. Tvrdí, že je veľká rebelka a aj napriek tomu, že vystrája a je neposedná, celkom rada chodí do školy a učí sa. Jej rodičia však zarábajú približne 60 eur mesačne, keďže jej mama je ženou v domácnosti a otec pracuje za minimálnu mzdu. Potraviny dostávajú na prídel, a tak by si bez finančnej pomoci mohli len horko-ťažko dovoliť nakúpiť potrebné pomôcky do školy.

Charita jej umožňuje kontaktovať sa s rodinou prostredníctvom listov v angličtine. Paula ten svoj ešte len píše, no už teraz vie, že netrpezlivo bude čakať na odpoveď. Jedného dňa by však chcela jej adoptovanú dcérku na diaľku navštíviť. Verí, že sa situácia vo svete zastabilizuje a bude si môcť splniť jeden z jej ďalších snov.