Nevie si váš pes sám doma zvyknúť a stále zavýja? Týchto 10 vecí vám zmení život

BRATISLAVA 5. júla - „Máme nového psíka, nevie si v byte zvyknúť, stále zavýja a susedia nás preklínajú,“ nejeden psíčkár túto vetu počul alebo povedal. Ak máte v byte psa od šteniatka, isto je to jednoduchšie, ako učiť novým podmienkam staršieho psa. Skúsenosti mi však ukázali, že každý pes je iný a na každého platí niečo iné. A na všetko treba čas.

Netreba sa vzdávať

Keď som si pred tromi rokmi zobrala psa z útulku, jeho „dočaskárka“ mi tvrdila, že byť v byte bez nej zvláda a nebude to žiaden problém. Realita bola iná. Vopred nepripravená na túto situáciu som teda od začiatku prechádzala všetky diskusné fóra, prečítala všetko, čo sa dalo, radila sa so šéfkou útulku, veterinármi, v zoo obchodoch aj so psíčkármi. Kúpila som do bytu difuzér, ktorý mal navodzovať pokojnú atmosféru aj kvapky či tabletky na upokojenie, púšťala mu meditačnú hudbu na to určenú.

Už-už som bola pripravená kúpiť obojok s ultrazvukovými alebo inými výbojmi, aby ho to prinútilo prestať štekať. K tomu našťastie neprišlo, a preto sa rada podelím o veci, ktoré na rozdiel od tých vyššie spomenutých, v tomto období fungovali. Nikdy nie však len jedna z nich, skôr kombinácia viacerých, sama som na to prichádzala postupne. Vedieť to skôr, celý proces by bol bezbolestnejší, aj rýchlejší.

Pred časom sa na mňa obrátila kamarátka, že jej kolegyňa má nového psa a podobný problém. Vypísala som jej moje odskúšané rady a už o pár dní na to prišiel odkaz: „Ďakujem, je to výrazne lepšie, zachránila si mi život.“ Po prečítaní sa vám to môže zdať ako návod na pilotovanie lietadla, časom to však budete brať ako rutinu, a najmä, uľaví sa vám aj vášmu psovi.

10 + 1 rada, ako som učila útulkáča Flasha ostávať doma:

Dobre ho pred odchodom vyvenčite

Rada č. 1, ktorú si prečítate na všetkých diskusných fórach, vo všetkých knihách a poradia vám ju aj psíčkári či veterinári. Áno, pes sa potrebuje vybehať, vybúriť, unaviť. No ak je pre psa váš odchod naozaj tak stresujúci, že vyslovene trpí separačnou úzkosťou, je mu jedno, že ste predtým boli hodinu v parku.

Za jeden z najdôležitejších bodov to napriek tomu považujem, len nečakajte, najmä na začiatku, že bude stačiť len to. Odporúčam zaviesť pravidelnosť. Odchádzať, ak sa dá, v podobnom čase každé ráno.

Všetko je to o čase, ktorý psovi venujeme - pravidelné venčenie, nové podnety, časté prechádzky, výlety, stretávanie sa s inými psami - to všetko je dôležité, či je pes v byte, dome alebo na dvore. A je to aj môj argument, keď mi niekto tvrdí, že pes do bytu nepatrí.

Neukazujte mu, že odchádzate

Keď váš pes vie, že obliekanie bundy, branie kľúčov a nejakej tašky znamená, že sa niekam ide, nemôžete mu to ukazovať pred odchodom do práce. Nemôže si myslieť, že idete niekam bez neho. A tak sa obliekajte, aby vás nevidel, dajte si kabelku k dverám, rovnako ako kabát a bundu, topánky si obujte až vonku. Budete si možno pripadať hlúpo, ale stojí to za to. A tiež neodchádzajte zbrklo, nebehajte po byte, pretože vám ide autobus alebo meškáte, to to celé zhorší.

Keď máte väčší byt, je šanca, že z jeho obľúbeného miesta vás neuvidí kráčať k dverám, keď však máte menší byt ako ja a váš odchod jasne vidí, o to je to dôležitejšie.

Nelúčte sa

Mnoho ľudí mi potvrdilo, že to robia a že ich psi sú v pohode. Samozrejme, keď ich samota nestresuje, lúčte sa ostošesť. Myslite však na to, že váš „vystresovaný“ pes si časom toto lúčenie spojí s vašim odchodom a bude to pre neho len horšie. Proste sa pokojne pohybujte po byte, neponáhľajte sa, robte veci, akoby ste nikam nešli, niečo si hmkajte alebo mu pokojným hlasom hovorte, že sa za chvíľku vrátite. Intenzita hlasu a atmosféra akoby sa nič nedialo je dôležitá.

Nebuďte v strese

Pamätám si na to, ako som na začiatku hneď po zobudení tŕpla, že ma to opäť čaká. Bola som tak v strese, že keď odídem, znova začne to zavýjacie peklo, že sa mi chcelo až plakať a bolo to zo mňa určite cítiť. Nervózny pes, nervózny majiteľ, zlá kombinácia. Psi to cítia. A aj keď to nebude jednoduché, snažte sa byť v pohode.

Nechajte mu niečo

Ďalšia z najčastejšie spomínaných rád, bola: „Nechajte mu niekde v byte jeho hračku, obľúbenú veci či dokonca tričko, aby vás cítil. Alebo po byte rozmiestnite niekoľko granúl či pamlskov.“ V našom prípade, najmä zo začiatku, nefungovalo nič. Keď bol Flash v strese, nič si nevšímal, granulky pohltal za 5 sekúnd a už znova riešil, že je sám. Avšak vyskúšajte, aspoň na chvíľku ho to zabaví. A časom sa môže naučiť, že váš odchod znamená veľa malých dobrôt.

Do tohto momentu ste stále v byte. Až teraz to prichádza - odchod.

Nainštalujte si Alfreda

Najväčší zlom v mojom snažení nastal po objavení aplikácie Alfred. Dovolím si tvrdiť, že mi to zmenilo život. Samozrejme, pokukovala som už dlhšie po nejakej kamere, ale tie kvalitnejšie neboli práve najlacnejšie. Túto aplikáciu si len nainštalujete do dvoch telefónov - ten, ktorý máte so sebou slúži ako „viewer“ a ten, čo je doma ako kamera (odporúčam mať napojené na elektrinu, nonstop snímanie priestoru veľmi vybíja mobil). Môžete sledovať live jeho pohyb po byte a počujete ho (odporúčam zvoliť miesto, z ktorého ho budete najlepšie vidieť, smerom k dverám alebo proste také, ktoré bude vyhľadávať). Bonusom je, že sa mu môžete prihovárať, buď prísne alebo opakovaním tých „pohodových slov“ ako pri odchode.

Podľa jeho správania budete vedieť, či má tendenciu utekať k dverám, či leží a zavýja alebo zbesilo behá po byte, či nebodaj niečo trhá alebo kúše od stresu. A ak ho aj nemôžete sledovať v práci stále, príde vám notifikácia aj s nasnímaním zmeny pohybu. Preto ak napríklad na kamere uvidíte, že hneď po vyjdení z bytu pribehne dverám, znamená to, že nepochopil, čo sa deje. Neakceptoval, že ste odišli. Ak však ostane na mieste, pokojne si ľahne alebo si nájde iné miesto, kde sa schúli, akceptoval, že ste odišli.

Trénujte „minútové“ odchody

Ďalšia rada, ktorá naozaj funguje. Po večeroch alebo cez víkend trénujte odchody a príchody - choďte (hoci len na chodbu alebo aj o poschodie nižšie) na minútu a potom sa vráťte. Potom to zvýšte na 2, 5, 10 minút. Časom choďte nakúpiť na pol hodinu až hodinu, potom do kina na 2-3 hodiny až to postupne natiahnete na celý pracovný čas. Všetko to sledujte cez kameru a časy upravujte podľa toho, ako sa správa.

Nikdy sa nevracajte do bytu, keď zavýja

Rada, ktorú som dostala až neskôr je: „Nevstupujte do bytu vtedy, keď zavýja alebo šteká.“ Nemôže si totiž myslieť, že keď bude štekať, privolá vás. Nemôže brať váš príchod ako odmenu.

„Vystrašte“ ho zabúchaním

V jednom takom momente, keď štekanie a zavýjanie nechcelo prestať, som už zúfalá zabúchala na dvere. Samozrejme, mojim cieľom nie je ho strašiť, videla som však na kamere, že to zaúčinkovalo, na chvíľu prestal a od dverí sa vzdialil. Častejším opakovaním sa stávalo, že aj keď k dverám šiel, tak už do nich neštekal a nesnažil sa cez ne „dostať von.“ A keď bolo najhoršie, na dvere mi buchli aj susedia.

Nevítajte sa s ním

To, čo platí pri odchode, platí aj pri príchode. Nevítajte sa s ním veľkým objímaním. Stále buďte v pohode, akoby sa nič nedialo. Bude aj on. Až po chvíľke mu dajte malú odmenu, aby si to spojil s vaším príchodom.

A bonusová rada - „nezaspite na vavrínoch“. Neznamená totiž, že ak sa to raz naučí, máte vyhraté. Pretože ak sa stane, že ho napríklad budete môcť brávať do práce alebo jednoducho niekoľko týždňov či mesiacov nebude v byte sám, odvykne si. Zabudne, že je to v poriadku a že sa za pár hodín vrátite. Rovnako buďte obozretní pri zmene bývania. V novom prostredí sa pes nemusí hneď cítiť bezpečne a nebude chápať, prečo ste ho tam nechali.

Všetci odborníci vám však potvrdia, že v prvom rade treba byť trpezliví. Na začiatku to môže trvať aj 1-2 mesiace, ako v našom prípade. Tak, trénovaniu zdar.