Vnuk Slováka z ikonickej fotky: Že je dedo slávny, sme zistili, až keď som šiel na výlet do Viedne, visel tam v obchodnom dome
Monika Hanigovská
Monika Hanigovská

Vnuk Slováka z ikonickej fotky: Že je dedo slávny, sme zistili, až keď som šiel na výlet do Viedne, visel tam v obchodnom dome

Starý otec, Gusti Popovič prebýva v rodine maliara Ivana Popoviča naďalej. Napriek tomu, že si starkého prítomnosť nemôže pamätať, v rodine Popovičovcov stále pôsobí „jeho duch“.

Jedna z najznámejších fotografií 20. storočia na ktorej je aj Slovák Gusti Popovič (na pravej strane). — Foto: Instagram/bertfromsang

BRATISLAVA 27. júna – Slováci sa vo svete nestratia, nech sú už kdekoľvek. Takýmto príkladom je dodnes aj Gusti Popovič, ktorého pred viac ako 88 rokmi spolu s ďalšími chlapmi zvečnili na vrchole mrakodrapu RCA Building, dnes GE Building. Denník New York Herald Tribune zverejnil tamojšiu fotografiu 2. októbra 1932.

 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 

Príspevok, ktorý zdieľa History Daily (@historydailypix),

Písal sa rok 1932 a v jeden septembrový deň sa vydal fotograf Charles Clyde Ebbets v čase obednej prestávky do výškovej budovy, kde sa zrodila legendárna čiernobiela fotografia s názvom Obed na vrchole mrakodrapu. Navždy sa zapísala medzi najznámejšie fotografie dvadsiateho storočia.

Pre Dobré noviny zalovil v pamäti rodinný príbuzný zosnulého Gustiho Popoviča. Ivan Popovič, slovenský režisér, scenárista, spisovateľ, animátor, výtvarník, karikaturista a ilustrátor nás nechal nahliadnuť do sveta, ktorý sa spája s jeho dedkom. 

„Svojho času som sa zaveril, že už sa k tejto téme nikdy nevrátim. Priebežne sa mi totiž ozývalo (a ešte i teraz občas ozve) množstvo známych i celkom neznámych ľudí,“ prezrádza nám otec slovenského animovaného filmu a my sme radi, že sa k tejto téme opäť vrátil, lebo spomienky môžu vyblednúť časom tak ako fotky.

Napriek tomu, že po definitívnom návrate na rodnú hruď dlho v rodine Gusti nepobudol - jeho život predčasne ukončila črepina z granátu, dedko zanechal v Ivanovi a rodine Popovičovcov nezameniteľnú stopu. Minimálne cestovateľskú, priebojnú, možno trochu záhadnú a takú, ktorá vás donúti sa pousmiať.

 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 

Príspevok, ktorý zdieľa Ivana C (@ivana_dzugas),

Vo Viedni ho prepadol smäd, zamieril preto do obchodného domu, zbadal tam dedovu fotku

Za (znovu)objavenie slávnej fotky môže rok 1989. „V tom pamätnom roku 1989 sa zdvihla „železná opona“ a ľudia odrazu mohli slobodne prechádzať cez štátne hranice. Len tak! Bez výjazdných doložiek v pasoch, bez všelijakých ďalších povolení, bez strachu, či sa vôbec kedy dostanú „von“. Či ich úrady pustia alebo ostražitá pohraničná stráž ich napokon aj tak pošle z hranice domov. A tu odrazu - dvere dokorán!,“ rozpovie sa.

Ivan Popovič neváhal a ako sa otvorili hranice, vyšiel si aj on „len tak k našim najbližším susedom“. Namieril si to najprv do Viedne. „Vo veľkom obchodnom dome, kde som si šiel kúpiť niečo od smädu, som nad schodiskom uvidel velikánsku fotografiu. Na kovovej konštrukcii budúceho mrakodrapu, vysoko nad mestom New York, sedelo jedenásť chlapíkov, robotníkov, práve asi mali obedňajšiu pauzu,“ opisuje fotografiu, ktorá pre Slovákov vtedy ešte nebola známa.

Archívna snímka spisovateľ Ivan Popovič.
Archívna snímka spisovateľ Ivan Popovič. Foto: TASR/Miroslav Košírer

Najviac ho však upútal muž, sediaci úplne na kraji kovovej konštrukcie. „Všetci niečo pojedali, iba ten na kraji, v šiltovke, si v ruke držal malú fľaštičku. „Žeby pálenky? Veď tú fotografiu som ja už niekde videl! A potom mi svitlo. No predsa u našich doma, keď som bol ešte malý, v rodinnom albume!“ vraví Popovič.

Hneď, ako sa vrátil, išiel za rodičmi a v albume našli zabudnutú spomienku

Po príchode domov jeho prvé kroky viedli k rodičom. „Vrátil som sa hneď za našimi,“ po privítaní svoju pozornosť Popovičovci nasmerovali na starý rodinný album, ktorý mal ešte obal z drevených doštičiek a vo vnútri čierne kartónové listy z prírodného papiera a „na nich fotografie, vsunuté do takých priesvitných rožkov, alebo prilepené glejom,“ spomína si.

Tatko našiel ten album a ja som nalistoval tú starú zahnedlú fotografiu. Opatrne som oddelil fotku od papiera a ukázalo sa, že je to pohľadnica. Tak to za tých starých čias šikovní fotografi robili. Veď, kto už by si vtedy kupoval fotografie? Ale pohľadnice išli na odbyt. Na druhej strane pohľadnice bola adresa a text: „Tak stavjame Ameriku. Nič še ty neboj, moja mila Mariška, jak vidziš, ta ja furt s fľašečku. Tvoj Gusti".

 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 

Príspevok, ktorý zdieľa bertfromsang (@bertfromsang),

„Ten Gusti „s fľašečku“ nad New Yorkom je môj dedo. Drevorubač a tesár z Vyšného Slavkova, malebnej dedinky kúsok za Levočou. To on pomáhal „stavjac“ Ameriku. Dedo bol trikrát po dva roky v Amerike, dva roky v Kanade. Zarobil peniaze a po návrate pokúpil doma nejaké polia a lesy,“ spomína si na starého otca Ivan Popovič.

Bo to z našeho lesa!

Na konci druhej svetovej vojny Ivanovho dedka zabila črepina z granátu a jeho polia a lesy v roku 1948 znárodnil štát. Napriek tomu, že rodina prišla o pôdu, ktorú Gusti získal tvrdou prácou, v rodine sa našiel niekto, kto mal rád výzvy a nebál sa.

Náš tatko, jeho syn, tiež Gusti, zakaždým pred Vianocami tvrdohlavo išiel do Slavkova, vyťal tam jedličku a priniesol ju domov. „Bo to z našeho lesa!, možno si aj takýmto spôsobom rodina pripomínala vtedy už nebohého deda.

Nedalo nám a zisťovali sme, ako skončil dedov majetok, ktorý získal tvrdou prácou v Amerike. „Polia a lesy po dedovi nám vrátili. Sú rozkúskované po celom slavkovskom chotári. Kto už by to dal dokopy? Napokon, aj tak patria Bohu,“ myslí si dnes Popovič.

 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 

Príspevok, ktorý zdieľa Kanvas Dünyası (@kanvasdunyasi),

Malá šachová záhada

Aj keď tu už Gusti nie je, jeho obraz pretrváva v rodine naďalej. Minule sme sa o tom všetkom, a ešte aj o inom, rozprávali s mojím starším bratom. Aj on sa volá Gustáv. Moje deti som ja naučil hrať šach, šach vie už aj môj vnuk i vnučka. Nás naučil hrať šach náš otec Gusto. Ale kto jeho naučil šach? No predsa jeho otec, Gusti, ten tesár a drevorubač zo Slavkova, ten z tej fotografie, čo staval Ameriku. Ale kto naučil hrať šach jeho? Vychádza mi to tak, že to musel od niekoho pochytiť na tých dlhých cestách šífom z Hamburgu do New Yorku. Plavba loďou trvala celé tri týždne. Inak si to neviem vysvetliť.“

 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 

Príspevok, ktorý zdieľa Francesco Ferrari (@03qita),

„Keď dedo odletel do nebíčka, nemal som ani rok. Zostal mi z neho len asi ten šach vo mne. A samozrejme, meno, čo si priniesli naši predkovia odniekiaľ zo Srbska,“ spomína si.

„Ešte niekedy počiatkom 90. rokov, minulého storočia som kdesi publikoval tento príbeh o starej fotografii. Dnes sa k tým jedenástim chlapíkom nad New Yorkom hlásia ako k svojim predkom už aj Íri, Ukrajinci, Francúzi, Nemci. Len čakám, kedy sa už konečne ozvú aj Číňania,“ poznamená.

Majú to v sebe

Isté dobrodružstvo majú Popovičovci akosi prirodzene v krvi. Zatiaľ, čo Gusti vycestoval v čase veľkej hospodárskej krízy do vtedajšej krajiny neobmedzených možností za prácou, jeho vnuk Ivan, neskončil po páde železnej opony len vo Viedni.

V tom čase som už mal za sebou niekoľko dobrodružných ciest. Najväčším dobrodružstvom bolo vybaviť si tie papiere, aby človek mohol vôbec prekročiť hranice. No ale potom! Autostopom k vysnívanému Jadranu, do očarujúceho starého Dubrovníka, cestou prespávať pod hviezdnou oblohou hoci u albánskych pastierov medzi ovcami tam kdesi dole pri Prištine. To bola slasť! To bola nádhera! A potom bolo Dánsko, Japonsko, India, Egypt, Mexiko, Južná Amerika, New York,“ vyratúva.

Borisa Filana a Ivan Popovič, archívna snímka.
Borisa Filana a Ivan Popovič, archívna snímka. Foto: TASR/Andrej Galica

Všetko je tak, ako má byť

Zisťovali sme, či si Gustiho pozdrav nechali zarámovať. Zatiaľ si spomienky „rámujem len vo svojej hlave. Aj väčšinu svojich obrazov, ktoré som namaľoval, nerámujem.“

Milá príhoda ho utvrdila v tom, že nič v živote nie je náhoda. Pred mnohými rokmi sme boli s mojím synom Dávidom na Srí Lanke. Čakali sme na križovatke na zelenú a o niečom sme sa rozprávali. Nejaký chlapík, čo stál pri nás, sa opýtal: Slovakia? Áno, povedali sme. Usmial sa: Bratislava? Áno, Bratislava! Zdvihol palec na pozdrav. O dva dni na to už sme boli doma, pozerám televíziu, večerné správy. A tam ten chlapík z križovatky v Colombe! Viete, kto to bol? Sir Arthur Clarke,“ zaspomínal na britského autora science fiction literatúry, vynálezcu a propagátora kozmonautiky. „To je ale náhodička! Ale dá sa to povedať i inak: Nič nie je náhoda a všetko je tak, ako má byť.“

Už ste čítali?

Keď začal Milan maľovať, svoj pôvod tajil, lebo sa bál reakcií…

Keď odhalil svoje meno a pôvod, v priebehu jedného večera stratil na…

Rasťo navštívil Severnú Kóreu: Hoci je to najkrutejší režim,…

Ľudia majú svojich diktátorov za bohov, ženy si môžu vybrať z 18 účesov,…

Lucie pečie hotové majstrovské diela: Na začiatku som bojovala,…

Je mladá, krásna a úspešná. Na konte má viacero…

Jej mladšia dcéra vyhrala MasterChef, staršia má detskú mozgovú…

Zdravotný stav Paulínky denne núti jej rodičov riešiť inkontinenciu,…

Vnuk Slováka z ikonickej fotky: Že je dedo slávny, sme zistili,…

Starý otec, Gusti Popovič prebýva v rodine maliara Ivana Popoviča naďalej. Napriek…

Kaštieľ Betliar odhalil ďalšie dobre ukryté tajomstvo: Reštaurátori…

Moderné technológie reštaurátorom umožňujú objavovať nové…

Bývalý skinhead z Prešova si vzal Rómku: Dnes sa bojím o naše…

Prešovčan Gabi bol zarytým skinheadom. Keď sa odsťahoval od partie do Anglicka,…

Slovenka najprv v USA upratovala domy, teraz hviezdi pred kamerami:…

Sny si plní v samotnej mekke filmu. Aj keď stále bojuje, robí naplno…