K rezbárstvu ho priviedol otec: Jarmočné predmety u Mariána nenájdete, miluje výzvy a jeho výrobky očaria určite aj vás

VASIĽOV 22. júna – Pod jeho rukami vznikajú nadrozmerné aj detailne prepracované diela sôch, postáv, zvierat a naposledy aj funkčného auta z kultového animovaného seriálu Flinstonovci.

Rezbár Marián Hutira pracuje aktívne s drevom už osem rokov, ale láska k nemu siaha až do detstva, keď mu otec podaroval prvý nôž. Ako prezradil pre Dobré noviny, podľa jeho slov, snom každého tvorcu je práca na diele, pri ktorom by mal voľnú ruku a neohraničený rozpočet, no zároveň jedným dychom prezrádza, že pri cenových kalkuláciách zákaziek je často na hrane prežitia.

Napriek tomu sa vždy sa snaží odviesť dobrú robotu i na úkor zisku. Drevo často prirovnáva k žene, ktorá vyžaduje cit, pochopenie a zároveň i nehu a vášeň.

„S drevom sa stretávam od detstva. K drevu ma priviedol v detstve otec. Kúpil mi prvý nôž, vzišli prvé pokusy tvorby postavičiek i drobné úrazy pri práci, čo k tomu patrí. Jeho vôňa, krása a húževnatosť ma zaujala natoľko, že som mu chcel lepšie porozumieť,“ začína nám otvárať pomyselné dvere do svojho sveta rezbár Marián.

Nemá rád monotónnu prácu, miluje výzvu, jarmočné predmety nehľadajte

Láska k drevu ho priviedla k odboru umelecko-remeselné spracovanie dreva v Nižnej, pričom hlbšiu problematiku dreva získal na Drevárskej fakulte vo Zvolene. „Pochopiť drevo ako celok, štúdiom jeho anatómie a životného cyklu vo mne utvrdilo správny výber povolania,“ dodáva zanietene.

„Aktívne sa venujem práci s drevom od 2012 založením živnosti. Práca mi dáva hlavne „obživu“, ale i radosť a pocit sebarealizácie. Nemám rád monotónnu prácu preto u mňa sériové jarmočné predmety nehľadajte. Čím zložitejšia práca, to je pre mňa výzva a to ma pracovne napĺňa.“ Rodina ho v práci podporuje, najviac manželka a priatelia.

S niektorými dielami má problém sa rozlúčiť

Zisťovali sme, či ako umelec nemá problém sa so svojimi dielami rozlúčiť. „Sú práce s ktorými sa lúči ťažšie. Desiatky hodín práce a premýšľania dokážu zanechať dielo vryté hlboko v pamäti a hlavne v srdci.“

Väčšinou jeho diela končia u súkromných odberateľov na Slovensku alebo v Česku. Tie verejné skrášľujú napríklad ZOO Bojnice, park Mendelejevovej Univerzity v Brne, park Mestské lesy Košice a jeho dielo nájdeme aj v Zveroparku Žarnovica.

„Najväčšia výzva bola práca na losovi v životnej veľkosti. Prácou s drevom trávim osem hodín denne, niekedy i viac. Drevo pre mňa znamená druhú lásku po manželke a dvoch krásnych synoch. Práca s ním napĺňa zmysel môjho života, vždy ,keď mi je ťažko, tak sa zavriem v dielni a tvorím,“ vraví rezbár. Pozornosť púta aj auto Flinstonovcov. Práca na ňom bola pre rezbára niečo nové - a bola to najmä výzva. „Práca mi trvala asi 10-12 dní, je i plne funkčne, dá sa roztlačiť.“

Každá drevina má svoje čaro, pri nadrozmerných dielach drevo spája

Neuprednostňuje len jednu drevinu a v každej dokáže nájsť „to pútavé“. „Každá drevina má svoje čaro,“ tvrdí rezbár, ktorý ale najviac pracuje s drevom lipy, dubu a červeného smreku. Aby mohlo vzniknúť dielo z dreva, najprv drevo poreže na formáty hrubých prírezov.

Rezbára v práci nezastavia ani väčšie či veľké zákazky. „Niekedy je potrebný i iný, väčší formát - a vtedy prichádza do úvahy spájanie jednotlivých blokov dreva. Lepením do väčšieho celku.“ Bez toho sa nezaobišli tvorby obrazov – reliéfy sôch postáv a zvierat.

Jednotlivé bloky dreva sa následne opracujú pílením, frézovaním – hobľovaním a potom sa zaťažia lepením. „Pri fixovaní niektorých častí diela sa používajú i drevené kolíky či kovové závitové tyče, napríklad vystuženie nôh zvierat kvôli únosnosti.“

Nevie preto odpovedať na otázku, koľko času pri diele strávi. „Nedá sa presne určiť, koľko času pri diele strávim, závisí to od množstva faktorov, ako druh dreviny, jej tvárnosť a premýšľanie nad tvorbou,“ prezrádza.

„Výroba sochy v životnej veľkosti sa pohybuje v desiatkach až stovkách hodín práce. Ani cena práce sa nedá určiť jednoznačne, len odhadom. Je na výrobcovi, ako si s tým poradí, niekedy je i ten zisk mizivý,“ vraví rezbár Marián Hutira.

Občas je to na hrane prežitia

Peniaze nie sú pre neho všetko. „Snom každého tvorcu je práca na diele, pri ktorom by mal voľnú ruku a neohraničený rozpočet. Často som pri cenových kalkuláciách zákaziek na hrane prežitia, ale vždy sa snažím odviesť dobrú robotu i na úkor zisku.“

Treba si dávať pozor – zranenia to nie sú

Práca s drevom má však jednu nevýhodu. Drevo má pamäť na každý rez a práca s ním nie je maľbou na papier, ktorý toho veľa znesie. „U dreva je to iné, drevná hmota sa odoberá po vrstvách a odkrýva sa jeho štruktúra. Keď niečo nevyjde, treba v tom lepšom prípade improvizovať, vlepiť kus materiálu a opakovať opracovanie. Ten horší prípad je, keď treba začať odznova celé dielo, treba nový materiál, čo je finančne nákladné.“

Keď sa rezbár z Vasiľova nezavrie vo svojej dielni alebo svoj čas netrávi so svojou rodinou, tak nadšene navštevuje rezbárske sympóziá, kde podľa jeho slov spozná tvorbu nových ľudí, niečo sa naučí a niečo možno odpozoruje od kolegov so Slovenska alebo zahraničia. „A to podstatné, nájdete si nových priateľov. Vždy sa teším na nejaké rezbárske sympóziá, lebo s prácou je spojená i zábava a spoločné sedenia.“