O mrazivých príbehoch z koncentračného tábora v Seredi sa hovorí málo: Toto sú svedectvá dvoch ľudí, ktorí ho prežili

SEREĎ, HAIFA 17. júna - Pracovný a neskôr koncentračný tábor v Seredi ukrýva množstvo príbehov, ktoré by sme mali poznať, pretože hlasy preživších už utíchajú, no tie, čo ostali, sú stále veľmi silné, dojemné aj odhodlané. Takéto miesta sú čiernou škvrnou v dejinách, ale zároveň aj pripomienkou toho, kam ako ľudia dokážeme zájsť.

„Pracovným a koncentračným táborom v Seredi prešlo okolo 16 000 ľudí. Mnohí z nich sa nikdy nevrátili späť do svojich domovov. Najhoršou kapitolou bolo obdobie od jesene 1944 do jari 1945. Správu tábora mali na starosti jednotky SS, ktoré nemali s nikým zľutovanie. Dochádzalo tu k bitiu, ponižovaniu, znásilňovaniu mladých židovských dievčat a vraždám. Hlavným cieľom veliteľa tábora Aloisa Brunnera bolo úplné zničenie všetkých Židov na svete,“ informuje nzr.trnava.sk.

Muža, ktorý bol po druhej svetovej vojne k tretím najhľadanejším nacistom, zažila aj rodina Kohnovcov z Handlovej v tamojšom tábore. Bol to práve on, Alois Brunner, kto rozhodol, že Eva Kohn príde raz a navždy o svojich rodičov.

Napriek tomu, že tábor pripravoval ľudí o dôstojnosť, rodiny či bol priepustkou do táborov smrti, bol aj miestom odhodlania postaviť sa tým, ktorí vnímali ľudí ako nižšiu formu života. Medzi takých patrí aj Žid Šmuel Givoni, ktorý stihol v seredskom tábore s niekoľkými ďalšími mužmi vyrábať falošné papiere, prepašovať zbrane a bojovať s partizánmi.

Do tábora prišla ako malé dievčatko

Eva Kohn sa narodila v Handlovej, v malom mestečku na Slovensku, ktoré bolo v tom čase väčšinou obývané Nemcami. Spokojne si tu nažívali aj so slovenskými, českými a židovskými obyvateľmi.

„Veľmi dobre sme pred vojnou žili so všetkými ľudmi, ktorí tam bývali,“ rozpovie sa Eva, ktorá prežila besnenie druhej svetovej vojny v pracovnom tábore v Seredi, pričom ale žiaľ jej milovaní toľké šťastie nemali.

Ako prezrádza, v Handlovej si nažívala aj neveľká židovská nenáboženská komunita. Idylka však netrvala dlho. Písal sa rok 1939 a začali sa pogromy namierené proti Židom, ktoré pocítila už ako šesťročné dieťa. „Chodila som do prvej triedy, keď nám v noci hádzali do okien kamene. Zničili rolety. Chytila som sa svojej mamičky. Držala som sa jej, lebo som sa strašne bála,“ opisuje.

Lekár ukázal prstom na ich byt, museli sa do týždňa vysťahovať

„O niekoľko dní na to, za jednu noc, všetci Židia opustili Handlovú.“ Rodina pani Evy sa s vidinou pokojnejšieho života odsťahovala do Prievidze. Šťastie tam však nenašli. „V Prievidzi bolo ešte kľudne. V obchodoch pracovali Židia až do roku 1940. V 40. roku vyšli nariadenia, že keď kresťan chce byt od Žida, Žid musí do jedného týždňa opustiť byt. Nakoľko my sme bývali na námestí a mali sme jeden veľký, pekný byt, prišiel detský lekár z Topoľčian. Prešiel všetky židovské byty a povedal, tento byt chceme,“ pričom ukázal na byt Kohnovcov a rodina bola nútená odsťahovať sa do Nitry.

Rok 1942 bol prelomový. Zo železničnej stanice v Poprade bol vypravený prvý transport slovenských Židov do vyhladzovacieho tábora. V tomto roku sa Eva rodinou ocitla v seredskom pracovnom tábore. Mašinéria smrti neobišla ani našu krajinu.

„Nakoľko môj brat už bol v Seredi a budoval tam pracovný tábor a môj otecko sa vyznal v obchodníctve, vedel, ako manažovať veci, tak našu rodinu poslali práve tam. Tu môj otecko organizoval šijaciu dielňu,“ prezrádza.

Ženy si do tábora priniesli z domu šijacie stroje

Každá žena vstúpila do dielne so svojím šijacím strojom. Ženy zásobovali vojakov a vyrábali veci na zákazku. „Aj moja mamička priniesla šijací stroj, bola krajčírka. Aj ja som tam pracovala. Robila som sieťkové tašky, sokle a rukavice pre vojakov,“ zaspomínala si pani Eva.

Podľa jej slov bola najhoršia selekcia, tzv. „appele“, keď gardista vyháňal v tábore Židov na veľký dvor, kde si vyberal ľudí. Kohnovci si „kúpili“ chvíľku času, pretože ovládali remeslo, ktoré bolo v tábore potrebné. „Väčšinou môj brat bol ten, ktorý stál prvý a my za ním – lebo jeho potrebovali. On bol inštalatér, bol veľmi dôležitý, preto ostával v tábore. Nakoľko on bol dôležitý, tak nás nechali, ale už vtedy sme vedeli, že idú transporty idú do Osvienčimu a ľudia sa odtiaľ nevracajú.“

Nechajte ma, dokiaľ zomrú, prosila

Eva bola prvá z rodiny, ktorá dostala v tábore týfus. Ležala v „baráku“ medzi chorými, pričom na týfus ochorel aj jej brat. V tomto čase prišla do tábora kontrola. Táto udalosť ju navždy obrala o rodičov. „V Seredi mali šiť uniformy a spodné prádlo pre slovenskú armádu, ale keď prišli Nemci, tak zobrali ten tovar, čo bol hotový a poslali ho do Nemecka,“ rozpráva a začínajú sa jej horšie „hľadať“ slová.

Jej otec bol za spomínaný zaslaný tovar zodpovedný, no keď prišli Slováci a zistili, že tovar tam nie je, obvinili jej otca, ktorý sa bránil listom, ktorý podpísal sám Brunner. „Na to Brunner chytil môjho otca, dal mu facku. Vydal príkaz, že má ísť „do baráku“, že má ísť do transportu.“ Spolu s ním sa na „cestu smrti“ vydala aj jeho manželka. Pani Eva v jednom momente prišla ako dieťa o oboch rodičov.

„Moja mamička začala veľmi plakať a hovorila, nechajte ma tu! Povedali jej, že my ako deti tu zomrieme. Nechajte ma, dokiaľ mi deti zomrú, povedala. Pamätám si, že ju zobrali za ruky. Ťahali ju za ruky a nohy a ona chudinka plakala. To bol v mojom živote ten najhorší deň. Roky som mala pred očami ten obraz, ako ju ťahajú za ruky dvaja esesáci,“ rozplače sa, pričom esesák stihol malej Eve oznámiť, že ona zomrie v tábore tiež.

Rodičov čakala mesiace na stanici

Dievčatko nemohlo uveriť, že prišlo o rodičov a tajne dúfalo, že sa raz vrátia. Preto ich odhodlane vyčkávalo. „Bolo mi veľmi ťažko, o šiestej ráno som mesiace stála na vlakovej stanici a čakala, že sa snáď predsa moji rodičia vrátia,“ opisuje, pričom po dlhej dobe čakania ju prichytil kontrolór. „Dievčatko, nechoď už sem, už sa nevracajú ľudia z táborov. Tvoji rodičia sa nevrátili, tak sa už nevrátia,“ povedal jej a vtedy prestala chodiť na stanicu.

Muž, ktorý sa nevzdal. Obstaral si revolver, ušiel z transportu a bojoval s partizánmi

Šmuel Givoni sa narodil v Bratislave ako Tibor Salamon v roku 1923. „Majetok jeho rodiny sa stal predmetom arizácie, preto musel opustiť strednú školu a spolu s rodinou sa vysťahovať z bytu. Rodina plánovala emigrovať do Palestíny, no jeho otec ochorel a zomrel. Šmuel bol potom pridelený na nútené práce a dobrovoľne sa prihlásil do pracovného tábora v Seredi,“ informuje o tom portál Seredsity.sk.

„Židovská organizácia mala záujem postaviť pracovné tábory, kde by mohli prísť ľudia, ktorí stratili existenciu a začali tam pracovať a týmto spôsobom sa mohli zachrániť. To bol plán. Ja som sa prihlásil na židovskej centrále. My sme boli chránení, pretože my sme boli tí, čo udržovali tábor,“ začína svoje rozprávanie Šmuel, ktorý sa v tábore vypracoval na vedúceho inštalatérov.

Vzniklo tam tzv. podzemné hnutie, na jeho vznik mali dobré podmienky. „My sme si tam všetci obstarali revolveri a medzi našimi plánmi bolo heslo, že nikdy za žiadnych podmienok nepôjdeme do Nemecka a keď bude treba, budeme strieľať. To sme si sľúbili, mali sme falošné papiere, ktoré sme robili.“

Podľa jeho slov to bol práve ich sklad, kde gardisti nemali vstup. „A tam sme mali možnosti vyrábať tie falošné papiere. Nikdy na to neprišli a nikto nás nezradil.“

Šmuel Givoni sa nevzdal. Neskôr sa mu podarilo ujsť a pridať sa na stranu partizánov, no chuť pomôcť tým, ktorí to potrebovali najviac, ho stále neopúšťala ani potom, ako sa dostal z tábora.

Pracovný tábor v Seredi sa začal budovať v septembri 1941 a fungoval do marca 1945. „Jeho oficiálny názov znel: Koncentračné stredisko a pracovný tábor pre Židov v Seredi. Najskôr sa tam nachádzali iba mladí Židia, ktorí pomáhali tábor budovať. O rok neskôr už boli deportované aj celé rodiny,“ informuje portál seredsity.sk.

Podľa výpovedí preživších bolo fungovanie tábora rozdelené na Prvú a Druhú Sereď. Etapou Prvej Serede (1941 – 1944) označujeme pracovný tábor a obdobie Druhej Serede (september 1944 – marec 1945) označuje už ako obdobie koncentračného tábora, keď vstúpil do tábora nový veliteľ tábora Alois Brunner a začala sa okamžitá deportácia.