Dobré noviny
Ruská rodina bola 40 rokov odrezaná od sveta v sibírskej divočine. Netušili ani o druhej svetovej vojne
Ľubomíra Somodiová
Ľubomíra Somodiová

Ruská rodina bola 40 rokov odrezaná od sveta v sibírskej divočine. Netušili ani o druhej svetovej vojne

Rodinu objavila skupina geológov.
Rodinu objavila skupina geológov. — Foto: Reprofoto Youtube/KSC | Knowledge,Science,Culture Everyday

Život v izolácii na samote má svoje výhody. Rodina, ktoré sa v roku 1936 izolovala v tajge, netušila o krutostiach druhej svetovej vojny. Na druhej strane zvádzala boj o prežitie, keďže žili na pokraji hladu.

CHAKASIA 6. júna - Sibírska tajga patrí k najizolovanejším miestam planéty. Leto je tam krátke. Sneh pokrýva zem do mája a v septembri už opäť sneží. Nekonečné more borovíc a briez križujú len hladné svorky vlkov a medvede.

Najodľahlejšie srdce tajgy s rozlohou trinástich miliónoch kilometrov štvorcových obýva len pár tisíc ľudí v mestách a osadách, ktoré vznikli len pred pár desiatkami rokov na okraji  baní, ťažobných polí či vojenských základní.

Kilometre ani živej duše

Keď sa v roku 1978 vybrala skupina štyroch geológov do nehostinnej Sibíri hľadať železnú rudu, objavila oveľa väčší poklad. Pilot dlho márne hľadal miesto, kde by mohol pristať. Zrazu si na miernom svahu všimol niečo nezvyčajné - čistinku, ktorou sa tiahli rovné brázdy pooranej pôdy. 

Posádka ponad čistinkou niekoľkokrát preletela. Nakoniec sa zhodli, že vidia ľudské osídlenie - záhradku, ktorá tam musí byť už roky. Bol to ohromujúci objav. Najbližšia vyspelá civilizácia bola vzdialená 241 kilometerov. Navyše, sovietske úrady nemali žiadne záznamy o nikom žijúcom v tejto oblasti.

Rozhodli sa, že tam pristanú. Vzali so sebou nejaké darčeky, ale pre istotu aj zbrane, a vyrazili cez čistinku.

Nehostinná chata

Keď prešli cez drevený mostík, po chvíli uvideli malú chatu postavenú z trámov a kmeňov. „Bola sčernetá časom a dažďom a zo všetkých stranách bola obklopená odpadkami z tajgy - boli tam palice, kôra, dosky. Keby to nebolo okno veľké ako otvor na batohu, bolo by ťažké uveriť, že tam bývali ľudia,“ povedala vedúca výpravy Galina Pismenskaja.

Chvíľu pred ňou postávali, kým sa neotvorili dvere a nevyšiel z nich starec v potrhaných šatách. Bol bosý a mal neupravený plnofúz. V očiach mal strach, napriek tomu povedal: „Keď ste prešli takú diaľku, poďte ďalej.“

Ticho prerušili náreky

Geológovia opatrne vkročili do potemnelého zrubu s jediným maličkým okienkom, podlahou z udupanej hliny a šišiek. Na stole boli lyžice a riad, všetko vyrezané z lipového dreva. Až keď si ich oči privykli na šero, zistili, že muž v chatrči nežije sám.

Ticho bolo náhle prerušené vzlykmi a nárekmi. Až potom uvideli siluety dvoch žien. Jedna hystericky hovorila: „Toto je za naše hriechy, za naše hriechy,“ spomína vedúca výpravy.

Ušli pred Stalinom

Hostia radšej rýchlo ustúpili. Vonku začali demonštratívne jesť desiatu. Keď starec vyšiel von, ponúkli ho. No on odmietol so slovami, že oni nemôžu jesť chlieb s marmeládou. Mužovi dobre rozumeli, ale sestry podľa Galiny hovorili pomaly a zastarane. „Znelo to ako holubie vrkanie,“ doplnila.

Nakoniec zistili, že muž sa volá Karp Osipovič Lykov a celá rodina patrí k nasledovníkom fundamentalistickej sekty ortodoxných kresťanov - starovercom. Žili spôsobom, ktorý sa nezmenil od 17 storočia. V Rusku boli prenasledovaní už za čias Petra Veľkého (prelom 17. a 18. storočia).

Počas vlády ateistických boľševikov útlak ešte zosilnel a vyhrotil sa v čase Stalinových čistiek v tridsiatych rokoch minulého storočia. Potom, čo Lykovi pred očami zabili brata, zbalili nejaké náradie a osivo a spolu s rodinou odišli do divočiny.

Civilizáciu opustili v roku 1936

Bolo to presne v roku 1936. V tom čase mal Karp spolu so ženou a Akulinou 9-ročného syna Savina a dvojročnú dcéru Natalju. V tajge sa im v roku 1940 narodil ešte syn Dmitrij a o tri roky neskôr dcéra Agafja.

Všetko, čo Agafja a Dmitrij vedeli o vonkajšom svete, sa naučili výlučne z príbehov svojich rodičov. Deti vedeli o vysokých budovách, a že na svete sú nejaké mestá. Počuli, že existujú krajiny iné ako Rusko. Bolo to však pre nich príliš abstraktné.

 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 

Russia’s loneliest woman doesn’t know there is virus pandemic in the world. Siberian hermit Agafya Lykova was not told the news to protect her from getting worried and upset. Full story on our site #AgafyaLykova

Príspevok, ktorý zdieľa The Siberian Times (@siberian_times),

Vystačili si s Bibliou

Dlhé večery trávila rodina rozprávaním si snov z predchádzajúcej noci, jediným čítaním v chatrči bola stará rodinná Biblia. Pre deti Lykovovcov to bol dôležitý zdroj informácií o vonkajšom svete - keď Agafji geológovia ukázali obrázok kone, vykríkla: „Pozri, otče, žrebec!“

Pomocou biblie ich Akulina naučila čítať a písať naostrenými vetvičkami brezy, ktoré slúžili ako pero. Namáčali ich do šťavy zo zemolezu.

Veci prinesené z civilizácie sa postupne rozpadli a nahradili ich galoše z brezovej kôry či šaty z konopného vlákna. Rodina mala jednoduchý kolovrat a tkáčsky stav, nástroje, ktoré muselo byť nesmierne náročné so sebou ťahať pri presunoch v prvých rokoch v divočine.

Sústavný hlad

Stravu mali veľmi striedmu a neustále žili na pokraji hladu. V čase objavenia Lykovovcov boli ich hlavnou stravou zemiakové placky zmiešané s mletým obilím a konope. Rok 1961 bol pre nich obzvlášť ťažký. Úroda bola zničená, jedli len listy jarabiny a rozvarenú kožu z posledných topánok. Akulina sa snažila dať deťom aj posledné, preto nejedla. V tom istom roku zomrela.

Viera verzus zdravý rozum

Pri prvom stretnutí s geológmi prijali Lykovci darom len soľ - podľa Karpa bola desaťročia bez nej „skutočným utrpením“. Ako sa kontakt rodiny s vonkajším svetom prehlboval, Karp čoraz viac prehrával svoj vnútorný boj viery proti zdravému rozumu.  Postupne tak vzal na milosť aj nože, vidličky, osivo, a neskôr dokonca pero, papier a elektrické svietidlo.

Geológovia im priviezli tiež televíziu, ktorej podľahli asi najviac. Karp si sadal tesne pred obrazovku, zatiaľ čo Agafja sa na skrinku s obrázkami trúfla pozerať len cez škáru medzi dverami. Všetci sa pri tom neustále križovali a neskôr sa dlho a urputne modlili.

Karp síce nikdy síce neuveril, že sa človek prechádzal po Mesiaci, satelity si však všimol už v päťdesiatych rokoch, keď „niektoré hviezdy začali po oblohe rýchlo behať“. Úkaz si vysvetľoval tým, že „ľudia zase niečo vymysleli a posielajú na nebo ohne, ktoré sú ako hviezdy.“

Tragická jeseň

Na jeseň 1981 rodinu zasiahla niekoľkonásobná tragédia. Počas niekoľkých dní zomreli tri zo štyroch detí. Najstarší Savin a Natália umreli na zlyhanie obličiek, pravdepodobne spôsobené dlhodobou podvýživou. 

Dmitrij podľahol zápalu pľúc, zrejme v dôsledku infekcie, ktorú chytil od geológov. Tí sa ho snažili zachrániť, ale Dmitrij letecký prevoz do nemocnice odmietal. „Nesmieme sa protiviť vôli Boha,“ vraj šepkal na smrteľnej posteli. „Človek žije, ako Boh dá.“ K presunu do civilizácie však Karp a Agafja neprivolili ani po smrti svojich najbližších.

Sama v divočine

Keď starý muž odišiel v roku 1988 na druhý svet, Agafja v divočine zostala sama. Len pred pár týždňami oslávila v samote, obklopená storočnou tajgou, svoje 76. narodeniny. Jeden z jej známych sa s ruským portálom Siberian Times podelil s novinkami ohľadom toho, ako sa Agafja v súčasnosti má:

„Len prednedávnom sme sa s ňou rozprávali. Volal som jej, aby som sa spýtal, ako sa cíti po zdravotnej stránke. Agafja má satelitný telefón pre nevyhnutné prípady. Párkrát do roka jej zavoláme, aby sme sa spýtali, ako sa má. Povedala, že sa má dobre, nepovedal som jej o koronavíruse. Nechcel som, aby si robila starosti a bála sa,“ povedal pre portál Alexander z mesta Taštagol, ktorý sa s Agafjou pozná roky.

Je spokojná tam, kde je

Do civilizácie sa Agafja pozrela celkom šesťkrát. Prvýkrát začiatkom osemdesiatych rokov po vydaní článku o ich rodine, keď im úrady zaplatili mesačný cestu po Sovietskom zväze, a neskôr za lekárskym ošetrením či inými starovercami.

Z tajgy ju však nikto nedostane, reportérom vysvetlila, že vzduch v mestách jej škodí a ulice plné áut jej naháňajú strach.

Zdroj: Smithsonian Magazine

Už ste čítali?