Sociológ: Kým nebude vakcína, náš život sa obmedzí na úzke komunity. Budeme v kontakte s rodinou a kolegami
Slovensko po uvoľňovaní opatrení stojí pred otázkou, ako ďalej rozvíjať sociálne kontakty a ako sa správať v sociálnom prostredí, aby to bolo zároveň aj komfortné a čo najbezpečnejšie.
BRATISLAVA 30. mája – Uvoľňovaním doposiaľ prísnych opatrení stojíme pred otázkou, ako ďalej rozvíjať sociálne kontakty, ako sa ďalej správať v sociálnom prostredí, ale aby to bolo zároveň komfortné a čo najbezpečnejšie. Akú stratégiu ďalej zvoliť? Aj o tom v relácii KRIŽOVATKY s Mariánom Balázsom diskutoval sociológ Robert Klobucký.
Ten pripomína, že najlepším opatrením stále zostáva obmedzenie sociálnych kontaktov na minimum. „Ale vieme, že sme spoločenské tvory, to znamená, že to veľmi zle vplýva na psychiku a jednak to nie je dosť dobre možné,“ vysvetľuje Robert Klobucký pre Dobré noviny.
Ako ďalej?
Pre mieru zaťaženia zdravotníctva je dôležitý aj psychický stav populácie. Podľa sociológa sa musíme rozhodnúť, ako ďalej: „To znamená ako sa stretávať ďalej s nejakými povedzme cudzími ľuďmi – lebo ak žijem s niekým v rodine, tam sa tie sociálne kontakty obmedzovať nedajú.“
Človek si nevyberie ani v profesijnom živote, čo sa týka priateľov a komunity, však áno. Podľa oxfordských vedcov, ktorí pomocou počítača vytvorili modelové situácie, je najpriaznivejším scenárom uzavretie do mikrokomunít – to sa, samozrejme, týka voľného času. „Kým odoznie koronakríza, kým sa vírus prestane šíriť a kým budeme mať vakcínu, uzavrieť sa do úzkej skupiny ľudí,“ hovorí.
Najideálnejšia možnosť
Robert Klobucký načrtol aj ideálny scenár: „Nájdem si nejakých dvoch-troch kamarátov a budem sa stretávať iba s nimi. Pozor, zároveň musí platiť, že tí dvaja-traja kamaráti sa budú stretávať iba so mnou a nebudú mať ďalšie takéto skupinky.“
Ide teda o obmedzenie spoločenského kontaktu mimo práce a rodiny na konkrétnu skupinu ľudí. „Tým sa navzájom budú ako keby mierne chrániť. Samozrejme, nie je to 100% ochrana. Vieme, že ľudia musia chodiť do zamestnania, detí budú chodiť do školy, na nákupy sa tiež musí chodiť – to sú všetko rizikové miesta, kde sa vírus dá chytiť a vniesť do komunity,“ upresňuje.
Pri uvoľňovaní opatrení treba podľa neho začínať malými krokmi, keďže epidemiologická situácia zďaleka nie je za nami, a nevieme, či nepríde druhá vlna a či už sme z najhoršieho von. „V tejto situácii by nebolo veľmi rozumné začať sa správať tak, že nám nič nehrozí,“ dodáva Klobucký.
Vedci skúmali aj ďalšie modely – napríklad stretávanie sa len s ľuďmi, ktorí pochádzajú z rovnakej štvrte či sociálneho prostredia. To už je však širšie zoskupenie ľudí, kde to vychádzalo ako nebezpečnejšia stratégia. Zároveň ale dodáva, že ak by sme nechali všetkých ľudí doma, išlo by o príliš veľké náklady.
V čom sme mali šťastie?
Klobucký dodáva, že interiéry sú väčším rizikom ako exteriér, zároveň však poukazuje na niektoré rozdiely – sto ľudí, ktorí by si potichu vychutnávali divadelné predstavenie, by boli menším rizikom ako sto ľudí zabávajúcich sa v krčme.
Na margo toho, že Slovensko zatiaľ zvláda situáciu po zdravotnej stránke dobre, sociológ tvrdí, že máme istú výhodu – nemáme až toľko starších ľudí. „Vieme, že vírus najviac zabíja ľudí nad 70, 75 rokov, a keď si porovnávame podiel obyvateľov nad 75 rokov na Slovensku a v tých západoeurópskych krajinách, tak je niekoľkonásobne nižší,“ povedal.
Súvisí s tým aj to, že u nás nie je tak rozšírená starostlivosť o seniorov v domovoch sociálnych služieb a ďalších typoch. Seniori zároveň v zahraničí žijú spoločenskejším životom. „Sú zvyknutí ísť na obed do reštaurácie, do kaviarne s kamarátmi, čo tí naši seniori nerobia,“ vysvetľuje.
Ďalšími faktorom vraj je to, že Slovensko je akoby na „periférií“ Európy a necestuje k nám toľko ľudí ako napríklad do Nemecka, Talianska, ale aj Rakúska či Česka. „Nemáme tu zas tak veľké miešanie, tak veľa ľudí, ktorí by sem prichádzali zo zahraničia,“ dopĺňa.
Ponaučenie z krízy
Situácia seniorov však z dlhodobého hľadiska nie je pozitívom – odborník pripomína, že podľa prieskumu slovenskí seniori patria medzi najosamelejších v Európe. „Vieme aj z rozličných iných štúdií, že osamelí ľudia sa dožívajú nižšieho veku. Jednoducho tam chýba partner, partnerka, ktorí ak niečo so mnou je, ma pošle k tomu lekárovi a podobne,“ dodáva.
Najdôležitejšie ponaučenie a to, čo by sme si mali z tejto krízy zobrať, je zamyslenie sa nad postavením seniorov v spoločnosti. „Mali by sme sa viac pýtať, či robíme dosť pre dôstojný život seniorov na Slovensku - a nemyslím si, že to je otázka nejakej výšky dôchodkov," tvrdí Robert Klobucký. Skôr to bude problém dostatočných sociálnych služieb, ktoré potrebujú, rozvinutého zdravotníctva, a nastavení spoločnosti, či im dáva šancu zapájať sa do spoločenského života.
Viac sa môžete dozvedieť v priloženom videorozhovore.
