Július Kusý je jedným z hrdinov, o ktorých sa nehovorí. S partizánmi bojoval už ako 18-ročný
Post Bellum
Post Bellum

Július Kusý je jedným z hrdinov, o ktorých sa nehovorí. S partizánmi bojoval už ako 18-ročný

V povstaní bojoval za našu slobodu už ako 18-ročný. Toto je príbeh pána Júliusa Kusého.

Na snímke pán Július Kusý v mladosti a dnes. — Foto: Post Bellum

BÁNOVCE NAD BEBRAVOU 15. apríla - Minulý týždeň, 8. apríla, sme si pripomenuli 108. výročie narodenia hrdinu protifašistického odboja Jozefa Gabčíka. Na Slovensku sa ale v čase druhej svetovej vojny nachádzalo viacero hrdinov, ktorí, podobne ako Gabčík so zbraňou v ruke povstali proti nacistickému Nemecku. Prečítajte si príbeh Júliusa Kusého z Omastinej, ktorý sa len ako 18-ročný zapojil do Slovenského národného povstania a viac ako 8 mesiacov bojoval v horách aj za našu slobodu.

Július Kusý sa narodil 4. februára 1926 v podhorskej obci Omastiná v okrese Bánovce nad Bebravou. Rodičia boli drobní poľnohospodári, venovali sa malému hospodárstvu a vychovali šesť synov a tri dcéry. Peňazí nemali nazvyš, ale záležalo im na tom, aby každé dieťa malo primerané vzdelanie a slušnú výchovu. Už od malého dieťaťa dbali na to, aby si dokázali na seba zarobiť. Deti chodili do školy do Uhrovca a do meštianky do Bánoviec. Július už ako malý chlapec pásol ovečky, menšie deti pásavali husi. „Od roľníka v Chlievanoch rodičia kúpili 20 ovečiek a dali mi ich so slovami, že toto je môj majetok, o toto sa budeš starať. Tak som sa staral. Na tých dedinách sme mali ovečky za kravami a všetko to bežalo do kŕdľa až do 50 kusov. Keďže som vyrástol na dedine, každý sa musel obracať a každý robil to, na čo sa hodil,“ spomína na svoje rané detstvo pamätník Július Kusý.

Mladí chlapci chceli od začiatku pomáhať, vedeli, že vojna ich neminie

Začiatkom vojny mal Július 13 rokov a na starosti školské povinnosti, prácu na gazdovstve a svoje ovečky. V čase, keď sa vyúčal za zámočníka, v podhorskej oblasti Omastinej, Uhrovca a Bánoviec začali vznikať prvé partizánske skupiny. „V Uhrovci bol zámočník, mal malú živnosť. Zásadový socialista a komunista, veľmi pracovitý a bol nám vzorom. Boli sme tam štyria chlapci uňho. Čo sme mohli, to sme pomáhali. Hľadel na nás, hovoril nám „moji chlapčeky“. Potom po vyučení sme sa prebíjali, ako kto vedel,“ rozpomenie sa na roky v učení Július.

Práve zámočnícky majster Šimko veľmi ovplyvnil ďalšie roky Júliusovho života. Jeho politické cítenie a pomoc ilegálnym odbojovým skupinám, do ktorej bol zapojený aj Július a jeho kamaráti v učení, predznamenali ich ďalší osud. Mladí chlapci sledovali okolo seba dianie v Bánovciach a v okolí, stretávali sa s vojakmi, čo prichádzali z frontu a rozprávali svoje príbehy. Pomáhali im zháňať ošatenie, lieky a vybaviť nové doklady. Videli, že vojna je bližšie ako po minulé roky a nedokázali len tak sedieť a nič nerobiť. Aj oni chceli pomáhať, keďže vedeli, že vojna ich neminie.

Medaily pána Kusého.
Medaily pána Kusého. Foto: Post Bellum

Niektorí chlapci z dediny sa síce pridali ku gardistom, keďže sa chceli vyhnúť nástupu na front a zostali radšej doma „udržiavať poriadok“. Iní museli narukovať a odišli priamo do vojny v mene ľudáckej Slovenskej republiky. Mnohí však nesúhlasili s pozíciou Slovenska vo vojne a skončili v radoch protifašistických odbojárov. Július s kamarátmi sa k nim tiež pridali. Pomáhali vybavovať doklady politicky alebo rasovo prenasledovaným a sovietskym utečencom. Nové doklady vystavovali notári, samozrejme, nie zadarmo. Vo svojom rozprávaní si spomenie na prípad, keď sa mu nové doklady podarilo vybaviť za štyroch kohútov, ktoré mu darovala kamarátova manželka. V tom čase mali tie štyri kohúty hodnotu ľudského života.

So zbraňou v ruke do povstania 

Odbojové akcie proti ľudáckemu režimu pripravovali v regióne najmä komunistickí odbojári, ktorí mali svoje sídlo v Uhrovci. Po vyhlásení SNP nastúpili do povstaleckých či partizánskych oddielov mnohí obyvatelia uhrovskej, slatinskej doliny a Miezgoviec. Dňa 30. augusta 1944 vyhlásili odbojári obnovenie Československej republiky najprv dopoludnia v Uhrovci a popoludní v Bánovciach nad Bebravou. Tieto spojené partizánske oddiely ovládli prakticky celý vtedajší bánovecký okres. Július dostal do rúk zbraň hneď po vypuknutí povstania, hovoril jej karabína.

V polovici septembra 1944 sa z partizánskych oddielov rozkazom Hlavného štábu partizánskeho hnutia v Kyjeve utvorila Partizánska brigáda Jana Žižku (PBJŽ) pod velením Teodora Polu. Brigáda mala spočiatku 900, neskôr až 1600 členov a medzinárodné zloženie. Bojovali v nej občania Sovietskeho zväzu, Poliaci, Juhoslovania, Bulhari, Maďari či Francúzi.

Oslavy 75. výročia Slovenského národného povstania (SNP) na Jankovom vŕšku pri Uhrovci, okres Bánovce nad Bebravou, v sobotu 31. augusta 2019. Na snímke rekonštrukcia bojov na Jankovom vŕšku, pri ktorých nacisti v bunkri upálili sedem zranených partizánov.
Oslavy 75. výročia Slovenského národného povstania (SNP) na Jankovom vŕšku pri Uhrovci, okres Bánovce nad Bebravou, v sobotu 31. augusta 2019. Na snímke rekonštrukcia bojov na Jankovom vŕšku, pri ktorých nacisti v bunkri upálili sedem zranených partizánov. Foto: TASR/Radovan Stoklasa

Mladí chlapci ako Július sa zgrupovali väčšinou okolo starších vojakov, ktorí už mali skúsenosti z bojov. Spočiatku dostávali jednoduché úlohy. Zháňali hlavne proviant a lieky pre ranených, pozorovali okolie či predávali správy. „Keď vypuklo povstanie, tak robil každý, čo vedel. My sme im pomáhali, správy donášali. Hlásili sme, čo sa deje v meste, kam sa oni nemohli dostať. Zisťovali sme nepriateľské živly, hlásili sme, že taký a taký sa tam pohybuje. Špicli, čo boli vyslaní na povstalecké územie. Nahlásili sme na štáb a hovorili nám, že sme dobre tipli, bol to špiceľ.

Mladých chlapcov si zobrali pod ochranné krídla starší vojaci, ktorí sa vracali z frontu zo Sovietskeho zväzu a iných krajín. Július si na svoje začiatky v povstaní spomína takto: „Všetci chlapci boli zapojení. Čo kde mohol s akou maličkosťou, ale každý pomáhal. Keď bolo treba niekam ísť, preskúmať niečo, zaopatriť, bol som tam. Mne to tak dobre padlo, keď sa na mňa spoľahli. Najlepšou spojkou partizánom boli malí chlapci z dedín, ktorí vedeli, kde sa Nemci nachádzajú a kadiaľ asi pôjdu. To boli najlepší informátori. Boli nenápadní a práve preto mimoriadne užitoční.

Partizánsky život v horách 

Július sa so svojím oddielom spočiatku pohyboval v okolí Uhrovca, Omastinej a Bánoviec nad Bebravou. Neskôr sa oblasťou Júliusovho oddielu stali Strážovské vrchy. V spomienkach sa mu vynárajú názvy obcí ako Zliechov, Čičmany, Kamenná Poruba, Valaská Belá, Valča či Gápel. Všetko prešli peši po vlastných nohách. Prespávali po dedinách u ľudí alebo v horách. Hlavnou úlohou partizánskych skupín v Strážovských a Inoveckých horách bolo najmä stráženie vstupov do Rajeckej a Turčianskej doliny a horských priechodov. Narušovali akcie nemeckých vojsk, likvidovali nemecké transporty a uskutočňovali rôzne diverzné akcie. Pri bojových potýčkach zahynulo aj množstvo Júliusových kamarátov. Pochovávali ich v obciach, kde sa práve nachádzali. Jeden pohreb mu však utkvel v pamäti asi najviac. V Čičmanoch na cintoríne sme pochovávali štyroch kamarátov. Jedným z nich bol Števko Černuška z Uhrovca. Bol to dvadsaťštyriročný fešák. Zastrelili ho... Bola zima, ja som mal takú strašne ošúchanú baranicu a Števko krásnu, novú. Pri pohrebe zobral pán farár jednou rukou baranicu Števkovi a druhou rukou mi z hlavy strhol moju. Nasadil mi novú baranicu so slovami: ,On ju už potrebovať nebude, synku, a tebe ešte bude slúžiť.´ A veru, poslúžila...

Na snímke Július Kusý s manželkou Elenou, rod. Pšenákovou
Na snímke Július Kusý s manželkou Elenou, rod. Pšenákovou Foto: Post Bellum

Pobyt vo väzení mu ukázal, že nie všetci gardisti boli rovnakí

Pri protipartizánskej operácii nemeckej armády, ktorej sa zúčastnila divízia Dirlewanger za pomoci príslušníkov PO HG, bol Július 22. novembra 1944 spolu s asi stovkou ďalších ľudí zaistený doma v Omastinej Nemcami a prevezený na výsluch do Bánoviec. V priestoroch mestského domu bola zriadená miestnosť na vypočúvanie aj väznica. Mladého Júliusa vypočúval zavalitý Nemec a asistoval mu gardista Torovský, kachliar z Bánoviec nad Bebravou. Bili ho, vypočúvali a chceli vedieť, čo všetko vie o štábe partizánov. K výsluchu zavolali aj jeho otca a brata Milana. Presviedčali ich, aby Júliusovi dohovorili, že aj tak už všetko vedia. „Po tomto trýznení ma Torovský odvádzal do pivnice, kde ma dolu schodmi drzo sotil a chcel ma hodiť do jednej cely. V uvedenej pivnici pri dverách stál Ivan Krajčík, gardista, ktorý ma poznal a tento sa začal s Torovským o mňa trhať, nakoľko Torovský ma chcel hodiť do pivnice, v ktorej boli odsúdení na smrť. Krajčík ma však Torovskému vytrhol z ruky a hodil ma do pivnice, kde boli osoby odsúdené na koncentrák alebo po vyšetrení prepustené domov,“ tak sa uvádza v Zápisnici o výpovedi na Okresnom oddelení ministerstva vnútra v Bánovciach nad Bebravou zo dňa 17. marca 1958, kedy Július vypovedal o praktikách členov Hlinkovej gardy z obdobia vojny. Aj táto udalosť vykresľuje krutosť gardistov, no aj skutočnosť, že nie všetci boli rovnakí. Jeho spoluväzeň Ondrej Kuric z Omastinej bol neskôr preložený do vedľajšej cely, kde boli väzni určení na likvidáciu. Július sa potom dozvedel, že Ondrej Kuric bol popravený a pochovaný v masovom hrobe v Cibislavke.

Július nakoniec strávil vo väzení viac ako dva týždne až do 12. decembra 1944. Chodil s niektorými spoluväzňami pracovať do skladu dreva. V ten deň si pri príchode do skladu všimol, že strážny má rozobraný samopal a nebude môcť strieľať. Dohodol sa s ostatnými dvomi spoluväzňami a ušli.

Naspäť do hôr k partizánom 

Po úteku z väzenia sa Július opäť pripojil k partizánom a vrátil sa do hôr. Bol členom 9. práporu Partizánskej brigády Jána Žižku pod velením komisára Vladimíra Sedlářa. Obyvatelia podhorských obcí im pomáhali, ako mohli. Jedlom, oblečením, dovolili im prespať v chalupách alebo v maštaliach. „Všetko záviselo, samozrejme, od týchto pracujúcich ľudí, že nás prechovali a bez roboty. To, čo mali ako robotu, to si porobili aj sami, nás nepotrebovali. Ale už keď sme sa ponúkli, niečo pomôcť, to bolo za veľké, to si vážili. My sme si boli vedomí toho, že sme im boli na obtiaž. Bez roboty a chovali nás. Musí si to človek priznať.“

Obyčajní dedinskí ľudia im pomáhali, ako vedeli. Oni im z vďaky narúbali drevo, vodu nanosili a so statkom pomohli. „Tie mamky a ľudia nás verestúvali. My sme ich nechceli zneužívať a využívať, ale oni hovorili: ,Len si vezmite, chlapci moji, však aj môjmu voľakde dobre padne, keď mu voľakto skyvku chleba dá...,“ zaspomína si na láskavých ľudí v partizánskych obciach.

Július nedá dopustiť ani na starších partizánov, ktorí už mali svoje vlastné rodiny a o mladých chlapcov v povstaní sa starali ako o vlastných. „Keď bolo niečo treba, tak nás poslali. Ale pritom všetka česť, hľadeli na to, aby sa nám niečo nestalo. ,Akí idete tam, aby ste takí prišli aj spátky domov,´ vravievali,“ pamätá na slová svojich ochrancov Július. V horách strávil aj prelom rokov 1944/45 a tiež svoje 19. narodeniny.

Liečba zranení počas vojny vedela byť aj zábavná 

Július z pamäti vyloví aj veselšiu spomienku z konca vojny. „Sedeli sme, slnko hrialo, to bolo tak v apríli-máji. Ako sa strieľalo, tak trhalo aj vo vzduchu a črepina sa mi do päty zaryla. Taký kúsok ako malíček, ako nožík rybka. Zo vzduchu a rovno do päty. Starší mi to vybrali nožom. Keď som už kríval, tak po mne ženy volali: ,Ej taký pekný mladý chlapec a už musí byť vo vojne.´ Ukázal som im, že sa mi črepina do päty dostala. A jedna hneď, že: ,Joj, ja mám panenský moč, ja vám to očúram, nebojte sa!´ Ona si zdvihla sukne, ja som otrčil nohu a bolo. Takto sme sa cez vojnu liečili, to nezabudnem. Boli veru aj veselé chvíle, s úsmevom zaspomína Július na liečenie svojho vojnového zranenia.

So svojím oddielom prešiel v ťažkých zimných podmienkach zo Strážovských hôr až na Kalište a odtiaľ do Brezna, kde sa 11. marca 1945 spojil s rumunskou armádou. Po krátkom oddychu prešiel do Popradu, kde bol 24. marca 1945 odvedený do 1.čs. armádneho zboru. V jeho radoch bojoval pri Liptovskom Mikuláši, Žiline a koniec vojny ho zastihol v okolí Vsetína. Slobodu so svojimi spolubojovníkmi oslávili v polovici mája 1945 v Prahe už ako príslušníci Československej armády generála Svobodu.

Po návrate domov do Omastinej mal ešte neľahkú úlohu oznámiť rodinám kamarátov, ktorí padli v boji, že ich synovia, bratia či manželia sa už nikdy domov nevrátia. Na tieto smutné chvíle si Július Kusý spomína takto: „Tam našli mŕtveho, aj tam našli mŕtveho... Už ma pochovali hádam aj 15-krát, keď niekde našli mŕtveho. Mňa volali Ďulo Kusý. ,No hádam Ďulo je to, Ďulo bol tam,´ bedákali, keď niekde našli mŕtveho. Keď bola možnosť, po vojne som prišiel domov. Tetka Marienčíkova mali syna Palka. Ja som išiel domov a už som bol vyhlásený za mŕtveho a tetka Marienčíčka hovoria: ,Á, Ďulko ide, Ďulko ide, aj môj Palko príde!´ Ale Palko neprišiel, Palko padol...“ zosmutnie pri spomienke na padlých kamarátov pamätník Július. Povedať rodinám pravdu o tom, že sa už viac nevrátia, bolo to najťažšie, čo Július zažil. Klamať nechcel a pravdu povedať nevedel.

Július Kusý na svojej svadobnaej fotografii (horný rad v strede).
Július Kusý na svojej svadobnaej fotografii (horný rad v strede). Foto: Post Bellum

Zostali už len spomienky 

Po vojne sa Július oženil, vzal si za manželku Elenku Pšenákovú a ostali žiť v Omastinej pri rodičoch a súrodencoch, neskôr žili v Brezolupoch. Mali dvoch synov, jeden z nich zomrel ešte ako malé dieťa. Ako vyučený zámočník pracoval v Bánovciach nad Bebravou v Tatrovke, v Moste a tiež v ZŤS v Dubnici nad Váhom. Jeseň svojho života trávi v Centre sociálnych služieb v Bánovciach nad Bebravou. Julko, ako mu tu všetci hovoria, má už 94 rokov. Svoje hrdinské pôsobenie v povstaní si rád pripomína na neďalekom Jankovom vŕšku, kde stojí pamätník SNP. Radosť mu robia ocenenia za statočnosť a obetavosť, ktoré preukázal počas SNP a za pomoc ľuďom v povstaní, ktoré starostlivo opatruje vo svojej izbe v domove.

Pre Post Bellum napísala Adriana Demjanovičová

Nezabúdame na vás

Už ste čítali?

Byt v úplnom centre Bratislavy vymenili za šťastie na dedine:…

Nie všetky pokrokové projekty začínajú výpoveďou v korporáte.…

Práca v banke ju už nenapĺňala, pustila sa do výroby ženských…

Práca v banke si vyžaduje biznis oblečenie. Dobre o tom vedela už počas vysokej…

Pre koronu prišiel o prácu, tak piekol veterníky pre záchranárov.…

Keď prišiel Matúšov kolega s nápadom piecť koláče…

Horský vodca Ján Kořínek: Ak sa stretnete zoči-voči medveďovi,…

Pre milovníkov prírody a turistov má jasný odkaz.

František prácu smetiara miluje: Nie je to voňavá robota, no…

Vnúčatám kúpil ako hračku smetiarske auto, aby im mohol ukázať,…

25 rokov predáva kapustu na Miletičke: Pochádzam z generácie,…

Ak ste pravidelnými návštevníkmi známej Miletičky, meno…

Slovák Marek pracuje pre Teslu: Tvrdú morálku v práci vydržíte,…

Marek Vančo pracuje v americkej centrále Tesly v tíme autopilota pre samojazdiace…

O slovenskú gymnazistku majú záujem na Oxforde. Od vedeckej…

Paulína na sebe pracovala nad rámec toho, čo vyžaduje škola. Drina sa…