Dobré noviny
Kazateľ Pastirčák: Prvýkrát v dejinách Veľkú noc nehráme v kostoloch, ale žijeme v realite. Najviac sa podobá tej prvej, Kristovej
Marián Balázs
Marián Balázs

Kazateľ Pastirčák: Prvýkrát v dejinách Veľkú noc nehráme v kostoloch, ale žijeme v realite. Najviac sa podobá tej prvej, Kristovej

Pandémia, ktorá zachvátila celý svet, nám ukazuje, že napriek obrovskému pokroku vedy a techniky stále zostávame nesmierne zraniteľní.

BRATISLAVA 12. apríla - Pandémia, ktorá zachvátila celý svet, nám ukazuje, že aj napriek obrovskému pokroku vedy a techniky stále zostávame nesmierne zraniteľní. O tom, čo všetko nám môže táto situácia povedať, v relácii KRIŽOVATKY s Mariánom Balázsom rozprával kazateľ Daniel Pastirčák.

Ten súhlasí s tvrdením, že momentálna situácia odkrýva našu zraniteľnosť. „Áno. Uvedomili sme si zraniteľnosť spôsobom, akým ju naša generácia nezažila,“ uviedol pre Dobré noviny, zároveň však dodal: „Keď vezmeme do úvahy, čo prežívajú ľudia v tzv. ‚treťom svete‘, alebo v miestach, ktoré rozvrátili vojnové konflikt ako napríklad Sýria, odkiaľ k nám vlastne stále do Európy prichádzajú zúfalí utečenci... tak tá zraniteľnosť ľudského života je tu stále s nami.“

Ide o akúsi skúšku

Podľa kazateľa neprežívame zraniteľnosť ľudského života, ale zraniteľnosť našej globálnej civilizácie. „My sme svoju ľudskú zraniteľnosť vystužili vedou, technikou a bohatstvom, ktorým sa tu darilo v trhovej ekonomike zameranej na stále narastajúci zisk,“ hovorí.

V istom zmysle ide podľa neho o skúšku: „Všetci sme na chvíľu určite prežili pocit úžasu, že tá naša veľká gigantická loď globálnej civilizácie môže skončiť ako Titanic, v niekoľkých okamihoch všetko, čo bolo samozrejmé, zmizne, a my sa potopíme pod hladinu.“

Daniel Pastirčák ďalej tvrdí, že mnohí si už uvedomujú to, na čo nás upozorňovali už ochrancovia prírody – spôsob, akým žijeme, ohrozuje našu planétu, a tým ohrozuje aj nás. „Je tu pandémia, ale mnohí hovoria, že je tu väčšie ohrozenie ako pandémia,“ vysvetľuje s dodatkom, že toto je možno len malá skúška, ako sme schopní vrátiť sa späť k pevnej pôde pod nohami a nespoliehať sa až tak na to, že naša civilizácia je všemocná.

Strach treba prijať ako prirodzený obranný systém

V súvislosti so strachom z koronavírusu hovorí, že je treba prijať ho ako niečo, čo je človeku dané, ako prirodzený obranný systém. „Strach je v istom zmysle informačný systém, ktorý nás upozorňuje na prichádzajúce ohrozenie a pomáha nám pripraviť naše konanie,“ pripomína.

Ak sa však stane naším pánom, môže nás ovládnuť. To sa stáva vtedy, keď mu necháme živočíšny priebeh: Môže z nás urobiť nielen panických ľudí, ale aj egomaniacke monštrá, takže sa začnem správať tak, že v záujme zachovania svojho vlastného života som ochotný obetovať všetko a všetkých.“

Obráťme sa k láske a pokore

Podľa kazateľa by sme sa v takejto situácii mali obracať k silám pokory a lásky. „Pokora v zásade znamená to, že si uvedomujem, že som súčasťou niečoho omnoho väčšieho, než som ja sám,“ uvádza. Dôležité vraj je, aby sme svoj záujem, lásku obrátili v odvážnom strachu k zápasu, aby sme tieto hodnoty uchovávali.

Kdesi v jadre je náš strach vraj len strachom zo zániku seba samého – zo smrti, tvrdí Daniel Pastirčák. „Veľkonočný príbeh nám hovorí o tom, že na to, aby sme si uchovali odvahu v ohrození, musíme mať odvahu prijať smrť,“ hovorí. „Je tu veľkonočná výzva k odvahe, pokore a láske sa postaviť strachu tak, že prijímame aj tú cestu našej vlastnej smrti."

Krásny strach lásky

Pastirčák zároveň dodáva, že sa stretol aj „s krásnym strachom lásky“, ako mu jeho dcéra volala, aby si dával pozor, keďže patrí do ohrozenejšej skupiny: „Zrazu si mnohí mladí ľudia začali uvedomovať, že majú radi a cenia si nás, starnúcich."

„Je to zvláštny čas aj v tom, že tá staršia generácia ako keby v tom našom fungujúcom ekonomickom stroji bola generáciou, ktorá sa postupne odsúva na okraj a je nepotrebná. A zrazu mladí ľudia v tých rôznych obytných domoch sa ponúkajú, že starému človeku urobia nákup, zoženú rúška. Zrazu si ich všimli a vidia ich hodnotu. To je jedna z krásnych vecí, ktoré sa dnes dejú,“ pripomína.

Toto všetko sa podľa neho deje preto, že sme si uvedomili, že „človek je uzlík vzťahov“. To, či to vydrží aj po prekonaní krízy, závisí aj od toho, či sa to individualizovalo. Či je to iba rýchla reakcia, možno aj pod vplyvom médií, alebo či to prenikne aj do hlbín vedomia daného človeka a či si to bude uvedomovať aj v časoch, keď ohrozenie pominie.

Najväčšia kríza jeho generácie

Podľa Pastirčáka jeho generácia zažíva najväčšiu globálnu krízu počas ich existencie. „Nanovo sa musíme pýtať a hodnotiť, či život, aký žijeme, je správny. Či napríklad ten postoj k životu, že zmysel je len v stupňovaní životnej úrovne, stálom zvyšovaní zisku, ktorý v konečnom dôsledku ničí našu planétu a aj medziľudské vzťahy,“ zamýšľa sa.

Človek sa nemení pod tlakom vonkajších okolností, ale iba individuálne, keď ho to, čo sa stane, zasiahne až tak bolestivo, že ho to proste zmení, tvrdí kazateľ. „A keď ten tlak pominie, je z neho v niečom trochu iný človek. To by mohla byť nádej, že sa tam aspoň čiastočne posunieme,“ hovorí.

Ako hovorí, je mu ľúto aj vlády, ktorá sa ocitla v tejto situácii: „Je to nesmierne bremeno rozhodovať rýchlo a správne. Pritom vlastne ani neviem presne, čo je dobré a čo je najlepšie."

Najintenzívnejšie sviatky, aké kedy zažil

Pastirčák si myslí, že to, čo sa momentálne deje, je určite nejakým znamením doby. „Boh umožnil situáciu, v ktorej my zrazu úplne obnažene vidíme krehkosť našej civilizácie. Že tá naša vedecko-technická revolúcia a bohatstvo, ktoré sme nahromadili, stoja na vratkých nohách, a v tom zmysle je to pozvanie k tomu, aby sme do hĺbky prehodnotili spôsob, akým žijeme,“ uvažuje.

Zároveň dodáva, že podľa neho ide zatiaľ o najintenzívnejšiu Veľkú noc, akú kedy zažil: „Pretože sa mi zosobnila, pretože sa nám zosobnila. Neprežívame ju v kostoloch, ale prežívame ju v realite. Nehráme ju v pašiových hrách, tie sú tú s nami v realite a my sme aktérmi tých pašií."

Veľká noc podobná tej prvej

V niečom sa táto Veľká noc tým, že kostoly sú zatvorené, ľudia zostávajú sami so sebou a so svojimi vzťahmi, najviac podobá tej prvej Veľkej noci, ktorú si pamätáme vo všetkých rituáloch a obradoch - Veľkej noci Krista.

„Nebolo to tak? Že Kristus bol odsúdený práve náboženskou radou? Že - povedané metaforicky - Boh bol vlastne z toho jeruzalemského chrámu vypudený? A keď sa na Krista dívame kresťanskými očami, tak to bol Boh v Kristovi, ktorý bol vyvedený a ukrižovaný na kríž ako kacír a odsúdený," prirovnáva.

Pripomína, že Ježiš bol oproti kultúre tých zbožných, ktorí sa delili na tých zbožných, správnych, a na tých, ktorí boli vylúčení, vždy na tých vylúčených - colníkov, hriešnikov, neviestok, malomocných, a sám bol nakoniec zavrhnutý za všetkých zavrhnutých.

„V niečom sa mi zdá, že prázdne kostoly a fakt, že Kristus z nich ako keby odišiel a vstúpil do našej existencie, do našej drámy, kde sme vyzvaní, aby sme slúžili jeden druhému. Tej drámy, toho zápasu, ktorý sa odohráva na celom svete v nemocniciach, v umierajúcich ľuďoch. Myslím si, že Veľká noc nám nikdy nebola existenciálne tak blízko," uzatvoril kazateľ.

Viac sa môžete dozvedieť v priloženom videorozhovore.

Už ste čítali?