Dobré noviny
Psychológ: Korona nám dala šancu zamyslieť sa, či žijeme taký život, aký naozaj chceme
Marián Balázs
Marián Balázs

Psychológ: Korona nám dala šancu zamyslieť sa, či žijeme taký život, aký naozaj chceme

Psychológ a psychoterapeut Ľudovít Dobšovič tvrdí, že v momentálnej situácii má význam spomaliť a zamyslieť sa, či žijeme tak, ako chceme.

BRATISLAVA 26. marca - V situácii, ktorú dnes pre pandémiu koronavírusu zažívame, prirodzene rastú obavy a strach o zdravie nás aj našich blízkych. Ako spracovať tieto obavy? Ako sa vyrovnať s strachom a neprepadnúť panike? Čo všetko nám môže táto situácia povedať? Aj o tom v relácii KRIŽOVATKY s Mariánom Balázsom rozprával psychológ a psychoterapeut Ľudovít Dobšovič.

Strach je v podstate vrodená emócia, ktorá je prospešná pre ľudský organizmus, vysvetľuje Dobšovič pre Dobré noviny. „Keď sa objaví strach, je to signál, že niečo v našom živote nie je v poriadku a niečo treba zmeniť. Je to dobrý kamarát, hoci veľmi nepríjemný,“ upresňuje.

Tri formy strachu

V poslednom období si aj on všíma strach, ktorý sa kvôli pandémii koronavírusu zmocnil sveta. Podľa neho má tento strach tri základné podoby. „Prvá je iracionálna forma strachu, je to taká panika, kde je akoby úplne vypnuté rácio, akoby človek nebol schopný zastaviť sa a popremýšľať, čo sa so mnou deje, ale ak bude vystrašený, panický a chaotický,“ hovorí.

Druhú formu vidí často napríklad na sociálnych sieťach, kde diskutujú ľudia. Ide o strach, ktorý má isté psychopatické rysy: „Je to bezohľadnosť ľudí. Tam akoby nastupovala tvrdá vypočítavosť – len ja som v hre, po mne potopa, ja sa musím zachrániť.“

Treťou formou je zodpovedný, obozretný prístup v tejto situácii.Strach je vyvážený racionálnou zložkou. Reálne sa pozerám na to, ako to okolo mňa je, bojím sa toho, samozrejme. Ale zároveň viem zvážiť, ako sa treba správať, čo robím pre svoju ochranu, akým spôsobom vnímam, čo sa okolo mňa deje, ako sa k tomu staviam,“ opisuje Dobšovič. Keď je to vyvážené, je to prospešné, vysvetľuje. Ľudia z prvých skupín, najmä tí, čo panikária, majú tendenciu strhnúť aj ďalších ľudí.

Je dôležité šíriť pozitívne veci

Podľa psychológa má význam šíriť pozitívne veci. „Nezahlcovať a nezapĺňať myseľ všetkými informáciami. Ja si myslím, že všetky dostupné informácie už ľudia majú. Už sa toho veľa nového neobjaví,“ tvrdí. Hovorí, že dôležité je, aby sa sme sa zamýšľali, ako sa z toho dostať a aby sme sa pozerali do budúcnosti a čo s tým budeme robiť.

Dobšovič vysvetľuje poznatok zo sociálnej psychológie. Keď sa nájde 6-7% ľudí, ktorí v komunite začnú hlásať akési spoločné správanie, vedia strhnúť skupinu a správať sa masovo – ako v negatívnom, tak aj v pozitívnom zmysle. „Ľudia sa chcú cítiť, že sú šľachetní, dobrí, pozorní, milujúci. Každý človek chce niečo takéto o sebe počuť,“ tvrdí.

Dodáva, že pozitívne správy by sa mali šíriť, aby sa vytvorila skupina ľudí, ktorá začne ťahať „také to spolupracujúce, to vzájomné, to empatické, to súcitiace“. To vraj dokáže prekryť „kal“ ťaživého a nepríjemného, čo v človeku vyvoláva pochybnosti a zbytočne ho zneisťuje.

Je potrebné ucho, ktoré počúva

Jeden z najväčších strachov ľudí je podľa Dobšoviča priznanie toho, že sa bojíme. Podobná situácia mohla nastať, keď sa opatrenia ešte len začínali a s rúškami sa začali objavovať prvá ľudia. „Našťastie sa to podarilo prekonať. Sem-tam musím ísť na ulicu a som medzi ľuďmi, vidím, že to ľudia dodržiavajú. Vidím to ako múdre a obozretné správanie sa. Ľudia tie rúška majú a tá hanba mizne," myslí si.

Dobšovič pripomína, že zdravie máme jednoducho ako vysoko postavenú hodnotu. „Ak nám je zdravie ohrozené, je ohrozená v podstate celá naša existencia,“ hovorí. Je prirodzené, že je človek ostražitejší v prípade, že si zrazu napríklad poriadne zakašle. Človek by však mal možnosť s niekým sa o tom porozprávať.

„Aby ten strach nenosil sám v sebe, aby sa nemusel báť. Pozoruje sa a aby mohol bez hanby niekomu povedať. Aby mal na druhej strane nejaké ucho, ktoré ho počúva a vie sa s ním báť,“ tvrdí. Človek, ktorý empaticky načúva, môže byť zdrojom pokoja.

Zraniteľní dôchodcovia a rodičovské vzory

Dôchodcom, ktorí sú často osamelí, zas môžu pomôcť deti, ktoré by mali iniciovať kontakt a rozprávať sa o bežných témach. „Ak sú tam aj vnúčence, tak je veľmi dôležité pre tých starších ľudí, aby sa s nimi mohli nejak rozprávať," upozorňuje.

Zraniteľnou skupinou sú aj deti. Pre ne by rodičia mali byť vzormi a správať sa zodpovedne. Dôležité sú napríklad sprievodné slová. Ak chceme, aby si dieťa dalo rúško, môžeme si ho dať prví so slovami „dám si rúško, pretože sa nechcem nakaziť, resp. chcem sa chrániť“. Učiť sa takto dá aj empatia voči iným, dať si rúško, aby sme chránili aj ostatných.

Spomaľte a zamyslite sa, či žijete, ako chcete

Hovorí, že produktívni ľudia v strednom veku môžu cítiť zodpovednosť za rodinu a blízkych ľudí: „Je zrozumiteľný nejaký zhon a naháňačka." Dodáva však, že takáto situácia môže byť aj prospešná. „Budú sa musieť zastaviť a tí, čo sa nezastavili, navrhujem, zastavte sa na chvíľku, spomaľte. Zistíme, že aj keď ten čas naháňame, vôbec ho nezrýchlime, nemáme ho viac," odkazuje.

„Má význam spomaliť a zamyslieť sa nad tým, či žijem tak, ako žiť chcem, alebo či žijem tak, ako sa odo mňa očakáva," hovorí. Treba sa zamyslieť aj nad tým, kto to očakáva - je to rodina, manželka, rodičia, kolegovia, alebo to chcem ja? Toto porovnávanie sa podľa neho u týchto ľudí deje pomerne málo a často tak ľudia zabúdajú na seba a na svoju duševnú hygienu.

„Či kráčam takým tempom, ako ja chcem, a či kráčam po takej ceste, po ktorej chcem kráčať. Alebo kráčam niekam inam a potom zistím, že mi život kdesi prešiel cez prsty a ja neviem, ani kedy sa to stalo, a nič som nezískal," upozorňuje. Pripomína, že doma sme ešte len krátko, ak sa to však natiahne, môže byť na to čas.

V tomto ťažkom období Dobšovič odporúča najmä zahnať nudu prácou. Ľuďom na vidieku odporúča ísť na záhradku. „Tá práca človeka zamestnáva a je vtedy prospešný. Vidí, že čosi robí a vidí za sebou prácu. Vtedy vypína tie myšlienky, ktoré sú zdrojom strachu a pochybností,“ hovorí. Tým, čo nemajú takúto možnosť, odporúča zamestnať myseľ niečím iným – napríklad vzdelávaním sa. „A ak sa dá, rozprávajte sa spolu,“ uzatvára.

Viac sa môžete dozvedieť v priloženom videorozhovore.

Už ste čítali?