Strávili sme noc v iglu pre bezdomovcov: Jeho výrobcov sa pýtali, prečo radšej nepomáhajú psíkom
Pre mnohých ľudí bez domova má december a ostatné zimné mesiace trpkú príchuť. Ide im doslova o prežitie. Našťastie, sa stále nájdu skvelí ľudia, ktorí sú ochotní pomôcť im.
OSTRAVA 15. decembra - Na vlakovej stanici nás čakal vysmiaty pár. Pavla Klečková a Manu Chilaud. Pred vyše rokom sa obaja rozhodli, že začnú pomáhať bezdomovcom. Pustili sa do výroby iglu, ktoré im má pomôcť v tuhých mrazoch.
Keď sme sa spolu s Pavlou pred niekoľkými týždňami dohadovali na detailoch stretnutia, opýtala sa ma, či chceme spať u nich na záhrade alebo v „divočine“. Keďže som vedela, že mám „bodyguarda“, Lukáša, dobrého kamaráta z detstva, neváhala som, a zvolila som si druhú možnosť.
Zo stanice sme zamierili na miesto, kde sme mali stráviť noc. Rozdelili sme sa do dvoch áut. Manu šoféroval staručký červený Citroën, na ktorom bolo naložené iglu. Pôvodom je Francúz. V Čechách žije už 15 rokov a hovorí plynule česky,priznal sa, že dokonca sa mu v češtine aj sníva.
Túžili pomáhať
My sme si prisadli k Pavle. Miesto, kde sme mali prenocovať bolo kúsok za mestom. Cesta trvala približne 10 minút. Stihli sme prehodiť pár slov. Pavla nám vyrozprávala, ako sa dostali k výrobe iglu. Na začiatku všetkého bola túžba pomáhať. Dlhšiu dobu si chceli v práci spolu s Manuom zobrať dovolenku a ísť pomáhať niekam ďaleko: „Pred 3 rokmi, keď sme obaja ešte s Manuom pracovali v Karvinej, tak nás oslovil článok v novinách s nadpisom „V Karvinej zamrzol bezdomovec“. A v ten moment sme už vedeli, že nechceme pomáhať niekedy a niekde vo svete, ale teraz a tu u nás.“
Bolo potrebné nájsť spôsob ako. Pavla najprv chodila príležitostne pomáhať bezdomovcom prostredníctvom charitatívnej organizácie. Potom Manu objavil video, na ktorom jeho rodák Geoffroy De Reynal hovoril o iglu. Spojili sa s ním. Dlho neotáľali. V auguste minulý rok vyrobili prvý český prototyp prenosného iglu pre bezdomovcov.
K zmene pohľadu stačí málo
Zo začiatku sa nestretli s veľkým pochopením. Ľudia, vrátane Pavlinych rodičov, nechápali, prečo si vybrali práve pomoc bezdomovcom „Na ľudí bez domova sa pozerá často cez prsty. Známi sa ma pýtali, prečo som si radšej nevybrala psíky, alebo niečo podobné,“ povedala s úsmevom Pavla. Aj na základe toho sa rozhodla spísať príbehy jednotlivých ľudí a pomocou nich odbúrať predsudky. „Hranica, ako byť zo dňa na deň na ulici, je často veľmi tenká,“ povedala a dodala, že príbehy sú zvyčajne veľmi silné. „Niektorí boli v minulosti manažéri, dekani univerzít, právnici… nikdy neviete, ako sa s vami osud zahrá. Vďaka príbehom jednotlivcov majú už moji rodičia iný pohľad, vedia, že to nie je len alkoholom, že nie všetci sú povaľači,“ opísala.
Stavba iglu
Za krátko sme prekročili rieku Ostravicu, ktorej tok tvorí sčasti historickú pozemnú hranicu medzi Moravou a Sliezkom. Po pár metroch sme boli na mieste. Vystúpili sme. Vonku už bola tma. V pozadí sa črtal most a osvetlenia, ktoré lemovali cestu. K zvukom áut sa pridalo aj brzdenie vlaku. Podišli sme bližšie k ceste. Pod jej svahom a malým brezovým hájom bola malá čistinka, na ktorej sme rozložili iglu. Netrvalo to ani minútu. Iglu pre dvoch má zhruba 10 kíl. Jednotlivé diely iglu pripomínajú socialistickú stavebnicu Panel, pekne do seba zapadajú.
Pavla a Manu sami testovali iglu dvakrát. Prvýkrát verziu pre jedného. Druhýkrát iglu pre dvoch, ktoré začali vyrábať len túto sezónu. Pred tým, než Pavla s Manuom odišli, dali nám cenné rady: „Nebaľte sa do spacákov, teplo musí sálať z vášho tela.“ Bolo to presne tak, ako hovorili. Zhruba o hodinu po tom, čo sme zatvorili príklopy (dvere) zvnútra iglu, teplota na teplomere sa vyšplhala na 22 Celziových stupňov, pričom vonku bolo 6,5.
Aj keď akosi tuším, že bez otvorov na dýchanie by sme sa zadusili, bolo pre mňa zvláštne, že okrem dvoch malých obdĺžnikových dierok v strede príklopov boli po ich okraji aj ďalšie otvory vo veľkosti tenisovej loptičky. To zabezpečuje, že vnútri cítite, ako prúdi vzduch. Ale priznám sa, lákalo ma ich zalátať. Veľkou výhodou iglu v porovnaní so stanom je to, že zo spodu vás chráni hrubá vrstva polyetylénu a vôbec necítite chlad od zeme.
Po hodine v iglu na nás prišiel hlad. Hoci sme váhali, či prichystať oheň, obaja sme veľkými fanúšikmi opekania, a tak sme sa nakoniec na to dali. Najprv sme poukladali kamene do kruhu, nazbierali pohodené brezové drevo a spravili sme si malý ohník. Pôvodne som plánovala tento fakt zatajiť. No s odstupom času to vidím ako zlomový bod.
Pri zakladaní ohňa sme sa držali Manuho slov: „Hasiči testovali horľavosť iglu, odporúčajú založiť oheň najbližšie dva metre od iglu.“
Nebezpečenstvo?
Ako som na panvici miešala slaninu s cibuľou, obaja sme začuli hlasy. Luky spravil pár krokov vpred, aby mal lepší výhľad. „Približujú sa k nám dvaja chlapi s igelitkami,“ povedal. Keď zbadali oheň, zastavili sa. Mohli byť tak 450 metrov od nás. Zo začiatku sme im nevenovali pozornosť.
Do panvice som pridala vajcia. Ich hlasy bolo počuť len matne. Stále tam stáli a pozerali sa naším smerom. Praženica bola hotová. Veľmi som sa na ňu tešila...prakticky celý deň. Akosi ma však začali neznámi muži zneisťovať. „Nevadí, keby prišli, dáme im jesť a všetko bude v poriadku," behalo mi hlavou. V tom Luky (ktorý inak vo všeobecnosti dosť málo rozpráva) mi s pokojom Angličana povedal, čo mám robiť, keby na nás náhodou zaútočili. Na chvíľu som prestala prežúvať. V tom momente som si uvedomila, že život na ulici je vyslovene - kto z koho. Hoci ani v bežnom živote neviete, koho stretnete a čo sa prihodí. Toto prostredie je oveľa nepredvídavejšie. Vládnu tam úplne iné pravidlá.
Dojedli sme. Muži tam ešte stále postávali. Bola som odhodlaná nespať celú noc, pokiaľ tam budú stáť. Oheň sme uhasili. Vlastne to bol Luky, ja som sa naplno venovala civeniu na dvoch neznámych. Zvláštne, vôbec som ich nepoznala, mohli to byť vskutku milí ľudia, ktorým sme možno obsadili ich miesto na spanie a oni len čakali, kedy si tí dvaja blázni doopekajú slaninu. A možno nie. Zrazu môj myšlienkový tok prerušil ich pohyb. Vybrali sa smerom do lesíka za koľajnicami. Po chvíli bolo počuť kácanie stromov. Museli sa usadiť niekde poblíž.
Noc v iglu
Keď sme opäť vošli do iglu, všetko teplo, ktoré sme predtým nagenerovali, bolo fuč. Teplomer ukazoval vonkajšiu teplotu 5,2 stupňov Celzia. Vo vnútri bolo deväť. Spýtala som sa Lukyho, či sa nebojí. Vraj nie: „umrieť môžeme hocikde.“ Pravda. Nakoniec sme celú situáciu premenili na čierny humor. Za necelú hodinu sa teplota vo vnútri iglu vyšplhala na 16 a pol stupňa. Vonku teplota mierne klesla. Predtým, než sme si popriali dobrú noc, mohlo vo vnútri byť tak 19 stupňov. Spala som celkom dobre. Najskôr som na chvíľu zadriemala, no zobudila som sa v pohotovosti, že musím skontrolovať, či je všetko v poriadku. Potom som znovu zaspala. Zobudila som sa len nad ránom, bola mi trošku zima. Keďže sme boli úplne zakuklení v spacákoch, teplo sme do iglu nepúšťali. Vonku sa tiež ochladilo. Ako bonus sa mi podarilo troška odsunúť dvere. Mala som o ne opretý vak. O vak som si oprela hlavu a troška som ich vytlačila. Dvere sme zafixovali a opäť bolo teplo. Zaspala som.
Počasie nám prialo, aspoň, čo sa testovania týka. Finálne som sa zobudila na dážď. Iglu perfektne izolovalo a dnu sa nedostala ani kvapka vody. Navyše celú noc fúkal silný vietor. Neodfúklo nás. Ak by bolo iglu prázdne a nenechali by sme v ňom veci, pravdepodobne by ho odfúklo.
Nemá byť náhradou, má chrániť pred zamrznutím
Luky vyšiel z iglu ako prvý. Mohlo byť tak 8 hodín. Ja som si pomaly začala baliť veci. „Toto musíš vidieť,“ vyhŕkol na mňa, keď prišiel naspäť k iglu. Zbadal zhorenú drevenú chajdu. Bola približne 20 metrov od nás. Zhorela do tla. Ostala pri nej iba drevená búda pre psa, pár hrncov a trámy okien. Výhodou iglu je, že nehorí ale roztápa sa. Človek má väčšiu šancu uniknúť.
O pol deviatej už prišli Pavla a Manu. Pri pohľade na zhorenú chatrč Pavla pripomenula, že terénni pracovníci užívateľov iglu poučia o tom, ako s iglu zaobchádzať. „Podpíšu papier, že sú poučení. Potom je to už o ich zodpovednosti,“ ozrejmila. Iglu má podľa nej slúžiť len ako dočasné riešenie. „Cieľom je chrániť ľudí pred zamrznutím a omrzlinami. V žiadnom prípade to nie je náhrada za akékoľvek bývanie,“ povedala a zároveň dodala, že užívatelia sú vždy upozornení na to, že je to len na zimu.
Cieľ je sociálna pomoc, nie zisky
Mnohí ľudia sa im ozývajú, že by si chceli zakúpiť iglu na súkromné účely. Poprípade by niektorí radi pomohli nejakému jednotlivcovi. Nie je to však možné. „Rozhodnutie, kto iglu v zime dostane, je vždy na organizácii či meste,“ tvrdí Pavla. Tí podľa jej slov vedia, pre koho je iglu vhodné. Ide najmä o ľudí, ktorí v zime nenavštevujú nocľahárne, majú psa, partnera alebo chorobu akou je napr. schizofrénia. Iglou.cz je nezisková organizácia. Z výroby nemajú žiadne zisky. „Vždy nás hreje pri srdci, keď iglu pomáha a môžeme užívateľom vyčariť úsmev na perách.“
Iglu máme aj na Slovensku
Iglu sme zbalili ešte rýchlejšie, ako postavili. Dali sme si spoločné raňajky. Pavla s Manu sú naozaj srdeční a pozitívne naladení ľudia. Okrem toho, že sa venujú iglu, chodia v zime naberať ľuďom bez domova polievky, aby sa troška zahriali. Vraví, že ich spoznávajú: „Dosť často počúvame „to ste vy s tým iglu,“ .“ Pôvodne vyrábali iglu sami dvaja. Tento rok sa po iglu zvýšil dopyt a našli si rodinnú firmu, ktorá sa dala do výroby iglu. Náklady na iglu sa tak znížili a sú dostupnejšie.
Firma pracuje aj na vývoji materiálu a snaží sa iglu zlepšiť. Robí to bez toho, aby na tom zarábala. „Myslím, že sú na tom aj stratoví,“ zamyslel sa Manu. Iglu už majú vo viacerých mestách v Českej republike. Vlani ochránili 69 tamojších životov. Na Slovensku ich majú v Košiciach a Piešťanoch. Túto sezónu si ich už objednali napríklad v Anglicku, Kanade a v Belgicku. Radi by iglu rozšírili do ďalších krajín naprieč Európou a zachránili tak viac ľudských životov.