Monika vymenila modeling za prácu lekárky. Zachraňuje deti v Južnom Sudáne, kde sa každý deň strieľa a chýba pitná voda
Dominika Pacigová
Dominika Pacigová

Monika vymenila modeling za prácu lekárky. Zachraňuje deti v Južnom Sudáne, kde sa každý deň strieľa a chýba pitná voda

Je mladá, krásna a úspešná. V živote si však vybrala ťažšiu cestu a rozhodla sa odcestovať do Afriky, kde pomáha pacientom. 

— Foto: archív Moniky Paločkovej

BRATISLAVA 5. decembra - Monika Paločková vyhrala pred siedmimi rokmi súťaž Miss stredných škôl. Začala sa venovať modelingu, ktorý jej sprostredkoval rôzne zážitky či stretnutia, no nemala šancu uplatniť svoj ľudský potenciál tak, ako by si predstavovala. Už v detstve snívala o tom, že by chcela pomáhať tým, ktorí to skutočne potrebujú. V čase, keď vyštudovala medicínu, sa rozhodla odísť do Afriky a plniť si svoje sny. Jej kroky zaviedli až do Južného Sudánu, kde pôsobí ako lekárka. V nemocnici je sedem dní v týždni, z toho tri dni má ešte aj večernú službu. 

„Na začiatku to bol veľký boj. Myslela som si, že to nezvládnem. Moja izba sa skladá z nemocničnej železnej postele a jednej železnej plavárenskej skrinky. Podlahu nemám, takže je nemysliteľné chodiť v ponožkách alebo bosá. Už len kvôli škorpiónom pod posteľou a pavúkom na nej. V izbe mám myši a všade ich telesné zbytky,“ hovorí pre Dobré noviny Monika Paločková.

Mali ste dobre našliapnuté na modelingovú kariéru, no vyštudovali ste medicínu a rozhodli ste sa pomáhať ľuďom v Afrike. Čo vás viedlo až do Južného Sudánu? 

Celá moja rodina je veľmi charitatívne založená, od detstva ma viedli k súcitu, empatii a pomoci tým najchudobnejším. Každý z nás videl dokumenty o Afrike a vzbudilo to v nás emócie. U mňa však boli také silné, že už ako dieťa som si povedala, že keď vyrastiem, pôjdem za nimi. Hneď po skončení medicíny som odišla do Burundi, malej, ale veľmi ľudnatej a chudobnej krajiny Afriky. Južný Sudán bol ďalším v poradí práve pre veľkú biedu, nízku vzdelanosť, životný štandard, nedostatok, nedostupnosť a neodbornosť zdravotnej pomoci.

Foto: archív Moniky Paločkovej
Foto: archív Moniky Paločkovej

Ide o jednu z najchudobnejších a najnebezpečnejších krajín na svete. S akými pocitmi ste tam odchádzali?

Nebála som sa, no mala som rešpekt. Strieľa sa tu každý deň, pretože buď sa medzi sebou zabíjajú kmene, lebo jeden druhému ukradol kravy, alebo ľudia strieľajú od radosti, keď ich fanúšik vyhrá vo wrestlingu, no nájdu sa aj takí, ktorí strieľajú len tak, pretože sú opití. Zbrane majú vojaci a aj tí, ktorí sa na nich len hrajú. Dospelí aj deti. Toto všetko sa deje len pár metrov od mojej izby.

Na Afriku sa však treba dobre pripraviť, prevencia je veľmi účinnou ochranou. Dôležité je nechodiť von po šiestej hodine večer, nemontovať sa a nezdieľať svoj názor na politickú situáciu, nechodiť sám autom, keď náhodou zastavia auto a namieria vám zbraň ku hlave a vypýtajú si všetko, netreba vyjednávať, treba im dať skutočne všetko. Taktiež by sa ľudia nemali fotiť s černoškami len preto, že sú roztomilé. Majú rovnakú hrdosť a dôstojnosť ako my. Najdôležitejšie je nesprávať sa v Afrike kolonialisticky a nadradene.

Čo bolo pre vás najväčším šokom, keď ste prišli do Južného Sudánu?

Všetko, úplne všetko. Žijem bez mobilného signálu, v izbe bez zástrčky, v kompaunde s ďalšími dvadsiatimi ľuďmi, s ktorými zdieľam turecký záchod a sprchu na záhrade. Žijeme komunitný život, kde je súkromie prežitkom. Žijeme akoby v osemdesiatych rokoch, kedy ľudia sedeli za stolom, rozprávali sa, smiali, hrali karty, spolu išli na trh kúpiť kozu, na šnúrke od topánok ju ťahali domov, doma ju spolu zabili a ugrilovali. My ju večer pri zvukoch afrických bubnov spolu zjeme.

Na tieto podmienky nie sme zvyknutí. Dokázali ste sa prispôsobiť?

Bol to zo začiatku veľký boj. Myslela som si, že to nezvládnem. Moja izba sa skladá z nemocničnej železnej postele a jednej železnej plavárenskej skrinky. Podlahu nemám, takže je nemysliteľné chodiť v ponožkách alebo bosá. Už len kvôli škorpiónom pod posteľou a pavúkom na nej. V izbe mám myši a všade ich telesné zbytky, občas na zemi nájdem pohodlne ležať kozu. Do izby sa mi zmestil len kufor, ktorý ma po otvorení vždy prekvapí iným druhom z rozmanitej tropickej sudánskej zoo. Buď je to tarantula, modlivka, šváby, termity, alebo škorpión.

Južný Sudán je známy suchým tropickým podnebím. Máte prístup k čistej pitnej vode a základným hygienickým zariadeniam?

Na Slovensku milujem dlhú a horúcu sprchu. Tu som však rada, keď tečie studená voda aj s parazitmi. Každé ráno bojujeme s obavou, že voda prestane tiecť, keď sme namydlení a máme na vlasoch šampón.  

Čo sa týka pitnej vody, vodu filtrujeme, no často sa stane, že vôbec nie je alebo je pokazený filter. Vtedy pijem vodu zo studne, pričom zintenzívnim modlitby, ale aj konzumáciu probiotík.

Ako je to so stravou? 

Domácimi šampiónmi sú fazuľa a ryža. Skúste si ale predstaviť, že by ste osem týždňov jedli na obed aj na večeru len fazuľu. Z času na čas však máme aj tekvicu, tekvicové listy, semiačka alebo arašidové maslo. Po týchto krásnych dňoch sa opäť vraciame k zabehnutej dvojkombinácii. Varíme na ohni, pečieme v peci na uhlie.

Mnohí ľudia si pravdepodobne ani nevedia predstaviť život v takýchto podmienkach. Ako vyzerá váš bežný deň? 

Nemáme internet, takže máme strašne veľa času. Každý deň hráme volejbal, cvičíme jogu alebo skáčeme na švihadle. Spolu varíme, denne čistíme kasavu a zemiaky pre celý arzenál, popritom sa smejeme, spievame si a bavíme sa. Okrem toho veľa pracujeme. Sme v nemocnici sedem dní v týždni, z toho tri dni mám ešte večernú službu. No stále máme čas spolu sedieť a zdieľať úplne všetko, čo denne prežívame. A neskutočne nás to spolu baví.

Foto: archív Moniky Paločkovej

Denne sa stretávate s rôznymi prípadmi. S akými chorobami najčastejšie bojujú miestni obyvatelia? 

Chorobnosť je tu, podobne ako v iných krajinách, vysoká, no príčiny vzniku sú rozdielne. Zatiaľ čo v našich krajinách sú najväčšími zabijakmi srdcovo-cievne a nádorové ochorenia, za ktoré si vo veľkej miere môžeme sami svojím životným štýlom, v tropike ide hlavne o infekcie dýchacieho, tráviaceho systému, maláriu či HIV.

Tieto choroby však miestni vo veľkej miere nemôžu ovplyvniť, keďže vakcína proti malárii neexistuje a komárom nevysvetlíte, aby ju neprenášali. Hnačkám z vody, ktorá obsahuje parazity, taktiež nijako nepredídete, pretože piť sa musí a ľudia sú radi aj za spoločnú studňu plnú parazitov pre celú dedinu. Nič nespraví ani dieťa, ktoré kojila HIV pozitívna mamička. To sú dôvody, prečo rada liečim v Afrike. Ľudia sa tu snažia, neničia si zdravie len tak z rozmaru a potom nečakajú, že ich zadarmo a ideálne za päť minút niekto vylieči.

Neobávate sa, že by ste si domov mohli priniesť "suvenír" v podobe nevyliečiteľnej choroby?

Ak sa pozrieme na vírus HIV, je pravda, že registrovaných pacientov s HIV je v našej nemocnici 2 500, pravidelne liečených je len 600 a sú tu ďalšie tisícky neregistrovaných. Aj tu si ľudia často nechcú priznať chorobu, a preto liečbu odmietajú. Je to realita, je to problém. No keďže sa HIV prenáša hlavne krvou a sexuálnym stykom, riziko nákazy som znížila používaním rukavíc a zdravého rozumu. To isté platí aj pri ostatných chorobách.

Ako prebieha samotná liečba pacientov? 

Diagnostické i terapeutické možnosti sú tu veľmi obmedzené. Liečime ich zlatým štandardom, najmä penicilínom. V Afrike zatiaľ, chvalabohu, bez rezistencie pacientov. Liečime na základe pohľadu, pohmatu, poklepu a posluchu pacienta. Testovanie chorôb je drahé, často v našom laboratóriu vychádzajú pochybné výsledky alebo sa jednoducho vyšetrenia nerobia z rozličných dôvodov. Napríklad vyšetrenie stolice a moču nerobíme už dva týždne, lebo chýbajú plastové nádobky na odber materiálu, glukomer meria už mesiac všetkým pacientom hodnoty, ktoré sú nezlučiteľné so životom, vláda nám nedodala testy na HIV, takže sme čakali dva týždne, kým sme vyjednali požičanie niekoľkých testov s nemocnicou, ktorá je vzdialená päť hodín autom. Samozrejme, výmenou za nejaké lieky.

Foto: archív Moniky Paločkovej

Okrem toho, že dennodenne pomáhate mnohým pacientom, staráte sa aj o dievčatko, ktoré je HIV pozitívne. Odkiaľ ste sa o ňom dozvedeli? 

Je to malý pacient z môjho detského oddelenia. Má jedenásť mesiacov a tri kilá. Jej maminka je HIV pozitívna, nemá mliečko na kojenie a ani peniaze na kúpu umelých formúl. Drobčeka u nás prikrmujeme, liečime jej infekcie a preventívne liečime HIV. Každý deň sa má Oui lepšie, no akokoľvek sú tieto diagnózy v Afrike časté, je zázrak, keď to dieťa prežije. Každopádne, veľa sa tu modlíme a k tomu robíme všetko, čo sa pre zdravie pacientov len dá.

Riešili ste však aj iný prípad, ďalšie dievčatko, ktoré potrebovalo akútnu transfúziu krvi, no narazili ste na kultúrny problém. Ako sa vám to nakoniec podarilo vyriešiť? 

Išlo o dvojročnú Leilu, ktorá prišla s veľmi ťažkou maláriou, žltačkou, bola v kóme, cukor v krvi mala ťažko pod normu a hemoglobín 27g/l. Jej otec, ktorý s ňou prišiel z bushe vzdialenej tri hodiny chôdze, nemal rovnakú skupinu. Mamička ostala doma, pre ňu sme nestíhali ísť. Rozhodla som sa jej darovať svoju krv, ktorá bola rovnakej skupiny. Nebola som však z ich kmeňa, čo predstavovalo veľký problém, no presviedčala som otca, že keď dostane krv od doktorky, určite z nej vyrastie doktorka. Myslím si, že mi nič nerozumel, ale po dohovore so súkmeňovcami súhlasil. Leilu sa nám podarilo zachrániť. Za tri dni bola vysmiata a odkráčala s ocinom späť do bushe.

Aby som ale bola objektívna, denne zápasíme so životom a smrťou pacientov, špeciálne detí. Z pacientíka, ktorý príde vysmiaty s teplotou 37,1°C, vidím často za hodinu dieťa nenávratne v kóme. Vtedy sa musím rozhodovať medzi dvomi umierajúcimi deťmi, ktoré z nich má väčšiu šancu prežiť a tomu dať kyslíkový prístroj, pretože na oddelení máme len jeden. Je to psychicky náročné dívať sa na umierajúce dieťa s vedomím, že síce ste preňho urobili všetko, no tropický svet mu, bohužiaľ, neponúkne viac vyšetrení ani liekov, no lekár je bezmocný.

Foto: archív Moniky Paločkovej
Foto: archív Moniky Paločkovej
Foto: archív Moniky Paločkovej

Prechádzate si akoby životnou skúškou, pretože sa dostávate do situácií, ktoré sú nielen pre človeka, ale aj pre lekára nesmierne náročné. Čo vás Afrika naučila? 

Užívať si život. Ďakovať Bohu za slnko, čistú vodu, jedlo, rodinu, slobodu, bezpečie, úprimné priateľstvá, za radosť a ľudí, ktorí ma denne rozosmievajú do kŕčov. Afrika ma naučila, čo je v živote dôležité, čo stojí za to, aby som vôbec riešila. Do Afriky chodím vždy na tri až šesť mesiacov, no nikdy sa tu nepohádam s nikým, dokonca ani len nezvýšim hlas. Nič nestojí za to, aby sme si ničili vzťahy. Nič. Naproti tomu, každý deň objavím niečo ďalšie, za čo môžem byť vďačná Bohu, čo ma robí šťastnou. Čím menej tu mám, tým drobnejšie veci ma tešia.

Nechýbajú vám ale základné životné potreby a veci, na ktoré sme zvyknutí? 

Máme tu málo, ale nič nám nechýba. Nemáme internet, takže sa naplno venujeme jeden druhému. Pocit dôležitosti pre druhého nás spája, my si vytvárame silné vzťahy, a tak žijeme komunitný život plný spoločných aktivít, smiechu, dlhých konverzácií, spoločného ranného čistenia zubov na záhrade pod banánovníkom, nočného pozorovania prenádherných sudánskych hviezd s pivkom v ruke či výletov na rozbitej motorke k jazeru. 

Je to veľmi zaujímavé, pretože doma máme viac ako potrebujeme a aj tak si nájdeme dôvod byť nespokojní. Tu nemáme ani základné životné potreby, no život je tak pohodový. Skutočne, v Afrike sa zo mňa stáva najšťastnejší človek na svete.

Aktuálne ste v Južnom Sudáne na projekte, ktorý trvá tri mesiace. Plánujete tam ostať alebo sa chcete vrátiť na Slovensko? 

Z Južného Sudánu cestujem do nemocnice v slume v Nairobi na ďalšie tri mesiace. Následne ďalší polrok strávim v rozvojom svete buď v juhovýchodnej Ázii, alebo opäť v Afrike, podľa potreby projektov.

Milujem Afriku, navzájom si dávame veľa, no viem, kde sú moje korene a rodina, ktorú milujem nadovšetko. Rada by som sa vrátila potom domov, urobila si atestáciu a možno sa usadila. Ale počkám asi na to, aký má Boh so mnou plán. Ten rád mení tie naše, ľudské. Jediný, nemenný plán, za ktorým si stojím a budem sa ho všemožne snažiť plniť, je pomáhať ľuďom. 

Viac o Monike sa môžete dozvedieť aj na jej Facebooku, kde zdieľa svoje skúsenosti a zážitky z Južného Sudánu. 

Foto: archív Moniky Paločkovej
Foto: archív Moniky Paločkovej
Foto: archív Moniky Paločkovej
Foto: archív Moniky Paločkovej
Foto: archív Moniky Paločkovej
Foto: archív Moniky Paločkovej
Foto: archív Moniky Paločkovej
Foto: archív Moniky Paločkovej
Foto: archív Moniky Paločkovej
Foto: archív Moniky Paločkovej

Už ste čítali?

Strávili sme noc v iglu pre bezdomovcov: Jeho výrobcov sa pýtali,…

Hoci sú Vianoce za dverami a väčšina z nás sa teší,…

Zázraky sa dejú! Malému Natymu ste vyzbierali viac peňazí, ako…

Neopísateľná radosť. Ani samotní rodičia spočiatku neverili, že…

SÚRNE: Chlapček má 3 nádory na mieche. Potrebuje operáciu v…

Keď mal Nathanael sedem rokov, zistilo sa, že má v hlavičke nádor. Pomohli…

Pred očami Slovenska schudla 57 kíl: Jediné, čoho som sa za…

Relácia Extrémne premeny jej pomohla k tomu, aby zmenila svoj život. Lucia teraz…

Slovák spravil z chudobnej dievčiny Miss Ekvádoru. Michalove…

Cestovateľ, fotograf, dobrodruh a milovník španielčiny. Veľkou vášňou…

Viktor Vincze otvorene o ekológii a o tom, ako jeho priznanie…

Známy moderátor v rozhovore prezradil, prečo začal s príspevkami na Instagrame…

Rómsky lekár z Košíc: Na ZŠ mi imponovalo, keď odo mňa odpisovali…

Nikolas Rybár je mladý doktor s veľkou chuťou do života. Na pacientov nechce…

Slovenka svojimi šperkami očarila Meghan Markle. Jej tvorba…

Jej šperky inšpirované Slovenskom sa tešia veľkej obľube aj v…