Dobré noviny
Najprv som uspala dcéru, a potom som pila, spomína abstinujúca alkoholička, ktorá dnes o závislosti učí iných
Dominika Pacigová
Dominika Pacigová

Najprv som uspala dcéru, a potom som pila, spomína abstinujúca alkoholička, ktorá dnes o závislosti učí iných

Michaela si prešla ťažkým obdobím. Svoje negatívne skúsenosti a zážitky sa rozhodla zdieľať s verejnosťou. 

BRATISLAVA 10. novembra - Ľudia nevedia, ako by sa mali správať k závislému v čase, keď pije, ale ani v čase, keď si ich blízky prejde liečbou. Nie je jednoduché vychytať, čo na koho platí, pretože na niekoho nefunguje nič, ďalší si to musí uvedomiť sám, hovorí autorka blogu Zápisník alkoholičky Michaela Duffková, ktorá prijala pozvanie do štúdia Dobrých novín. 

Michaela má iba dvadsaťsedem rokov, má krásnu dcérku, no materská dovolenka nebola prechádzkou ružovou záhradou. Alkohol sa jej vymkol spod kontroly a prešla si už aj protialkoholickou liečbou. Dôležité však je, že sa dokázala postaviť na vlastné nohy a začala bojovať. V dnešných dňoch zdieľa svoje skúsenosti na blogu Zápisník alkoholičky, za ktorý získala aj ocenenie Magnesia Litera. V najbližších dňoch vydá aj knihu, ktorá je založená na jej osobných skúsenostiach. 

Foto: archív Michaely Duffkovej

Celý rozhovor s Michaelou Duffkovou si môžete pozrieť v priloženom videu alebo si ho môžete prečítať v priloženom prepise rozhovoru.

Rozhovor s Michaelou Duffkovou

- Pre alkohol ste boli ochotná obetovať skutočne všetko, dokonca aj vlastnú rodinu. Ako ste sa dostali až do tohto štádia?

Vo chvíli, keď to prejde do závislosti, človek už nevníma. Alkohol sa stane úplnou prioritou aj na úkor rodiny. Nastúpila som na materskú dovolenku, ostala som doma a prerušila som sociálne väzby, bola som frustrovaná a nespokojná. 

- Po akom čase si všimli vaši blízki, že niečo nie je v poriadku? 

Išlo to pomerne rýchlo, prvé upozornenie prišlo po pôrode, už vtedy som popíjala. Na tento problém ma upozornil práve svokor so svokrou, u ktorých sme bývali. 

Na blogu ste napísali, že práve presťahovanie sa k svokrovcom nebolo správnou voľbou. Prečo? Viedlo k týmto problémom?

Nechcem, ale ani nemôžem povedať, že by ma práve presťahovanie sa k svokrovcom viedlo k týmto problémom. Tak to určite nebolo, ale práve presťahovanie bolo jedným z aspektov, prečo som pila. Necítila som sa tam dobre, nebol to môj domov. 

- Keď vám príbuzní hovorili, že alkohol nemáte pod kontrolou, ako ste reagovali na tieto poznámky? Snažili ste sa to potláčať?

Ja som si alkoholizmus vôbec nepripúšťala. Práve manželovi som hovorila, že to všetci zveličujú, pretože ja to mám pod kontrolou. S odstupom času už viem, že to tak nebolo. Popravde, v tom čase som sa doma cítila nevítaná, bolo to veľmi nepríjemné, obzvlášť v čase, keď máte malé dieťa a sústredíte sa na niečo úplne iné. 

- Vedia či už príbuzní, alebo ľudia, ako by sa mali správať k ľudom, ktorí majú podobné problémy?

Bohužiaľ, nie. Nielenže to nevedia v čase, keď ich príbuzný pije, ale často to nevedia ani po tom, ako si ich blízky prejde liečbou. Správanie musí byť špecifické, aj keď nie je jednoduché vychytať, čo na koho platí, pretože na každého funguje niečo iné. Na niekoho nefunguje nič, iný zas musí prísť na to sám. Ľudia by však nemali ignorovať tento problém, o alkoholizme by mali rozprávať. Nie však cez výčitky a rev, ale skôr by mali nájsť nejaký kompromis.

Napríklad mňa sa na správnu cestu snažil naviesť manžel, ale, bohužiaľ, neúspešne. Veľkú rolu zohrávali práve jeho rodičia, ktorí tlačili na neho a on tlačil na mňa nesprávnym spôsobom. Ak by sme to riešili spolu, možno by to bolo efektívnejšie.

- V tom čase ste mali malú dcérku, ktorá si určite vyžadovala aj starostlivosť. Ako ste to zvládali?

Spravidla som pila večer, dcérku som vždy uspala, až potom som začala piť. Keď som sa blížila k nástupu na liečbu, zavolala som mame, aby si malú vzala a pila som celý deň.

- Keď ste pili, nebáli ste sa, že by sa mohlo niečo stať a že by ste jej v tej chvíli nevedeli pomôcť?

Vždy som pila v čase, keď mal prísť domov manžel. Mala som to akoby poistené. Keď sa však pozriem spätne na to, čo sa mohlo stať, pretože pri dieťati rozhodujú aj minúty, je to strašné.  

- V tom čase ste si neuvedomovali, že môžete prísť skutočne o všetko alebo moc alkoholu bola silnejšia?

Vedela som, že môžem prísť o všetko, ale moc alkoholu bola silnejšia. Snažila som sa prestať piť, ale alkohol je veľký pán. Spočiatku som pila len pohár alebo dva poháre vína, potom to už bol liter, neskôr liter a pol a pred nástupom na detox som vypila dva až dva a pol litra vína.

Aj keď som zväčša pila len víno, vo výnimočných prípadoch, keď som ho nemala, som siahla aj po tvrdom alkohole. Alkohol pre človeka dlho nič neznamená, potom sa však dostáva na úroveň rodiny. Žiaľ, priority sú niekde úplne inde. 

- Príbuzní si vaše problémy všimli v pomerne krátkom čase. Ako ale vnímali vaše problémy kolegovia? Všimli si, že sa niečo deje?

V práci nikto nič nevedel, ani keď som nastúpila na detox. Najmä pri ženách je závislosť riziková, pretože ju dokážu krásne skrývať. 

- To znamená, že v práci ste nemali nutkanie vypiť si?

V práci som nikdy nepila. Pila som len po večeroch. 

- Ešte predtým, ako ste sa rozhodli podstúpiť liečbu, nemali ste pokusy prestať piť sama?

Týmto procesom si prechádza každý alkoholik, pretože si myslí, že to zvládne sám. Keď som však na určitý čas obmedzila alkohol a potom som sa k nemu vrátila, bolo to omnoho horšie. Začala som piť vo väčšom množstve, pitie gradovalo a bol to len neúspešný pokus prestať piť.

- Zanechali tieto náročné časy vo vás stopu, ak hovoríme o psychickej stránke?

Keď som pila, nikdy som nemala dobrý opilecký stav. Vždy mi bolo do plaču, bola som ľútostivá. Do toho sa pridali úzkosti, nemohla som dýchať, búšilo mi srdce a začalo sa to spájať aj s agresivitou. Toto obdobie bolo ťažké najmä pre moje okolie, pretože ráno som si nepamätala, čo sa stalo. Žiaľ, manžel si pamätal všetko, občas sme sa nevyhli ani fackám. Stávalo sa, že som ho zobudila o piatej ráno, aby som zistila, čo sa stalo. Bolo to šialené.

- Kedy ste sa rozhodli podstúpiť samotnú liečbu?

Liečbe prechádzal detox. Počas liečby som, samozrejme, mala aj abstinenčné príznaky, triasli sa mi ruky, ale práve na detoxe sa ich snažia zmierniť. Ľudia sú na detoxe pod kontrolou, aby nedostali napríklad epileptický záchvat a aby predišli ďalším ťažkým prejavom abstinenčných príznakov. Vtedy som si ale siahla na úplné dno psychiky. Uvedomila som si, že som na psychiatrii v uzavretej miestnosti a nemala som žiadnu rozhodovaciu právomoc. Bolo to kruté uvedomenie si, ale myslím si, že to bolo najlepšie rozhodnutie. 

Rok mi ale trvalo, kým som sa s tým dokázala vysporiadať. Myslím si, že je to beh na dlhé trate. Liečba je len začiatkom, kde človeku pomôžu, aby si to usporiadal v hlave. Dôležité je ale pokračovať v doliečovaní a chodiť na individuálne stretnutia.

- Práve po liečbe ste začali šíriť osvetu prostredníctvom blogu Zápisník alkoholičky. Prečo ste sa rozhodli podeliť sa s touto negatívnou skúsenosťou?

Keď som začala písať blog, šírenie osvety nebolo mojou prioritou. Cieľom bolo zdieľať skúsenosť, pretože keď som pila ja, hľadala som na internete rôzne informácie a príbehy, ale tých tam nebolo veľa. 

Foto: archív Michaely Duffkovej

- Najprv ste vystupovali anonymne, potom ste odhalili svoju tvár. Čo vás k tomu viedlo? 

Dostala som možnosť napísať knihu, ktorá vyjde pod mojím menom. Nakoniec prišli aj ďalšie spolupráce. 

- Záujem o vaše príspevky bol od začiatku veľký. Myslíte si, že aj preto, že sa mnohí ľudia stotožňujú s týmto problémom, ale nechcú o ňom otvorene rozprávať?

Veľký záujem ma prekvapil, nečakala som, že blog bude mať toľko sledovateľov. Keď som napísala prvý príspevok, verila som, že si ho prečíta aspoň jeden človek. Aj vtedy by to malo efekt, v tom čase som však ešte netušila, že si ho prečítajú tisícky ľudí. Dokonca sa mi ľudia začali ozývať s tým, že majú podobný problém. Keďže nie som odborník, dala som im kontakty na lekárov. Niektorí z nich už v dnešných dňoch končia liečbu. To je pre mňa najväčšie zadosťučinenie, taký pocit naplnenia a vďačnosti.

- Už ste spomenuli, že plánujete vydať knihu. V akej fáze realizácie momentálne ste?

Kniha už ide do tlače, bude preložená aj do slovenčiny. Je založená na mojich osobných skúsenostiach. Súčasťou sú aj príspevky, ktoré som písala na blog, knižka je však rozšírená aj o detaily. Opisujem tam môj život až do augusta tohto roku, teda spomínam aj návrat do normálneho života.  

Už ste čítali?