Krása jej priniesla slávu aj pád na úplné dno. Lída Baarová mohla byť hviezdou Hollywoodu

PRAHA 27. októbra - Muži ju obletovali, režisér Otakar Vávra o nej povedal, že jej krása bola živočíšna a opájala snáď každého muža. Krása vyniesla českú herečku Lídu Baarovú na vrchol, ale privodila jej aj strašný pád. Bola skazou pre celú jej rodinu a sa stal z nej napokon štvanec. 27. októbra uplynulo 19 rokov od jej smrti.

Lída Baarová, vlastným menom Ludmila Babková sa narodila 7. septembra 1914 v českej Prahe. Jej otec bol úradníkom na pražskom magistráte, mama spievala v zbore Národného divadla. Patrili k „lepším“ rodinám, kde bolo zvykom pestovať vzťah k literatúre a umeniu. Od mala chodila na hodiny tanca, učila sa jazyky.

Pseudonym po otcovom priateľovi

Študovala na reálnom gymnáziu, na školských akadémiách tancovala, neskôr recitovala. Jej vystúpenia sa páčili. V kvarte prestúpila na konzervatórium a študovala herectvo. Patrila k najlepším študentom, a za výborný prospech jej dali štipendium. V druhom ročníku sa však dostala do konfliktu so školským poriadkom. Ten študentom zakazoval účinkovanie v divadle i vo filme. Mladá Babková dostala ponuku na hlavnú úlohu v komédii režiséra Miroslava Josefa Krňanského Kariéra Pavla Čamrdy (1931).

Rodičia s filmovaním súhlasili a na radu otca si zvolila umelecký pseudonym Baarová (bolo to meno otcovho priateľa, spisovateľa Jindřicha Šimona Baara). Pedagógov sa snažila zmiasť svojim pseudonymom, tajne natáčala, ale na premiére filmu v pražskom kine Hvězda ju spoznali. Po tomto incidente zo školy dobrovoľne odišla. Umelecké meno Lída Baarová si ponechala a herectvu sa naplno oddala.

Osudové stretnutie s Goebbelsom

Počas prvého roka jej hereckej kariéry natočila až osem filmov. Aj keď spočiatku išlo v jej úlohách skôr o krásu ako talent, mužskí kolegovia jej kľačali pri nohách. V roku 1932 točila s Vlastimilom Burianom film Lelíček ve službách Sherlocka Holmesa. Ženatý herec sa do nej bezhlavo zaľúbil a chcel sa s ňou oženiť. Podobne to bolo v roku 1933 aj s hercom Hugom Haasom, nápadníkov pacifikovali až jej rodičia.

V roku 1935 si vtedy dvadsaťjeden ročnú krásnu herečku všimli nemeckí filmári. Baarovej ponúkli hlavnú úlohu vo filme Barcarole. Jej hereckým partnerom v ňom bol najslávnejší nemecký filmový milovník Gustav Fröhlich. Hoci bol ženatý, zblížili sa a zakrátko začali spolu žiť.

Barcarole bol mimoriadne úspešný film a z Baarovej spravil medzinárodnú hviezdu. V Berlíne si kúpila vilu a zostala tam žiť. Vzťah s Fröhlichom jej otvoril dvere do najvyšších mocenských kruhov Nemecka. Na večierkoch sa stretávala s najvýznamnejšími nacistickými politikmi. V priebehu olympijských hier v Berlíne (1936) sa zoznámila s 38-ročným Josephom Goebbelsom.

Oficiálna milenka

Napriek zmrzačenej nohe, mal vplyvný a mocný Goebbels zvláštne kúzlo. Herečky priťahoval ako mucholapka a v Nemecku ho prezývali aj „cap z Babelsbergu“ (obdoba Barrandova). Jeho manželka tieto aféry prehliadala. Goebbels sa však do Baarovej zamiloval. V roku 1938 si ju ako oficiálnu milenku vodil do spoločnosti. Dokonca prinútil svoju manželku, aby súhlasila so spolužitím v trojici (to už mali spolu manželia Goebbelsovci päť detí).

Dva týždne mu to žena tolerovala. Nakoniec jej došla trpezlivosť a išla sa sťažovať k Hitlerovi, že jej mladá česká herečka rozvracia manželstvo. Vodca si svojho ministra pozval na koberček a oznámil mu, že o rozvode v „najšťastnejšej“ rodine Nemecka (za takú ju nacisti považovali) nechce ani počuť.

Koniec kariéry v Nemecku a väzenie

Goebbels mu navrhoval, aby ho vymenoval za veľvyslanca v Japonsku, kam by so svojou milenkou odišiel. Hitler s tým nesúhlasil a donútil Goebbelsa ihneď tento vzťah ukončiť. Baarovej to oznámil telefonicky. Dostala okamžitý zákaz natáčania v Nemecku, sledovalo ju gestapo a napokon ju vyhostili z krajiny.

Po návrate do Čiech (1939) jej verejnosť nedokázala odpustiť a vnímali ju ako zradkyňu. Opäť začala v Prahe nakrúcať, ale filmy s ňou sa nestretávali so sympatiami (Ohnivé léto 1939, Dívka v modrém 1939, Život je krásný 1940, Maskovaná milenka 1940 a i.).

Napokon dostala zákaz filmovať aj v Prahe. V roku 1941 odišla do Talianska. Domov sa vrátila až pred koncom vojny. Na jar 1945 sa rozhodla z protektorátu utiecť. V Bavorsku ju však zadržali príslušníci americkej armády. Nasledovalo väzenie a deportácia do Československa. Rok a pol prežila za mrežami na pražskom Pankráci.

Emigrácia do Rakúska

Vlastizradu, kolaboráciu nacistami ani žiadnu inú vinu jej nedokázali. Vo väzení ju často navštevoval bábkoherec Jan Kopecký, ktorý sa do nej zamiloval. Bol synovcom komunistického ministra informácií Václava Kopeckého. S jeho pomocou Baarovú na Vianoce 1946 prepustili z väzenia.

Sviatky však mala smutné. Dozvedela sa, že kvôli nej pri jednom z výsluchov v roku 1945 zomrela jej mama (dostala mŕtvicu) a jej mladšia sestra Zorka Janů (tiež herečka) spáchala samovraždu (neuniesla tlak, ktorý bol vyvíjaný na ich rodinu).

V júli 1947 sa za Kopeckého vydala. V apríli 1948 sa im podarilo spolu emigrovať do Rakúska. Chvíľu robila barmanku v Salzburgu. Časom začala opäť dostávať herecké ponuky. Účinkovala v divadle a objavila sa aj v niekoľkých talianskych filmoch, okrem iného v Darmošľapoch (1953) režiséra Federica Felliniho. Na predvojnové úspechy už ale nenadviazala.

Najväčšia láska života

V emigrácii sa rozviedla (1958) a v roku 1969 sa vydala za gynekológa Kurta Lundwalla. Bol ženatý, ale napriek tomu žili spolu viac ako dvadsať rokov, vzali sa, až keď ovdovel. Baarová o ňom hovorila ako o najväčšej láske svojho života. V roku 1972 však Kurt zomrel a Baarová sa stiahla do ústrania. Písala pamäti a čoraz väčšmi podliehala depresiám zo samoty a alkoholu.

Za svoj najväčší životný omyl považovala odmietnutie ponuky z amerického filmového Hollywoodu. V roku 1937 ju oslovila americká spoločnosť MGM. Mohla byť známa ako Marlene Dietrichová, uvedomila si to však neskoro.

„Bola som pochabá, hlúpa a opitá slávou. Proti svojej vôli som sa vlastne škaredo zaplietla do dejín a strašne kruto som za to zaplatila“, povedala niekoľko mesiacov pred smrťou. Lída Baarová zomrela 27. októbra 2000 v rakúskom Salzburgu.

Za pomoci Josefa Škvoreckého vydala v roku 1983 memoárovú knihu Úteky, ktorú neskôr prepracovala, doplnila a znova vydala pod názvom Života sladké hořkosti. Po roku 1989 niekoľkokrát navštívila Čechy a za jej účasti vznikli niektoré dokumenty: Vstaň a jdi dál (1990), Život herečky Lídy Baarové v pohledu Otakara Vávry z dokumentárneho cyklu Českej televízie GENUS (1995) a Hitlerovy ženy (2001) a i. Jej životom sa podrobne zaoberali Josef Frais a Pavel Jiras v obrazovej publikácii „Lída Baarová – Obrazový životopis“ a Stanislav Motl v knižke „Prokletí Lídy Baarové“.