Vladimír Menšík zabával celý národ, sám však zápasil s veľkým trápením
Naposledy stál pred kamerou v roku 1988 vo filme Dušana Kleina Dobří holubi se vracejí.
PRAHA 9. október - Vladimír Menšík patrí k jedným z najznámejších a najobľúbenejším hercov nielen v Čechách, ale aj na Slovensku. Jeho herecké umenie, nezameniteľné rozprávanie historiek a príbehov baví už niekoľko generácii divákov. Komik rozosmieval aj kolegov na nakrúcaní. Vynikal spontánnosťou, živelnosťou, improvizačnými schopnosťami, aj vysokou profesionalitou, pritom zápasil s podlomeným zdravím aj alkoholizmom.
Vladimír Menšík sa narodil 9. októbra 1929 v Ivančiciach na južnej Morave. Pochádzal z robotníckej rodiny. Od detstva chodil rád do cirkusu, hrával v hudobnom súbore Adolfa Pištěláka a lákalo ho herectvo. Otec ho však nasmeroval na strojníctvo. Vladimír Menšík vyštudoval priemyslovku a nastúpil do Brnianskych strojární.
Na druhý pokus ho však prijali na Janáčkovu akadémiu múzických umení, ktorú absolvoval v roku 1953. Umiestenku dostal do kočovného Vesnického divadla, kde si ho všimol E. F. Burian. Menšík bol však viac filmový ako divadelný herec. Prísna disciplína v Burianovom súbore mu nevyhovovala, preto sa od roku 1958 stal členom voľného hereckého súboru Filmového štúdia Barrandov.
Hviezda stoviek filmov a seriálov
O tom, že Menšíkovou parketou ostávali komédie, sa mohli diváci presvedčiť vo filmoch Pane vy jste vdova (Václav Vorlíček, 1970), Slaměný klobouk (Oldřich Lipský, 1971), Jak utopit doktora Mráčka (Václav Vorlíček, 1974) a Což takhle dát si špenát (Václav Vorlíček, 1977). Menšík sa stal jedným z najobsadzovanejších hercov v zábavných televíznych programoch. Uvádzal televízne Silvestre v rokoch 1977, 1978 a 1979, v nespočetnom množstve televíznych scénok a skečov sa objavil s hereckou partnerkou Jiřinou Bohdalovou. Zahral si tiež v seriáloch Pan Tau (Jindřich Polák), či Arabela (Václav Vorlíče)
Zároveň však na Vladimíra Menšíka čakali aj dramatické úlohy – predovšetkým v televíznej inscenácii Ikarův pád, ktorú napísal Jiří Hubač a režíroval František Filip. Hra, ktorej hlavnou témou bol alkoholizmus, sa dočkala vyznamenania na Medzinárodných televíznych festivaloch Zlatá Praha (1977) a Monte Carlo (1978). V roku 1983 na ňu nadviazalo pokračovanie Tažní ptáci. Nakrúcania tretieho dielu Zima Poutníků sa už Vladimír Menšík nedočkal.
Astma, alkohol, farboslepota
Herca trápila zhoršujúca sa astma, ktorú dostal ako 35-ročný. Postupne sa naučil pichať si sám injekcie, aby dokázal pracovať. Astma ho neodradila od toho, aby fajčil. Navyše si rád vypil. Podstúpil viaceré liečenia. Bál sa udusenia, bál sa uzavretých priestorov, ba i prašných priestorov divadla. Ku koncu svojho života bol kvôli alkoholu dokonca farboslepý.
Naposledy stál pred kamerou v roku 1988 vo filme Dušana Kleina Dobří holubi se vracejí. Koncom mája 1988 vysielala televízia priamy prenos zábavného programu ABECEDA z brnianskej haly Rondo, kde mal vystupovať aj Menšík. Skončil však v nemocnici, kam mu za potlesku publika v sobotu večer posielala pozdrav moderátorka Magdaléna Dietlová a želala mu skoré uzdravenie. Na druhý deň, 29. mája 1988 večer, Vladimír Menšík svoj zápas s chorobou prehral.
Jeho priateľ Jiří Sovák o ňom v spomienkach napísal: "Nechal po sebe úsmev. Len sa povie – Menšík – a ľudia sa smejú. Je to lepšie, než keby tu bol sto rokov a neostalo po ňom nič. Mal skrátka od Boha dané. A velikánsku porciu."