Po 70 rokoch zverejnia denník poľskej Anny Frankovej: Spoznajte Renatin príbeh
70 rokov sa skrýval v bankovom trezore. Obsahuje vzácne svedectvo z druhej svetovej vojny.
NEW YORK 13. septembra - Dlhých sedemdesiat rokov bol ukrytý v bankovom trezore v New Yorku. Denník Anny Frankovej nebol jedinou písomnou spomienkou, ktorá sa zachovala z temných čias, keď v Európe zúrila druhá svetová vojna. Nastal čas, keď sa svet dozvie o Renate Spiegelovej. Informuje o tom CNN.
Poľská Anna Franková sa volá Renata Spiegelová
Dievčatko žilo aj so svojou rodinou v mestečku Przemyśl na juhovýchode Poľska. Jej denník, ktorý má až sedemsto strán, sa začína v januári roku 1939, teda pred vypuknutím najväčšieho vojnového konfliktu v dejinách.
Renia mala pätnásť rokov a opisovala, ako bolo jej rodné mesto bombardované, ako začali miznúť židovské rodiny a ako v meste vzniklo geto. Takmer každý príspevok v denníku končí vetou „Boh a Bulus ma ochránia“. Myslela tým svoje domáce zvieratko.
Písanie ju, zdá sa, napĺňalo. Pokúšala sa vytvárať vlastné básne a opisovala svoje pocity, pretože sa zamilovala do chlapca menom Zygmunt Schwarzer. Podľa záznamu z denníka sa po prvý raz pobozkali iba niekoľko hodín pred tým, ako nacisti vtrhli do Przemyślu.
Posledné zápisky
Renia zomrela v júli roku 1942, keď ju ako 18-ročnú zastrelili nacisti, ktorí ju odhalili skrytú v podkroví. Jeden z posledných zápiskov je z 15. júla 1942. „Zapamätajte si tento deň, zapamätajte si ho dobre. Poviete o ňom ďalším generáciám. Od ôsmej hodiny som zavretá v gete. Teraz žijem tu. Svet je odo mňa oddelený a ja som oddelená od sveta.“
Denníka sa ujal jej priateľ, ktorý doň tiež prispel: „Tri strely! Tri stratené životy! Jediné, čo počujem, sú výstrely, výstrely.“ Skôr, ako bol deportovaný do Osvienčimu, prenechal denník iným. Vyhladzovací tábor prežil, denník opäť získal a v roku 1950 sa presťahoval do Spojených štátov amerických, kde ho vrátil Reninej rodine žijúcej v New Yorku.
Svet sa všetko dozvie
Jej sestra Alžbeta sa nedokázala odhodlať k čítaniu, a tak ho uložila do trezora v banke. Čakal tam až do roku 2012, keď sa jej dcéra Alexandra Bellaková rozhodla preložiť denník do angličtiny, aby si ho mohli prečítať ľudia z celého sveta.
V rozhovore pre CNN uviedla: „Zaujímala ma moja minulosť, moje dedičstvo a špeciálna žena, po ktorej ma pomenovali (Alexandrino prostredné meno je Renata, pozn. red.). Ja sama poľštinu neovládam a matka to nikdy nečítala, pretože to bolo príliš bolestivé.“
Dodala, že reakcie prvých ľudí, ktorí denník čítali, boli viac ako pozitívne. „Či mladí alebo starí, všetci chvália výborný štýl písania o túžbe po obyčajnom živote a cnení za matkou,“ uzatvára.
