Dobré noviny
Psychológ: Človek dnes nemá čas na záľuby, priateľov a rodinu. Nečudo, že ľudia sú vyhoretí
Dominika Pacigová
Dominika Pacigová

Psychológ: Človek dnes nemá čas na záľuby, priateľov a rodinu. Nečudo, že ľudia sú vyhoretí

Syndróm vyhorenia sa najčastejšie prejavuje u ľudí vo veku 30 – 40 rokov. Vyhorieť však môžu aj mamičky počas alebo po materskej dovolenke, ale i vysokoškolskí študenti. 

BRATISLAVA 8. septembra - Psychológ Matúš Bakyta zažil vyhorenie na vlastnej koži. Najprv svoju prácu miloval, s odstupom času však strácal nadšenie. Spomedzi všetkých aktivít, ktorým sa venoval, ho bavilo šoférovanie. Kúpil si mikrobus a desať rokov sa živil ako autodopravca. V dnešných dňoch pomáha ľuďom, ktorí vyhoria. O jeho osobných skúsenostiach, príčinách vzniku vyhorenia či profesiách, ktoré sú vyhorením najviac ohrozené, sme sa rozprávali v štúdiu Dobrých novín. 

Chýba nám súkromný život 

Príčiny vzniku vyhorenia môžeme rozdeliť na vonkajšie a vnútorné. „Vonkajšou môže byť spoločenské nedocenenie či zlé vzťahy na pracovisku. Príkladom vnútornej príčiny je workoholizmus či perfekcionizmus,“ povedal pre Dobré noviny psychológ Matúš Bakyta.

Foto: Ilustračné
Foto: Ilustračné Foto: pixabay.com

Syndróm vyhorenia má päť fáz, a to nadšenie, stagnáciu, frustráciu, apatiu a samotné vyhorenie. „Najtypickejším prejavom a dôsledkom vyhorenia je, že človek nemá čas na záľuby, priateľov či rodinu, pretože práca sa pre neho stáva všetkým. Chýba mu súkromný život,“ skonštatoval.

Vyhorenie môže vyústiť do depresie

Sú však aj ľudia, ktorí sú permanentne unavení, zle spia, majú tráviace ťažkosti či nechce sa im chodiť do práce, ale nevnímajú signály tela. „Únavu zväčša prebíjajú kávou alebo energetickými nápojmi,“ prezradil.

Aj keď ľudia ich pôvodnú prácu milovali, zrazu im chýba motivácia či nadšenie. „Depresívne stavy sú jedným z možných prejavov vyhorenia. Človek stráca nadšenie pre prácu, niekedy aj zmysel života,“ doplnil.

Títo ľudia môžu vyhorieť 

Najčastejšie zvyknú vyhorieť ľudia, ktorí majú pomáhajúce profesie. „Ide najmä o učiteľov, lekárov alebo kohokoľvek, kto je dennodenne v styku s ľuďmi, teda v práci, kde sa vyžaduje emocionálne nasadenie,“ objasnil s tým, že v poslednom čase sa už hovorí o akýchkoľvek profesiách, kde sa vyžaduje ľudská interakcia.

Foto: Ilustračné
Foto: Ilustračné Foto: pixabay.com

Pri ľuďoch, ktorí pracujú manuálne, je menšia pravdepodobnosť, že vyhoria. „Jednou z príčin, prečo ľudia v pomáhajúcich profesiách vyhoria, je, že nevidia výsledok svojej práce. Príkladom je učiteľ, ktorý je nevrlý, neusmieva sa a snaží sa len prežiť. Na druhej strane, pri fyzicky pracujúcich ľuďoch sa skôr môže stať, že ich práca prestane baviť,“ vysvetlil.

Ťažké to majú aj mamičky, ktoré nastúpia po materskej dovolenke do práce. Musia sa starať nielen o rodinu či domácnosť, ale musia aj podať akýsi výkon v práci. „Súkromný a pracovný život predstavujú akoby spojené nádoby, pričom jedna ovplyvňuje druhú. Keď to má žena ťažké v práci a doma sa stará o deti a neoddýchne si, je to obojstranná záťaž. Ideálne je mať nielen v súkromnom, ale aj pracovnom živote niečo, čo nás baví, aby to nebolo iba o bremene,“ skonštatoval.

Každodenná dovolenka 

Dôležitú úlohu však v týchto prípadoch zohrávajú aj samotní zamestnávatelia či rodina. „V dnešných dňoch je veľké tabu hovoriť o duševnom zdraví, a tak ľudia držia, povedia si, že je to výzva a musia to zvládnuť. Častokrát však skolabujú či zrútia sa,“ poznamenal.

Foto: Ilustračné
Foto: Ilustračné Foto: pixabay.com

Ak už k vyhoreniu dôjde, dovolenka už nemusí byť prínosom. „Nie som fanúšikom niekoľkotýždňových dovoleniek. Ľudia by si mali nájsť 15 – 30 minút denne na oddych. Mali by robiť to, čo na dovolenke, teda relaxovať, čítať knižku, ísť sa okúpať alebo to, čo ich baví,“ dodal.

Vyhorel aj Matúš Bakyta 

Matúš Bakyta však zažil vyhorenie aj na vlastnej koži. „V 18 rokoch som objavil svet mimovládnych organizácií. Spočiatku som bol z práce nadšený, po istom čase ma však prestala baviť. Keďže som pracoval s dobrovoľníkmi, mal som ich motivovať. Jedného dňa som si však uvedomil, že som najskeptickejší z nich,“ uviedol.

Mal aj rôzne vedľajšie príznaky. „Bol som chorý, unavený, zle som spával a nechápal som, kam sa podelo nadšenie. Mal som pocit zlyhania, a to je najväčší problém, pretože ľudia robia prácu, ktorá ich nebaví. Ale vzdať sa jej a pustiť sa do niečoho iného nás stojí častokrát najviac námahy a utrpenia,“ dodal. 

Celý rozhovor s Matúšom Bakytom o syndróme vyhorenia si môžete pozrieť v priloženom videu. 

Už ste čítali?