Ako 16-ročný fotil okupáciu v roku 1968: Keby to urobil môj syn, dal by som mu zaucho
Slovensko si počas tohto týždňa pripomínalo udalosti 21. augusta 1968, keď inváziou vojsk Varšavskej zmluvy padol sen o socializme s ľudskou tvárou. Svoj pohľad ponúkol aj legendárny fotograf, ktorý svoju kariéru začal práve vtedy.
BRATISLAVA 24. augusta - Hosťom relácie KRIŽOVATKY s Mariánom Balázsom bol fotograf Peter Procházka. Porozprával o tom, ako prežíval udalosti 21. augusta 1968, o svojich začiatkoch, ale aj o hudobnej scéne 60-tych rokov v Bratislave či o tom, ako vnímal pád železnej opony.
Kariéra Petra Procházku je zaujímavá. Na začiatku bol napríklad dvorným fotografom Elánu. „Elán sa dosť ťažko rozbiehal, ale mali šťastie,“ vysvetľuje Peter Procházkanarážajúc na tom, že po vysokej škole sa im všetkým podarilo dostať na vojenčinu do Humenného, kde mohli spolu poctivo cvičiť. Jeho spolupráca s nimi sa skončila z prozaického dôvodu - jedného dňa Elán neprišiel včas na dohodnuté stretnutie.
Začalo to inváziou
Ako začiatok svojej kariéry fotografa však Procházka uvádza 21. august 1968. Na inváziu vojsk Varšavskej zmluvy doteraz nespomína ľahko a ako hovorí, pri počutí známeho prejavu hlásateľa z rádia sa mu do očí tlačia slzy. Mal vtedy šestnásť rokov a pamätá si, ako ich všetkých budil otec, nech si vypočujú, čo sa stalo. „Zrazu som tomu ani nechcel uveriť, hovoril som si, že je to fantazmagória," hovorí.
Keď však vybehol von, uvidel tanky stojace krížom cez električkovú trať. „A namierené hlavne. To mi prišlo absurdné, že sa ňou skoro dotýkal domu," dodal. Tvrdí, že jeho rodičia to vnímali tak, že sa chystá vojna, preto sa rozhodli zásobiť sa. Procházka sa s bratom vybral po múku, pričom cestou naspäť stretávali známych, ktorí ich varovali pred tým, že Rusi sa už „zorientovali" a vyberajú filmy a berú fotoaparáty. Ten svoj preto skryli do múky.
Pomaly sa dostali až na Námestie SNP. „Tam pred Poľským kultúrnym strediskom stál tank s hlavňou otočenou na milosrdných," vysvetľuje. Rozhodol sa, že si to vyfotografuje. Pred neho sa postavil brat, on vybral fotoaparát z tašky, nastavil sa, brat sa mu ukročil, aby situáciu rýchlo zachytil a ihneď aparát zbalil. „Takto sme to opakovali," hovorí s úsmevom a dodáva, že mali šťastie, že si ich nevšimli.
Smrť človeka? Uvedomil si to až neskôr
Na Námestí SNP potom zažili dramatické situácie, keď sa kvôli streľbe s mnohými ďalšími ľuďmi pre istotu hádzali na zem. „Tam som videl, že pri pošte stáli ľudia pri stene,“ hovorí a spomína, že k ním dobehol vojak, ktorý ich poslal preč. Podľa neho mal však zrejme nezaistenú zbraň, pretože pri gestikulácií zabil jedného z tam stojacich ľudí.
Na vlastné oči tak uvidel smrť človeka. „Myslím, že vtedy som to ešte nechápal a až neskôr mi to došlo. Ľudia sa ho tam hneď ujali, vzali ho na ruky a utekali k milosrdným do nemocnice,“ vysvetľuje. Spomína aj na najmladšiu obeť okupácie, ktorou bola 15-ročná Danka Košanová. Tú zabila odrazená guľka. Dozvedeli sa to prostredníctvom jej priateľa, ktorý chodil na rovnakú školu.
O tom, ako prežil pád železnej opony, od koho mal požičaný fotoaparát, ktorým zhotovil svoju ďalšiu prelomovú snímku, či viac o invázii vojsk Varšavskej zmluvy sa dozviete v priloženom videorozhovore.
