Vojnový fotograf: Nikdy by som neodfotil umierajúceho len preto, že naňho pekne dopadá svetlo
Osem rokov, vyše sto navštívených krajín, množstvo zážitkov a morálnych dilem. Aj to je práca vojnových fotografov.
BRATISLAVA 26. júla - Pôvodne filmár, ktorý sa venoval aj zachytávaniu podmorského sveta, sa k vojnovej fotografii dostal náhodou. Počas produkcie pre americkú televíziu v Juhoafrickej republike dostal zaujímavú ponuku pracovať v Afganistane a to ho zaujalo. Odvtedy už navštívil vyše sto krajín a získal množstvo kontaktov. Ako vraví, na začiatku do toho išiel „naslepo“, teraz si však výpravy plánuje mesiace dopredu. „Mám presný program, viem, čo budem robiť, kto bude zaručovať za moju bezpečnosť,“ prezradil v talkšou KRIŽOVATKY s Mariánom Balázsom vojnový fotograf Ján Husár, ktorý mapuje konfliktné zóny po celom svete a venuje sa aj humanitárnym projektomy. Samotné fotografovanie je podľa neho iba 10% z celého toho procesu.
Najväčšie ohrozenie života je podľa Husára nepriama streľba, pričom zažil rôzne situácie, pri ktorých o ten život naozaj išlo. „Rozprával som sa s človekom, ktorý zrazu padol na zem. Potom som začul svišťanie. Jeho skrátka zastrelil ostreľovač. Ten človek bol namieste mŕtvy, mal prestrelený krk,“ hovorí Husár o jednom zážitku. Má aj nepriestrelnú vestu, tú však naposledy použil na fronte v Iraku pri ofenzíve na Mosúl pred tromi rokmi. Občas vraj môže byť na škodu, keďže môže pôsobiť ako cieľ, resp. ako napríklad americký vojak. „To je veľmi zložitá situácia, ktorá sa ťažko vysvetľuje ľuďom, ktorí nehovoria po anglicky a nemajú žiadne znalosti o svete,“ vysvetlil pre Dobré noviny Ján Husár.
Priateľka vraj jeho prácu na začiatku vnímala veľmi zle. „Myslela si, že sa mi tam niečo stane, no potom pochopila, že tie veci, ktoré sa tam dejú, nie sú až tak nebezpečné, ako vyzerajú,“ hovorí Husár a dodáva, že ona je pre neho jediná osoba, ktorej verí, že v prípade, ak by sa mu niečo stalo, by sa snažila o to, aby to autority začali riešiť. „Nie je úplne šťastná z toho, čo robím, ale chápe to. Rozumie tomu, že tým ľuďom treba pomôcť, ale viac sa jej páči, keď robím humanitárne aktivity,“ vysvetľuje.
Husár rozprával aj o dilemách, ktoré zažil. „Stalo sa mi, že popravovali nejakých ľudí, potom tí ľudia, ktorí ich zabíjali, odišli. Bol tam jeden, ktorý vyzeral, že prežil, ale nebol som si istý, či vôbec si to môžem dovoliť odfotiť,“ hovorí a dodáva, že to môže byť aj pasca. „Ten vojnový svet nemá písané pravidlá a pre novinárov je čím ďalej, tým ťažšie sa dostať do centra diania,“ hovorí.
Pre Husára je neprekročiteľná hranica fotenie niečoho, čo pre neho nemá zmysel, resp. kontext. „Povedzme, že bezdomovec niekde na ulici v Bratislave očividne zomiera, terminálny prípad rakoviny. Že by som ho odfotil, lebo na neho pekne dopadá svetlo, je tam nejaká kompozícia a ešte aj to utrpenie. Toto by som si nedovolil odfotiť nikde na svete,“ upresňuje Husár. Pri fotení utrpenia špecificky sleduje to, či má zachytenie takej situácie hlbší význam.
Viac o tom, ako to funguje v Somálsku, o jeho humanitárnej práci či o potápaní sa so žralokmi sa dozviete v priloženom videorozhovore.