Juraj Hurný začal kariéru s Petrom Dvorským, komunisti ho prinútili emigrovať

Bratislava 23. júla (TASR) – Praktiky bývalého režimu v Československu dokumentuje kniha "Keď nám nebolo do spevu". Napísal ju spevák Juraj Hurný, čo potvrdzuje podnadpis Osudy operného speváka a jeho rodičov za komunizmu a v exile.

„Venujeme sa bývalým politickým väzňom a pre nás má takéto priame svedectvo veľký význam. Spomienky sú veľmi kultivovane napísané, čo je zaujímavejšie pre čitateľov. Jeho otec bol zavretý 10 rokov, on ako malý chlapec ho videl akurát cez návštevné hodiny spútaného. To musel byť pre neho veľmi ťaživý zážitok na celý život. Kniha potvrdzuje, že na to nezabudol," uviedol pre TASR na prezentácii knihy Ján Litecký Šveda, predseda organizácie Politickí väzni – Zväz protikomunistického odboja, ktorá knihu vydala.

Humenský rodák Juraj Hurný (1948) na Konzervatóriu v Bratislave absolvoval hru na trúbku (1970) a spev (1973). Rok pred ukončením štúdia bol so spolužiakom Petrom Dvorským angažovaný do Opery Slovenského národného divadla, čo vraj bola nevídaná udalosť a je i doteraz. Bol jej sólistom, účinkoval vo viacerých titulných rolách v 124 predstaveniach(1972 – 1977).

V sľubne rozbehnutej kariére nastal zlom, keď odmietol verbovanie do komunistickej strany. Začala jeho pracovná a ľudská likvidácia zákazom účinkovania v televízii, nepovolením hosťovania v zahraničí, hrozbou preradenia do speváckeho zboru, čo sa dovtedy žiadnemu sólistovi nestalo. Ak chcel normálne pracovať a žiť, musel emigrovať. Tak sa doma ocitol na čiernej listine, boli vymazané jeho nahrávky a nie je spomenutý ani v Encyklopédii dramatických umení Slovenska z roku 1989.

„Je to inventúra môjho života, za všetkým si stojím, sú tam mená, dátumy, fotografie, dokumenty. Chcel som ňou rodičom postaviť taký pomníček neprávosti a utrpenia, ktoré zažili pod komunistickou tyraniou. Boli chudobní, humánne a kresťansky založení, podieľali sa na záchrane Židov," zdôvodnil syn napísanie knihy.

V nej spomína ako komunistickí partizáni v SNP brutálne zavraždili prvého manžela jeho matky (2. 9. 1944). Neskôr sa vydala za Juraja Hurného (1916 – 1984). Obaja boli demokraticky zmýšľajúci kresťania, mali radi spev, k čomu viedli syna. Ten mal neradostné detstvo, keď otca zatkli (1950) a vo vykonštruovanom procese odsúdili. Ťažko pracoval v jáchymovských baniach, zažíval týranie, pretože odmietol spoluprácu s eštebákmi aj rozvod s manželkou. Domov sa vrátil ako invalid a bol jeden z mála, ktorí prežili brutálne bitky dozorcov.

„Do jachymovských táborov komunisti posielali na likvidáciu ľudí, ktorí sa nesklonili pred režimom. V 50. rokoch tam bola elita slovenského a českého národa. Štátu vládli kolaboranti s Moskvou, bývalí partizáni, vrahovia, zlodeji, slovom spodina. Väzeň bol vydaný na sadistické kúsky a vrtochy dozorcov. Po otcovom návrate sme mysleli, že všetko utrpenie rodiny skončilo. Eštebáci nás aj v 70. rokoch doma navštevovali a svoju pozornosť upriamili na mňa. Bola to hrozná doba. Režim demonštroval svoju moc, nemali sme žiadne práva a ani nebolo sa kde dovolávať. Komunisti likvidovali čestných ľudí, počas normalizácie ešte viac zabetónovali diktátorsky režim. Niektorí ľudia sa začali prispôsobovať realite, kvitlo udavačstvo, nastalo krivenie charakterov," spomína autor knihy, ktorej prílohou je cédečko.

Na vyše 300 stranách opisuje, ako syn politického väzňa študoval doma i v Taliansku na náklady ich vlády, ako aj emigráciu rodiny do Rakúska (26. a 27. 9. 1977), kde získala azyl. Hurný sa v Opere Graz stal prvým tenoristom (1. 1. 1978) a pôsobil tam až do odchodu do dôchodku (2013). Hurní v cudzine konečne mohli normálne žiť, sú tam pochovaní spevákovi rodičia a syn v seniorskom veku spokojne žije s rodinou. Juraj Hurný má za sebou má 41 rokov účinkovania na svetových operných scénach. O jeho kvalitách svedčí i pasovanie za Rytiera vysokého C (10. 11. 1990).

Kniha obsahuje fotografie, spomienky oboch rodičov na rôzne udalosti, žiadosti matky o prepustenie manžela z väzenia, korešpondenciu z prokuratúry a súdov v mene republiky, listy otca z väzenia a iné fakty.