Révay: Veda sa do nášho výskumu orientovala na maláriu, nie na komára
TASR
TASR

Révay: Veda sa do nášho výskumu orientovala na maláriu, nie na komára

Rozhovor s Editou Révay je súčasťou multimediálneho projektu Osobnosti: tváre, myšlienky.

Na snímke vedkyňa Edita Révay počas rozhovoru pre Tlačovú agentúru Slovenskej republiky 7. júla 2019 v Bratislave. — Foto: TASR Pavol Zachar

Bratislava/Tel Aviv 7. júla (TASR) – Z Československa odišla do Izraela pred 33 rokmi. Vyštudovala molekulárnu biológiu a genetiku na Prírodovedeckej fakulte v Bratislave. V Izraeli si urobila druhý doktorát z lekárskych vied na Technickom inštitúte (Technion) v Haife. Profesúru získala na Univerzite v Haife a na malijskej Univerzite v Bamaku.

Z výskumu genetiky, procesov starnutia a rakoviny prsníka sa preorientovala na tropickú medicínu. Vyvíja nové prostriedky a prístupy na kontrolu bodajúceho hmyzu, ktorý prenáša patogény spôsobujúce choroby u ľudí a zvierat. Jej výskumný tím vyvinul novú metódu. V súčasnosti sa uskutočňuje v Afrike jej rozsiahle testovanie. Verí, že po ukončení testovania Svetová zdravotnícka organizácia (WHO) prijme ich patentovanú metódu ako novú paradigmu na boj proti malárii.

V rozhovore v rámci multimediálneho projektu TASR Osobnosti: tváre, myšlienky hovorila vedkyňa Edita Révay aj o tom, aké boli začiatky v Izraeli, keď sa vydala do arabskej rodiny, ako sa realizuje výskum a funguje pasca či v akom štádiu je katedra anatómie v Bamaku, ktorú by chcela založiť.

-V roku 1986 ste odišli za manželom do Izraela. Aké boli začiatky pre Slovenku, ktorá odchádzala z nedemokratického režimu bez toho, aby vedela jazyk?-

Nebolo ľahké sa rozlúčiť s domovom. Nevedela som, do čoho idem, keďže som nikdy predtým v Izraeli nebola. Presne 21. júna to bolo 33 rokov, čo som odišla so 40 oficiálne povolenými dolármi autobusom z Mlynských nív do Viedne, odkiaľ som letela do Tel Avivu. Predovšetkým to bol kultúrny šok z krajiny. Zdalo sa mi, že všade bolo veľa smetí. Šťastím bolo, že som prišla do veľmi dobrej rodiny. Po pár dňoch v Izraeli som začala študovať hebrejský jazyk. Po päťmesačnom kurze som začala hľadať zamestnanie. Prišla som na Lekársku fakultu Technionu v Haife. Šéf oddelenia anatómie a biológie bunky sa stal mojím budúcim mentorom. V tom čase som bola turistka so zákazom pracovať. Dohodli sme sa, že si vylepším hebrejčinu a angličtinu a keď dostanem povolenie pracovať, vrátim sa. Tento čas som využila na svoje prvé tehotenstvo. Keď mal Jakub necelé dva roky, vrátila som sa na fakultu, ale nebola žiadna voľná pozícia. Ponúkli mi štúdium. Vzhľadom na to, že som bola z tzv. východného bloku, nechceli mi na akademickej pôde uznať zo vzdelania takmer nič. Tak som začala študovať opäť magisterské štúdium a následne aj doktorandské. Paradoxne, ministerstvo školstva a zdravotníctva mi uznali slovenské diplomy. Pedagogickú kariéru som začala v roku 1989.

-Dôležitým aspektom bolo aj to, že ste v Izraeli prišli do arabskej rodiny. Pociťovali ste okrem jazykovej bariéry aj iné?-

Človek sa cíti veľmi ponížený, keď príde z určitej životnej a vzdelanostnej úrovne do krajiny, ktorá toto všetko neakceptovala. Dôležité bolo iba to, že som bola vydatá za Araba. Pre mňa bolo naozaj veľmi náročné uvedomiť si, že patrím do tzv. druhej triedy. No zaťala som sa a povedala si, že toto ma nemôže zlomiť. Myslím si, že židovská populácia je v krajine veľmi rozpoltená vo vzťahu k Arabom. Rozpoltená v zmysle, že tamojšia politická situácia nie je jednoduchá. Je veľmi ťažké zaujať stanovisko, keďže každý chce ochrániť seba, svoju kultúru a svoje národnostné ego. Na druhej strane ľudia cítia aj osobné priateľstvá voči druhej strane. Nájsť správnu mieru v správaní je veľmi zložité.

-Pôvodne ste sa venovali genetike, výskumu procesov starnutia a rakoviny prsníka, potom ste však prešli k špeciálnej oblasti. Prečo ste sa začali venovať tropickej medicíne?-

Pôvodná skupina výskumníkov, kde som pôsobila, sa rozpadla. Na nové projekty nebolo dostatok financií. Učila som na štyroch izraelských univerzitách anatómiu, neuroanatómiu, bunkovú biológiu, embryológiu a patológiu. Navyše som viedla pitevňu v Technione. Každý deň som mala plné ruky práce. Pôsobiť však na akademickej pôde bez výskumu sa nedá. Po štyroch rokoch som riadením osudu stretla súčasného manžela, ktorý pracuje ako lekár a výskumník v odbore lekárskej entomológie a tropickej medicíny. Rozhodli sme sa spolu pokračovať v jeho téze o tom, že komáre potrebujú cukor, a nie krv na to, aby prežili. Tak sme začali vyvíjať prvé návnady pre komáre.

-Prvýkrát vôbec ste použili črevný toxín.-

Áno. Všetky doterajšie toxíny sú kontaktné. Striekajú sa nimi posteľné siete a miesta, kde sa komáre zdržiavajú. Chceli sme vyvinúť návnadu, ktorá by pritiahla komára alebo iný bodajúci a choroby prenášajúci hmyz a usmrtila ho zvnútra. Zároveň, aby bola neatraktívna a neškodná pre užitočný a opeľujúci hmyz. Prvýkrát v histórii vývoja metód na kontrolu a eradikáciu (vyhubenie) malárie a iných chorôb, ktoré bodajúci hmyz prenáša, sme použili črevný toxín v návnade. Metóda funguje aj na tzv. pieskové mušky, ktoré prenášajú leishmaniózu. Trpia ňou ľudia v suchých oblastiach.

-Zistili ste, že komár získava energiu na prežitie z ovocia alebo z nektáru kvetov. Keď výskum popisujete, vaše postupy sú veľmi logické, ale ako ste na ne prišli? Muselo to trvať veľmi dlho.-

Odkedy sa zistilo, že komáre prenášajú maláriu satím krvi, celá vedecká verejnosť sa orientovala na maláriu. Nevšímala si komára a jeho životný rytmus. My sme sa zamerali na komára a zistili sme, že je spätý s prírodou. Priťahuje ho určitý druh vône hnijúceho ovocia, stromov, kríkov a kvitnúcich rastlín. Aby sme sa uistili, urobili sme DNA profil mnohých rastlín, kvetov a taktiež DNA profil obsahu žalúdka komára. Tak sme zistili, ktoré kvety ho v prírode najviac priťahujú. Sú to napríklad krík tamariška (tamarix), z ovocia guava či melón. Naša prvá pasca bola zmesou prezretého ovocia bez chemických postrekov. Do nej sme primiešali cukor, trochu melasy, pivo, víno. Skúšali sme všeličo. Týmito zmesami sme postriekali v prírode listy. Nastavili sme zberné pasce na komáre, do ktorých sme ich chytali.

-Je pravda, že ste boli spočiatku sama "návnadou"?-

Áno. To, aby sme zistili útočnosť komárov v konkrétnej oblasti, teda počet komárov, ktoré človeka bodnú za určitý čas. Prvú návnadovú stanicu zo zmesi ovocia sme vyrobili na Floride v roku 2007. Testovali sme ju v sérii pokusov. Do jednej časti návnad sme pridali črevný toxín a druhá časť bola bez toxínu. Na rozlíšenie návnad sme použili potravinárske farbivo, napríklad žlté a modré. Farebné brušká komárov boli dôkazom, že sa kŕmili z návnady. Tie, ktoré požili návnadu s toxínom, uhynuli. Výsledky boli mimoriadne pozitívne. Pri ich prezentácii na medzinárodných konferenciách vzbudili veľký záujem vedeckej obce i inštitúcií zodpovedných za kontrolu komárov a verejného zdravia. Od toho momentu sa začína odvíjať aj podpora našich projektov a granty z amerického Národného inštitútu zdravia (NIH) a z Nadácie Melindy a Billa Gatesa.

-Najviac nakazených ľudí maláriou je v Afrike, kam ste sa potrebovali presunúť. Kedy ste odišli do Afriky?-

V roku 2008 sme prvýkrát vycestovali do Mali, aby sme zistili podmienky na výskum. NIH má v krajine vybudované stanice, takže s jeho grantom sme boli nasmerovaní do Mali.

-Konkrétne miesta už boli na vašom rozhodnutí alebo stále v spolupráci s inštitútom?-

V spolupráci s miestnymi vedcami, pretože sami by sme to nezvládli. Začali sme pracovať v dedinách v rozpätí 20 až 50 km od NIH stanice. Len tam bola elektrina z generátora do 21.00 h, tam sme skladovali v chladničkách náš materiál, chodili sme sa sprchovať, na internet. V samotnom tábore sme mali stany bez elektriny a tečúcej vody. Postupne sme si tam priniesli solárne panely a začali sme časť večera svietiť inak ako s baterkami. Vodu sme mali k dispozícii len z rieky alebo z fliaš.

-Človek si myslí, že máte k dispozícii najlepšie podmienky, keď pracujete na takomto výskume. Čo otázka bezpečnosti?-

Povedali nám, že oblasť Bamaka, hlavného mesta v Mali, je bezpečná. Pracovali sme približne 80 km od neho.

-Ako ste nadväzovali spoluprácu a získali si dôveru miestnych?-

Spolupráca s dedinami sa začínala stretnutiami so starejšími. Priniesli sme im darčeky a snažili sme sa pomôcť školám a ženám. Takto sme si získali ich dôveru, že prinášame niečo dobré a nechceme ich len využiť. Vybudovať si v Afrike sociálne vzťahy a získať si vzájomnú dôveru je mimoriadne dôležité.

-Dokonca ste organizovali tzv. dni odvšivavenia.-

Všimli sme si, že dievčatá si neustále škriabu hlavy a svoje vrkôčiky, lebo sú veľmi zavšivavené. Chlapci nie, pretože majú buď úplne vyholené hlavy, alebo krátke vlasy. Získali sme od našich priateľov šampóny na prírodnej báze. Dodnes robíme dni odvšivavenia v spolupráci so školou, so zdravotnými sestrami a s ich matkami. Každé dievčatko chce prejsť mojimi rukami. Spolu so zdravotnými sestrami ich šampónujeme a mamy im oplachujú vlasy. Na nejaký čas to pomáha, no bola by potrebná nepretržitá starostlivosť. Nič sa nedá robiť, je to súčasť ich života.

-Pre potreby výskumu ste si potrebovali vybudovať aj nejaký miestny aparát.-

Samozrejme. Bolo to možné len cez starejšieho, ktorým je vždy muž. Stretli sme sa a dohodli si podmienky. Časť ich zeme sme odkúpili, a tak zastavili výrub stromov. Chceli sme zachovať nejakú prírodnú rezerváciu. Medzi východnou a západnou Afrikou je veľký rozdiel. Závisí to od toho, kto danú oblasť kolonizoval. Pracujeme vo frankofónnej oblasti, ktorú kolonizovali Francúzi. Tí sa menej snažili udržať faunu a flóru. V západnej Afrike nie je ani jedna antilopa, zebra, slony. Vieme, že pár hrochov žije v rieke Niger, ale to je všetko. Je to veľmi smutné. Všetko je vyhynuté, zjedené. Angličania boli starostlivejší o pôvodné bohatstvo.

-Prišli ste do Afriky v roku 2008, začali ste nadväzovať vzťahy s domácimi. Čo sa dialo ďalej?-

Museli sme získať ďalšie granty. Taktiež sme museli zistiť, nakoľko je naša metóda relevantná aj v iných krajinách. Veľmi veľa pokusov sme robili v Maroku na pieskové mušky. Zároveň sme pokračovali v pokusoch v USA a v Izraeli na iné druhy komárov. Návnadu sme aplikovali postrekmi alebo rôznymi modelmi návnadových staníc. Vedeli sme, že je potrebné vytvoriť stabilnú návnadovú stanicu, ktorú je možné postaviť alebo zavesiť. V minulom roku sme začali jej rozsiahle testovanie v troch afrických krajinách – v Mali, v Keni a v Zambii – epidemiologické aj entomologické testovanie. V Mali sme už zvládli prvú - entomologickú - časť, vieme ako návnada funguje. V Keni a v Zambii sme zatiaľ pozadu.

-Čo znamená spojenie "entomologická časť"?-

Návnadovú stanicu je potrebné vyskúšať na konkrétnych komároch, ktoré žijú v danej krajine. Zistiť, aká je hustota komárov, aké množstvo komárov útočí a bodne ľudí za určitý čas, a tiež percento infikovaných komárov. Čo sa týka epidemiológie, chceme zistiť, či sa nám podarí v dedinách s návnadou znížiť počet chorých oproti kontrolným dedinám bez návnadovej stanice. Návnadová stanica musí komáre pritiahnuť, nakŕmiť ich a pomocou črevného toxínu aj usmrtiť. Pri hľadaní látky, ktorá priťahuje komáre, sme zistili, že extrakt z datlí je pre ne veľmi príťažlivý, aj keď napríklad samotné datle vôbec nie. Takže v našej pasci je ako atraktant a zároveň základ cukru extrakt z datlí.

-Čiže atraktant je látka, ktorá ich priťahuje, je pre ne atraktívna?-

Áno. Keby sme chceli priemyselne extrahovať atraktant z kvetov, ktoré ich priťahujú, nestačilo by to na výrobu toľkých návnadových staníc, koľko potrebujeme. Navyše, priemyselne vyrobiť špecifické molekuly vône je veľmi náročné. Mali sme šťastie, že v hľadaní správnych zlúčenín sme narazili aj na extrakt z datlí.

-Návnada je v podstate lacná a dostupná na výrobu? Ako vyzerá?-

Návnada je lacná a ekologická. Oficiálne sa volá "Attractive Toxic Sugar Bait" (ATSB), teda atraktívna toxická cukrová návnada. Čo sa týka črevného toxínu, po odskúšaní viacerých látok sme zistili, že napríklad ich zabíja olej z cesnaku. Použili sme aj kyselinu boritú alebo látku spinosad. Vyrobiť návnadovú stanicu bolo potrebné pre africkú oblasť, kde nie je veľa stromov, zelene alebo kde sa nedá robiť postrek pre dažde. Po mnohých prototypoch sa nám podarilo vytvoriť dnešnú podobu ATSB, ktorá vyzerá ako papier vo veľkosti A4. Sú na nej tmavé komôrky pokryté špeciálnou biomembránou s pórmi, ktoré uvoľňujú atraktant. Biomembrána je dosť tenká, aby ju komáre prepichli svojím sosáčikom. Takáto pasca sa môže zavesiť na dom zvonka alebo môže byť aj vo vnútri. Je odolná voči prachu a dažďu. Nie je však odolná voči deťom, ktoré ju môžu otvoriť a ochutnať, keďže jej obsah je sladký. Z tohto dôvodu sme sa rozhodli pridať do návnady neškodnú horkú látku. Toxín v nej nie je v takej koncentrácii, ktorá by im mohla ublížiť. Návnadová stanica nepriťahuje vtáky, iné zvieratá či opeľujúci hmyz. Ak by ho aj pritiahla, nebol by schopný prepichnúť biomembránu.

-Koľko rokov trvalo, kým ste dospeli k tejto finálnej podobe pasce?-

Približne desať.

-Keďže teraz skúmate už funkčnosť pasce v iných afrických krajinách, zrejme ste už v ďalšej fáze výskumu. Čo potrebujete ešte splniť, aby vám ju uznali ako novú paradigmu a kedy by to reálne mohlo byť?-

Predovšetkým musíme zistiť, že naozaj funguje na rôzne druhy komárov v rôznych krajinách. To už čiastočne vieme. A potom je tam epidemiologická časť výskumu, že naozaj sa zníži počet ochorení a aj úmrtnosť na maláriu v týchto troch krajinách. Veľmi dúfam, že o dva roky budeme múdrejší.

-Ak by vám pascu uznali ako novú paradigmu, čo by to znamenalo konkrétne pre bežných ľudí?-

WHO má dodnes v krajinách bojujúcich s maláriou len jednu metódu - posteľné siete, ktoré sú napustené kontaktným toxínom. Komáre však voči nemu získali odolnosť. V prípade našej pasce nehrozí, že by sa vyvinula rezistencia, pretože neobsahuje látky, ktoré by ju mohli vyvolať. Posteľné siete spolu s našou metódou by veľmi pomohli ochrániť ľudí a znížiť, respektíve vykynožiť populáciu infikovaných komárov. Keď nie sú chorí ľudia, nie sú infikované komáre. Nové populácie komárov sa už nebudú mať od koho nakaziť, pretože ľudia budú zdraví, a tým sa malária eradikuje.

-Disponujete už aj nejakými číselnými údajmi?-

V epidemiologickom výskume ešte nie.

-Koľko ste sa zdržiavali v Afrike počas roka a ako ste to zvládali všetko skĺbiť?-

V Afrike sme napojení okrem iného na sezónne obdobia. Návnadovú stanicu musíme vyskúšať vo všetkých obdobiach. Potrebujeme získať čísla v období sucha, keď je komárov menej, a rovnako aj v období dažďov, keď sa komáre plodia a rozširujú veľmi rýchlo. Zvyčajne v Afrike trávime mesiac, nanajvýš šesť týždňov, čo je moja vrchná hranica. Berieme antimalariká, ktoré majú vedľajšie účinky. Po šiestich týždňoch mám živé sny a cítim sa veľmi unavená. Boli sme v apríli, teraz ideme v júli a v auguste, teda prvé dva mesiace obdobia dažďov. Potom chodíme v septembri a v októbri, keďže koncom októbra sa končí obdobie dažďov. Najpríjemnejšie je tam cez Vianoce a Nový rok.

-Ako tak počítam, tak minimálne štyri mesiace ste počas roka v Mali.-

Minimálne. Kým som prednášala celý rok a učila aj v pitevni, mohla som si dovoliť vycestovať len počas sviatkov alebo v skúškovom období. Keď už bol výskum naozaj intenzívny, všetky svoje pedagogické povinnosti som presunula do jedného semestra. Odišla som z pitevne, v roku 2013 aj z nemocnice. Od prelomu februára a marca som na cestách.

-Hovorili sme o Edite Révay ako o výskumníčke, ale ako to zvládate ako žena a matka? Výskum nemôžete dať bokom, keď si poviete, že práve naň nemáte čas. Ide o sústavný proces, ktorý sa realizuje celé roky a musíte byť pri ňom.-

Áno, je to ako rýchly vlak, z ktorého je veľmi ťažké vystúpiť, pretože má málo staníc. Stále dúfame, že už nastane prelom. Veľa práce nie je vidieť, viditeľné je iba to, že máme svetový patent, ktorý oficiálne patrí izraelskej firme Westham. Neviem. Ťažko sa mi odpovedá na túto otázku. Jednoducho sa to muselo nejakým spôsobom skĺbiť, tak sa to urobilo.

-Keď ste odchádzali z Československa, prístup k informáciám bol obmedzený a bolo potrebné si ich naštudovať z kníh. Dnes majú mladí ľudia prostredníctvom internetu neobmedzené možnosti. V tom prípade však môže chýbať kontext. Čo radíte svojim študentom?-

Základom je preštudovať si dobrú odbornú knihu k príslušnému predmetu. Stále im hovorím, že keď budú mať spracovanú knihu, potom môžu ísť na internet, ktorý je veľkým zlodejom času. Taktiež je dôležité si robiť poznámky a kultúrne čítať, teda čítať, ale aj vnímať obsah.

-Keď bol exprezident Andrej Kiska v roku 2017 v Izraeli, vytvorila sa spoločnosť medzi SR a Izraelom. Boli ste jednou zo zakladateliek. Ako je na tom spolupráca teraz?-

Cieľom spoločnosti SKILL (Slovak-Israeli Scientific and Innovation Society) bolo priblížiť akademickú, technologickú a inovačnú pôdu Izraela slovenskému odbornému alebo širokému publiku a naopak. Umožniť výmenné pobyty medzi izraelskými a slovenskými študentmi či vedeckými pracovníkmi. Spoločnosť dnes funguje viac na báze inovácií a technológií a oveľa menej na báze školstva a výmenných pobytov.

-Kde sa stala chyba?-

Myslím si, že je potrebných viac aktivít aj zo slovenskej strany. Viac žiadať a hľadať možnosti. Slovensko je veľmi populárnou destináciou pre izraelských turistov. Krajina má veľmi dobré meno v Izraeli a myslím si, že by sa mohlo ešte zlepšiť v rámci študijných pobytov.

-Aké máte výzvy do budúcnosti? Počula som, že chcete vytvoriť katedru anatómie v Bamaku.-

Zostať zdravá. Myslím si, že tejto stránke by som sa sama mala venovať viac. V súvislosti s katedrou mi práve pred pár dňami oznámili, že sme dostali nový pedagogický grant. Začíname vytvárať podmienky pre novú katedru anatómie na štátnej Univerzite v Bamaku.

-Vy ste izraelská alebo slovenská vedkyňa? Kde sa cítite doma a kde vidíte svoju budúcnosť?-

Slovensko je moje srdce, to sa zmeniť nedá. Izrael je zase vírus v krvi, s ktorým som zžitá, z ktorého sa veľmi teším a ktorý mi dal veľmi veľa. Afrika pre mňa predstavuje prácu, veľa bolesti a ťažký život. Povedzme, že je to bezpodmienečná láska k všetkým tam, no nie je to moja domovina. Nemecko mi zoslal osud - to je môj muž, môj starší syn, vnúčatá, ktorí tam žijú. Starobu si myslím, že budem dožívať práve tam. Z praktickej stránky ho považujem za domov, z duševnej však nie.

Už ste čítali?

Uznávaný český pedagóg: Mama je doma kráľovná, nie slúžka. Zariadiť…

Vysokoškolský pedagóg, spíker a lektor Marek Herman pre Dobré…

Sima Martausová: To, že môžem spievať a skladať piesne, vnímam…

Úsmevom pozitívne naladí nejedného človeka a charakterizuje…

Onkogynekológ: Dvesto Sloveniek ročne zomrie úplne zbytočne.…

Chorobe, na ktorú na Slovensku zomiera množstvo žien, sa dá predísť.…

Braňo Mojsej vo vlastnej klinike lieči závislých: Pvým varovným…

Braňo Mojsej sa rozhodol založiť kliniku, v ktorej chce pomáhať závislým…

Fyzioterapeutka: Chrbticu si neničíme len v práci, ale aj v…

Chrbtici neškodíme iba v práci, ale aj v spánku. Fyzioterapeutka…

Marek Herman: Otcovia dnes nevedia, čo majú doma a v domácnosti…

Otec je pre deti nenahraditeľný minimálne v dvoch situáciách. O…

Zuzka šije svadobné šaty, aké na Slovensku ešte neboli: Vďaka…

Šikovná Slovenka si za rok vybudovala značku, ktorá zarezonovala na módnej…

Šéfka Profesie: Radšej nemať žiadny titul ako nekvalitnú vysokú…

Ivana Molnárová pôsobí v Profesii už 18 rokov, posledných…