Rozhovor: Peter Brenkus odfotil slávnu fotku Mečiara a Klausa
TASR
TASR

Rozhovor: Peter Brenkus odfotil slávnu fotku Mečiara a Klausa

Bol osobným fotografom dvoch slovenských prezidentov, teraz sa vrátil k fotografovaniu tanca. Prečítajte si rozhovorom s Petrom Brenkusom, autorom ikonickej fotografie zo záhrady Vily Tugendhat.

Na snímke fotograf Peter Brenkus počas rozhovoru pre Tlačovú agentúru SR v rámci multimediálneho projektu TASR Osobnosti: tváre, myšlienky. — Foto: TASR/Michal Svítok

Bratislava 9. júna (TASR) – Zachytil zlomový okamih rozdelenia Česko-Slovenska vo Vile Tugendhat bývalými premiérmi Vladimírom Mečiarom a Václavom Klausom. Peter Brenkus začínal svoju fotografickú kariéru v bývalej Československej tlačovej kancelárii (ČSTK). Bol osobným fotografom prezidentov Michala Kováča a Rudolfa Schustera. V súčasnosti sa venuje fotografovaniu tanca. V rozhovore v rámci multimediálneho projektu TASR Osobnosti: tváre, myšlienky hovorí aj o tom, ako technologický pokrok ovplyvnil kvalitu fotografií. „Selfíčka“ a fotografie jedla či nákupov považuje za šialenstvo.

-Ako ste sa dostali k fotografovaniu?-

Vyštudoval som za ekonóma, ale vedel som, že to nechcem robiť. Ťahalo ma to k fotografii, no nebolo jednoduché dostať sa na školu do Prahy. A keďže sa mi nechcelo ísť na vojnu, som vyštudoval ekonómiu a popri tom som sa zapájal do fotografických amatérskych kurzov. Od začiatku ma fascinoval tanec. Keď fotografujete niečo tak veľmi náročné, ako je tanec, všetko ostatné je potom už ľahšie. Žurnalistická fotografia sa mi potom zdala jednoduchá.

Výber z fotografií Petra Brenkusa:

Galéria

Galéria

-Ako ste sa k nej dostali a prečo ste nezostali pri fotografovaní tanca?-

Chcel som sa živiť ako fotograf, avšak fotografovaním tanca to nebolo možné. Nedalo sa to pred tridsiatimi rokmi a nie je to možné ani dnes. Nastúpil som do ČSTK na Slovensku, bolo to mesiac pred revolúciou. V agentúre som bol až do zvolenia prvého slovenského prezidenta. Následne som sa stal jeho oficiálnym fotografom. Spomínam si, ako ma poslali fotografovať predsedu Slovenskej národnej rady Viliama Šalgoviča. Minul som tam asi šesť filmov, čo bolo veľmi veľa. Keď laborantka vyvolávala filmy, hneď ma „nabonzovala“ šéfovi obrazovej redakcie, že „súdruh odfotil súdruha, ktorý o tom nevedel“. Tak mi veľmi vynadali, že súdruh sa nefotí, keď o tom nevie. Komické však bolo, že po revolúcii som dostal finančnú odmenu práve za tieto fotografie.

-Ako si spomínate na roky v agentúre?-

Boli to roky veľkého nadšenia. Päťkrát som požiadal o doložku na výjazd. Chcel som ísť fotografovať Rím či Paríž. V tom čase sa však do sveta dostalo iba zopár „vyvolených“ fotografov, o ktorých sa neskôr zistilo, že boli eštebákmi. Preto sa aj ľahšie do zahraničia dostali. Po páde železnej opony som všetko nonstop fotografoval. V tom čase nás z tlačovej agentúry poslali na špeciálne školenie do Prahy, aby sme sa ako fotoreportéri naučili aj písať, pretože fotograf musel vedieť v tom čase taktiež napísať krátku správu k tomu, čo odfotografoval. Na školení sme boli práve 17. novembra. Keď sme uvideli, čo sa deje, povedal som súdruhom, že sa školiť nejdeme, pretože chceme zachytiť historické udalosti. Nakoniec nás pustili. Najprv som fotografoval na Václavskom námestí, následne som sa presunul do Bratislavy. V tých časoch som fotografoval neustále a všetko. Raz som mal z toho v práci problém.

-Aký?-

Poslali ma na prijatie s vtedajším premiérom Milanom Čičom. Ako som prichádzal na úrad vlády, stavebná firma vytĺkala z portálu budovy českého leva. Úplne som zabudol na to, že Čič niekoho prijíma. Zachytil som moment, keď leva vytĺkli a zosadili. Na druhý deň tam už bol slovenský znak. Vtedy mi povedali, že aj keď som urobil fajn fotografie, nezachytil som prijatie. Bolo z toho zle. Inokedy ma zase videli v televízii, že som niečo fotografoval. Pýtali sa ma, pre koho som to robil. Priznal som, že pre seba. Aj keď mi prízvukovali, že nemôžem len tak pre seba fotografovať, pre mňa to boli dôležité momenty.

-Počas práce v agentúre ste boli aj na stáži v rakúskej tlačovej agentúre APA. Ako si spomínate na túto skúsenosť?-

Po revolúcii nás Slovákov všade vítali. Rakúska agentúra APA ponúkla našej školenia. Šéf obrazovej redakcie v Rakúsku mi povedal, že majú problém, lebo jeden ich fotograf odišiel na služobnú cestu a dvaja ďalší ochoreli. Chýbali im ľudia, opýtal sa ma, či by som im bol ochotný pomôcť. Súhlasil som a začal som tam normálne pracovať. Celé moje pôsobenie tam trvalo asi šesť alebo sedem týždňov. Nakoniec mi ponúkli pracovné miesto. V tom čase to u nás vyzeralo, že naša republika sa osamostatní, a teda vznikne pozícia slovenského prezidenta. A keďže mojím snom bolo stať sa oficiálnym fotografom slovenského prezidenta, veľmi pekne som sa poďakoval a vrátil sa naspäť na Slovensko.

-Ako ste sa dostali k pozícii prezidentského fotografa?-

Bolo to cez neoficiálny konkurz. Na inaugurácii prezidenta Michala Kováča som už bol sám za seba. Z tlačovej agentúry som odišiel. Organizátori si vyžiadali fotografie od asi ôsmich či deviatich fotografov. Neskôr mi zavolali, či chcem byť oficiálnym fotografom. Prijal som. Základ práce prezidentského fotografa je nezavadzať kolegom. To je pravidlo, ktoré niektorí fotografi neuznávajú. Vďaka tejto práci som sa dostal na miesta, kam sa bežný fotograf nemá ako dostať. Mám napríklad nafoteného prezidenta Kováča v objatí s jeho synom, ktorý sa vrátil z Rakúska po tom, ako ho uniesli. Bolo to po tlačovej konferencii vonku a oni si padli do náručia v dome, keď sa stratený syn vrátil domov. Pre históriu je dobré, že je to zachytené.

Osobného fotografa robil aj prvému slovenskému prezidentovi Michalovi Kováčovi. (Foto: Osobný archív, Peter Brenkus)

-Ako sa vám pracovalo s prezidentom Michalom Kováčom?-

Perfektne. Hovoril som s ním otvorene, akú fotografiu chcem urobiť, aj keď nebude zajtra v novinách. Vznikne, aby vznikla a možno o desať rokov bude mať obrovský význam, pretože tou fotografiou sa povie viac, ako celou knihou. Michal Kováč mal obrovskú devízu v tom, že sa učil. Nemal pocit, že vie všetko a že ovláda všetky profesie na rozdiel od iných, ktorí prišli po ňom. Keď mu niečo poradili, snažil sa to naučiť. A naučil sa to do takej miery, že zvládal neuveriteľné veci. Na rozdiel od Mečiara, ktorý mal naučené otázky a odpovede. Keď prišla nečakaná otázka, hneď sa nahneval a bolo zle. Kováč sa naučil hovoriť s ľuďmi tak, že keď pristúpili ľudia v dedine k mikrofónu niekde v telocvični na stretnutí s ním a začali útočiť na neho a jeho syna, vedel v pokoji argumentovať a rozprávať. Ostatní ľudia v sále nakoniec „krikľúňa“ z davu vypískali a vyhnali preč, lebo ich presvedčil. Mal svoju váhu aj na medzinárodnej úrovni a myslím si, že ustál dokonca aj únos syna, za čo sme ho všetci obdivovali.

-Robili ste aj pre prezidenta Rudolfa Schustera...-

Bol obrovský rozdiel medzi prezidentom Michalom Kováčom a Rudolfom Schusterom, ktorý mal dojem, že všetko vie. Do fotografovania rozprával veľa. Ja som uňho skončil po jeho chorobe. Prišiel z Košíc s celou jeho suitou a ja som z Košíc nebol, tak som tam nezapadol a po istom čase som odtiaľ odišiel. Po čase, keď sme sa stretli, už keď nebol prezidentom, povedal, že môj odchod bola škoda, lebo som fotil najlepšie.

Peter Brenkus pôsobil aj ako osobný fotograf Rudolfa Schustera. (Foto: Osobný archív, Peter Brenkus)

-Mali ste prístup k prezidentovi 24 hodín denne?-

Až také to nebolo. Mám rád svoje súkromie a viem, že liezť každému do súkromia, nie je to pravé. Ale nafotil som veci, ktoré som chcel a viem, že sú dôležité. Napríklad bolo zatmenie Slnka za éry prezidenta Schustera. Fotografoval som ho, ako sa naň pozerá cez okuliare a on mi po chvíli hovorí: Brenkus, ale vy ste vôbec nenafotili to zatmenie. Vysvetlil som mu, že som tam nebol na fotenie zatmenia, ktoré vtedy v Bratislave nafotili stovky fotografov, ale na to, aby som odfotil prezidenta ako jediný fotograf. Tváril sa, že rozumie, ale stále mu to nešlo do hlavy a chcel vidieť fotografie zo zatmenia. Ja som však spravil fotografiu, ktorá vyzerala dobre a vystihovala atmosféru. Ale on dlho nechápal, čo je pre mňa dôležité.

P. Brenkus: Niektoré fotografie prezidentov som robil len preto, aby vznikli, váhu dostali až rokmi

-Bola situácia, keď ste si povedali, že toto neodfotíte?-

Takýto moment som mal pri vážnej chorobe prezidenta Schustera. Odfotil som ho pri prevoze do Rakúska. Za tú fotografiu mi ponúkali šialené peniaze z nejakého rakúskeho média. Tá fotografia neuzrela svetlo sveta, lebo bola určená pre históriu a nie pre okamžité zverejnenie. Dostala sa von, až keď prezident vydal knihu, v ktorej uverejnil fotografie.

-Ako vznikla slávna fotografia vo Vile Tugendhat a vedeli ste, že bude mať až taký dosah?-

Pôvodne som na akciu, kde snímka vznikla, vôbec nemal ísť. Akcia vo Vile Tugendhat sa konala ako vždy a politici sa zavreli pred novinármi dovnútra. Vonku však bolo príšerné teplo a rokovania nikam neviedli. Klaus a Mečiar sa spolu dohadovali vonku medzi štyrmi očami. Mne sa ich podarilo nafotiť z kvetinárstva, ktoré susedilo s pozemkom vily. V podstate to boli také paparazzi fotografie, na ktoré by som nemal byť veľmi hrdý. Ale dôležité je, čo sa podarilo nafotiť. Bol to dejinný moment. Nikto netušil, že v tom momente oni dvaja rozdelili krajinu na dva štáty. S filmami som utekal do Bratislavy, aj keď mi kázali, aby som ich vyvolal a vydal už v Brne. Nechcel som riskovať, že sa negatívy vyvolajú zle. Vtedy sa to stávalo pomerne často. Až keď zverejnili, že sa ako federácia rozdeľujeme, a že oni dvaja sa medzi sebou dohodli, až vtedy som si uvedomil, aké dôležité sú tieto zábery.

Slávnu fotografiu Vladimíra Mečiara a Václava Klausa v záhrade vily Tugendhat odfotil Peter Brenkus zo susedného kvetinárstva. (Foto: Osobný archív, Peter Brenkus)

-Váš záber často v médiách označujú menom Jeffa Kratochvíla.-

Považujem to za neprofesionálne. Keď pán Kratochvíl umrel, na Slovensku vyšli články, že autor ikonických fotografií umrel a tam moja fotografia. Smutné, že si médiá na toto nedajú pozor.

Peter Brenkus o fotografií V. Mečiara a V. Klausa: Nikto v tom čase netušil, že práve rozdelili republiku

-Nemali ste nikdy pocit vyhorenia?-

Fotografovanie je veľmi zaujímavá práca. Niečo po mne zostane a bude to zaujímavé aj o 50 rokov. Tým, že fotograf fotí v pondelok šport, utorok kultúru, stredu politiku a sobotu to, čo má rád, stále sa to mení a vyhorenie sa posúva. Neviem si predstaviť, že by so mal ísť na dôchodok a prestať robiť to, čo robím. S fotografovaním sa nedá len tak skončiť. Čím som starší, tým sa viac snažím fotiť veci, ktoré ma bavia. Stále ma baví fotiť tanec, hudbu a priplietli sa k tomu kroje a encyklopédie. Najdôležitejšia kniha môjho života bola s pánom Rúfusom – Kroje v poézii, poézia v krojoch. O tom som nikdy ani nesníval, ale podarilo sa to minulý rok.

-Aký je váš pohľad na dnešnú fotografiu?-

Celá fotografia sa vyvíja zvláštne a rastie kvantita na úkor kvality. Vzniká obrazové bezvedomie. Selfíčka a fotografie všetkého jedla, nákupov atď., to je šialenstvo. Miliardy fotiek, ktoré zamorili priestor sociálnych sietí. Je to smer, ktorému nerozumiem. Ako fotograf uznávam výhody sociálnych sietí na prezentáciu svojej práce. V dnešnej dobe sa však už telefóny používajú viac na fotografovanie ako na telefonovanie. Aj ja uvažujem nad pokrokmi doby, lebo stagnácia nie je dobrá. Doba sa posúva. Keby som zostal stáť, bolo by to, ako by som neprešiel z kinofilmu na digitálny aparát.

Václav Havel na fotografii Petra Brenkusa. (Foto: Osobný archív, Peter Brenkus)

-Odporučili by ste mladému človeku ísť robiť fotografa?-

Dnes nie je jednoduché byť čisto fotografom. Od fotografa už chcú aj video a jeho strih. Čím viac úkonov jeden človek robí, tým sú tie veci priemernejšie. Nikto nemôže byť fantastický fotograf, kameraman a strihač.

Rozhovor s Petrom Brenkusom je súčasťou multimediálneho projektu Osobnosti: tváre, myšlienky, v rámci ktorého prináša TASR každý týždeň rozhovory, fotografie a videá osobností slovenského, európskeho i svetového politického, spoločenského, ekonomického, športového a kultúrneho života.

Už ste čítali?

Slovenka svojimi šperkami očarila Meghan Markle. Jej tvorba…

Jej šperky inšpirované Slovenskom sa tešia veľkej obľube aj v…

Ženy bojujúce s rakovinou: Prísť o prsia či vlasy nie je hanba.…

Brošne s motívom kozy vznikli z osobnej skúsenosti troch kamarátok.…

Pani Eva skrášľuje sama vo voľnom čase okolie svojej bytovky.…

Pestré farby, kamienky či kvietky. Takáto krása sa pred bytovkami nevidí…

Peter Nagy: Snažiť sa zapáčiť tínedžerom by bolo trápne. Robím…

Skladba Profesori Indigo mala v skutočnosti už sedem rokov, keď sa z nej zo dňa na deň stal…

Radana má sklerózu multiplex. Keď jej ju diagnostikovali, nevedela…

Ľudia neraz o tomto ochorení nechcú rozprávať. 

Logopedička: Mamička vie správnu reč dieťaťa ovplyvniť už tesne…

Detí, ktoré majú problémy s rečou či artikuláciou, je v…

Uznávaný český pedagóg: Mama je doma kráľovná, nie slúžka. Zariadiť…

Vysokoškolský pedagóg, spíker a lektor Marek Herman pre Dobré…

Sima Martausová: To, že môžem spievať a skladať piesne, vnímam…

Úsmevom pozitívne naladí nejedného človeka a charakterizuje…