Mária tvrdí, že je závislá od folklóru. Ručne ho maľuje na oblečenie, kabelky aj tenisky a jej vzory nosia Slováci po celom svete

LUZERN/BRATISLAVA 5. mája (Dobré noviny) – Narodila sa na Slovensku, no pracovná príležitosť ju odviala do Švajčiarska. Folkloristka telom i dušou Mária Andreková (28) však na svoju rodnú hrudu nezabudla a teraz ukazuje naše krásne tradície aj v ďalekom zahraničí. Bodajby nie, keď je od folklóru „závislá“. A to dokonca tak veľmi, že ho pod značkou NaYa ručne maľuje na oblečenie, ktoré hrdo nosia Slováci po celom svete.

Mária pochádza z malilinkej malebnej dedinky Vlača v blízkosti mesta Hanušovce nad Topľou. Rodičia ju a jej dvoch starších súrodencov vždy viedli k ľudovým tradíciám. „Pamätám si, ako nás mama ako malých učila ľudové tance a tvrdila, že každé správne dievča a chlapec musí mať rytmus a vedieť tancovať ľudové tance. Bavilo nás to,“ spomína na svoje detstvo na východnom Slovensku. A keď mama prihlásila brata do Folklórneho súboru Oblík, malá Majka ako neodbitný typ človeka vyhlásila: „Ja idem tiež!“ No a už sa to s ňou viezlo. „Tancovala som v tomto súbore päť rokov a bola by som dodnes, kebyže sa nepresťahujeme do Švajčiarska,“ hovorí Mária s tým, že ju to veľmi ťahalo do zahraničia.

Ruksak si zbalila krátko po ukončení bakalárskeho štúdia na Technickej univerzite v Prešove. Nešla však nikam naslepo, ale za kamarátom, z ktorého sa stal časom priateľ a neskôr aj manžel. Pôvodne Mária Andrejová si pred dvoma rokmi v priezvisku zmenila jedno písmenko a dnes je Andreková. „Osud?“ pýta sa dnes s úsmevom.

Najviac jej chýba rodina a folklór

Za hranicami žije už vyše sedem rokov a okrem lásky ju tu drží aj práca. „Švajčiarsko nie je v Európskej únii. Ak chcete pracovať, na to je potrebné pracovné povolenie. Mala som šťastie na skvelých ľudí, ktorých som si veľmi obľúbila. A tak to šlo rok za rokom a už tu žijem toľké roky. Pracujem v jednom prenádhernom meste Luzern, ktoré považujem za najkrajšie mesto vo Švajčiarsku,“ hovorí Mária o svojom novom živote.

„Krajina je to prekrásna, ale aj tak mi Slovensko veľmi chýba. Ale čo mi chýba ešte viac, je moja rodina. A folklór,“ prezradila v rozhovore pre Dobré noviny, ktoré sa jej rovno spýtali na to, aká je jej najobľúbenejšia pesnička. „To je veľmi ťažko povedať, pretože keď si pustím našu slovenskú ľudovú pieseň, v momente mi tečú slzy po lícach. Nie preto, že smútim, ale preto, že to jednoducho milujem. Milujem hlavne piesne z môjho rodného kraju, teda piesne zo Šariša a Zemplína. Pieseň, ktorú milujem, asi nepozná veľa ľudí, ale je to pieseň ʽA za našu stodolečkuʻ, ktorú sme si často v našom súbore spievali. A hneď mám zimomriavky. Kto ma dobre pozná, vie, že som neskutočne temperamentná a ak ide o ľudovú pieseň a tanec, som v tom ako ryba vo vode a prvá na parkete. Švajčiarsko to nemá. Nemá to, čo potrebujem.“

Našla si preto cestu, ako si vynahradiť to, čo jej v živote toľko chýba. Začala maľovať folklórne vzory z celého Slovenska a venuje sa tomu stále viac a viac. „Nebojím sa povedať, že som závislá. Závislá od nášho slovenského folklóru, ktorému verím, že nerobím hanbu ani v zahraničí,“ hovorí s hrdosťou rodená východniarka.

Slovensko v srdci aj na štetci

Mária sa zameriava prevažne na detaily zo slovenských ľudových krojov. Niektoré ornamenty sú podľa nej také jedinečné, že sa priam núkajú maľovať ich napríklad na kabelku. „Nikdy však nekopírujem, snažím sa vložiť do mojej práce kúsok seba. Každý môj výtvor je originál, na ktorom je vidieť, samozrejme, aj nedokonalosti, ale o tom je aj moja tvorba a úprimnosť v nej. Na nič sa nehrať a tvoriť to, čo ma skutočne  baví a prináša mi radosť. Maľujem priamo, bez predlohy, bez  predkreslenia. A maľujem najmä s láskou, ako keby som bola doma na Slovensku,“ prezrádza.

Spočiatku maľovala ľudové obrazy len tak pre seba, potom ako darčeky. Neskôr už prišli prvé objednávky, a tak začala skúšať rôzne farby, rôzne materiály a napokon aj farby na textil.  „Vyskúšala som si ako prvé namaľovať plátenné tenisky, no a tie mali úspech a tak prišli ďalšie a ďalšie,“ vraví s úsmevom. Dnes ponúka maľované tričká, sukne náušnice, kabelky, peňaženky... Jednoducho všetko možné. „Snažím sa pridávať stále niečo nové, v pláne sú maľované plavky alebo klobúky. V mojej hlave mám množstvo nápadov, ktoré je potrebné len zrealizovať.“

Dobré noviny sa Márie pýtali aj na to, ako vznikol názov jej značky. „NaYa? Viem, nemá to nič spoločné s folklórom, no originál je len jeden. Moja malá neter Sandra ako dvojročná nevedela vysloviť moje meno Maja. Zvykla ma volať Naja. Vtedy som sa vyjadrila, že ak raz budem mať nejakú firmu, budem vystupovať pod menom Naja. Chcela som to vylepšiť, preto ten ypsilon. A tak vznikla NaYa,“ spomína na peknú rodinnú historku.

Bez manžela ani ťah

Na chlebík si však treba zarobiť aj vo Švajčiarsku. Mária preto neraz mimo domu strávi aj dvanásť hodín a maľovaniu sa venuje vo voľnom čase po nociach. „A netreba zabúdať na to, že som aj žienka domáca a manželka, ktorá rada varí,“ smeje sa od srdca.

Na svojho manžela však nedá dopustiť: „Milujem ho nadovšetko. Je mojou oporou, zmysel môjho života. Bez neho by moja práca nebola taká, aká je. Je to môj kritik a ak niečo on neschváli, neuzrie to svetlo sveta. Tak veľmi si vážim jeho názor a odborné očko. No a keďže som nočný umelec, bez kávy, ktorú mi robí môj manžel, by nevznikol ani jeden ťah štetcom.“

Výroba jedného folk kúsku je podľa nej rozličná a Mária tvrdí, že jej tvorba je závislá od jej nálady. „Sú dni, keď mám úsmev na tvári a maľovanie mi ide ako po masle. No sú aj také, keď sa mi nechce a vtedy viem, že to nemá zmysel. Ale poviem pravdu, že bez problémov dokážem maľovať aj 10 hodín vkuse,“ prezrádza s tým, že ju to bavilo už v detstve a že nikto vtedy nechápal, ako je možné, že jej to ide tak dobre, hoci je ľaváčka. „Ale maľovanie bolo vždy iba moje hobby, no odkedy žijem v zahraničí, stalo sa mojou závislosťou.“

Svetová slovenská tvorba

Na rozdiel od iných ľudí sa však Mária začala venovať maľovaniu folklórnych ornamentov v období, keď to ešte nebol taký obrovský boom: „Ľudia sa mi ozývali s prosbou vytvoriť niečo originálne z toho a z toho regiónu. Nie preto, že je to módne, ale preto, že folklór je životný štýl, je to láska a vďačnosť našim predkom. Myslím si, že ľudia, ktorí sú ozaj verní folklóru, budú vždy nosiť s hrdosťou folklórne motívy či už na kroji, alebo v modernejšej podobe napríklad aj na tričkách alebo kabelkách.“

A jej šikovnosť si na sociálnych sieťach všimlo aj mnoho Slovákov, ktorí – rovnako ako ona – odišli do zahraničia. Dnes jej tvorbu vlastnia ľudia žijúci nielen na starom kontinente, ale aj v Amerike, Kanade, na Novom Zélande či v Austrálii. „Veľmi ma teší, že ľudia, ktorí síce nežijú na Slovensku, nevzdávajú sa ho a sú hrdí na to, odkiaľ pochádzajú. A ak im v tom dokážem pomôcť svojou tvorbou, som veľmi rada.“

Ako sa však hovorí, obuvník chodí bosý a krajčír nahý. A ani Mária nie je výnimkou: „Poviem pravdu, mám len jedno sako a kabelku, ktoré som maľovala. Ale nosím ich veľmi rada aj do práce, kde už NaYu poznajú a reagujú veľmi pozitívne. Švajčiari si ručnú prácu neskutočne cenia, pre nich je to ako poklad. Naše motívy a tradície, o ktorých veľmi rada rozprávam, sa im veľmi páčia. Pár Švajčiarov už niekoľko kúskov NaYa vlastní a reakcie ich okolia sú viac než pozitívne.“

Ťahá ich to domov

Napriek tomu, že Švajčiarsko je podľa nej plné možností, tu svoju budúcnosť nevidia. „Je to krajina, ktorá by zabezpečila mňa aj moju rodinu a dala jej krásnu budúcnosť. Sme si toho s mojím manželom plne vedomí. Často nás ľudia nahovárajú, že sa nemáme vracať, že vo Švajci nám je lepšie, že sa to neoplatí... Ale! Aj tak viem povedať, že Slovensko je naša zem, naša budúcnosť. Myšlienka, že by naše deti vyrastali bez našej krásnej veľkej rodiny, ktorá mi tak veľmi chýba, mi láme srdce. Nikdy by som nedovolila, aby prišli o také krásne zvyky a tradície, ktoré naša krajina ponúka. Preto sa nebojím a nehanbím povedať, že Slovensko je krajina, kde si založíme rodinku a vytvoríme si našu budúcnosť. A budem maľovať a venovať sa folklóru dovtedy, kým mi to bude prinášať radosť. A verte mi, je to závislosť naveky,“ uzatvára svoje rozprávanie s hrdosťou v hlase.