Historička o manželstve: Z lásky sa berieme posledných 100 rokov a biela farba na svadobné šaty vždy nepatrila

MARKUŠOVCE 1. mája (Dobré noviny) – Ako prebiehalo dvorenie u šľachty a ako pytačky u bežného ľudu? Mohli si ľudia kedysi vybrať za manžela toho, koho naozaj milovali, alebo šlo iba o dobový „biznis“? Ako prebiehala svadobná noc a naozaj ich pri akte sledovali svedkovia? A existovalo vôbec právo prvej noci, o ktorom sa toľko hovorí? Mýty a fakty o manželstve, ale aj láske našich predkov objasní PhDr. Miroslava Lazniová (31), ktorá pracuje v kaštieli Markušovce a ktorá sa špecializuje na genealógie, biografie historických osobností, ktoré tvorili históriu národa, ale ktorá sa zameriava i na životy takých ľudí, ktorí celkom nenápadne prispeli k regionálnym dejinám.

Ľudia a spoločnosť sa vyvíjali. Kedysi bola polygamia bežná, no potom nastala zmena a začalo sa bazírovať na manželstve. Ako sa v tejto oblasti vyvíjali vzťahy ľudí v priebehu histórie a kedy sa zrodilo manželstvo tak, ako ho poznáme dnes?

O starých kultúrach v našom prostredí možno uvažovať ako o pohanských. Preto je pochopiteľné, že najmarkantnejšie zmeny v oblasti náboženského a s tým bezpodmienečne súvisiaceho i spoločenského života prišli s nástupom kristianizácie. Avšak nemožno hovoriť o počiatkoch manželského zväzku. Podľa niektorých historikov manželstvo siaha do najstarších dôb a rovnako, ako sa vyvíjalo ľudstvo, vyvíjal sa i prístup k tomuto spojeniu prioritne dvoch ľudí. Podľa dostupných zdrojov už Rimania poznali manželstvo, no nepovažovali ho za zvláštny zmluvný vzťah a už vôbec nie za sviatosť, jednoducho za spoločenský fakt vyplývajúci zo vzájomnej náklonnosti muža a ženy. V dôsledku toho bolo manželstvo skutočnými životným spoločenstvom muža a ženy, čo v zásade platilo až do Tridentského koncilu 1545 – 1563.

Germánska spoločnosť bola pod silným vplyvom rímskej civilizácie a vzhľadom k tomu, že obe sa na začiatku ešte nášho letopočtu zdržiavali v stredoeurópskom priestore, možno to ich spôsob spolužitia muža a ženy aplikovať i na naše prostredie. V prvých storočiach manželstvo podliehalo občianskym zákonom a v podstate na to stačil súhlas zaľúbencov. S rozširovaním kresťanstva sa začalo formovať aj liturgické slávenie manželstva. Okolo 10. storočia chcela cirkev chrániť manželský „sľub“a odstrániť zlozvyk prepustenia ženy, čím sa postupne začala starať o právne akty uzavierania manželstva.

A tak vo všeobecnosti možno povedať, že manželstvo z lásky – tak ako ho poznáme dnes – svojím spôsobom existovalo v staroveku i stredoveku a k odklonu jeho významu prispel až ranný novovek.

Manželstvá uzatvárané z lásky sa začali znova uzatvárať až v období medzi dvoma svetovými vojnami. Na sobáš sa totiž prestávalo pozerať len cez majetok a spoločenský prospech, a tak sa láska konečne uznáva ako dostatočný dôvod k vstupu do manželstva.

Mnohí ľudia dnes považujú manželstvo za „papier“ alebo za akúsi formalitu. Ako to vnímali ľudia kedysi?

V kresťanskom svete je základným poslaním manželského zväzku založenie rodiny. Nuž treba povedať, že v tomto duchu boli uzatvárané manželstvá na našom území. S príchodom reformácie sa v Európe rozšírili ďalšie náboženstvá, no to na význame uzatvárania sobášov za účelom založenia rodiny nič nezmenilo. Uzavretie manželstva sa napokon postupne stalo nevyhnutným hlavne v šľachtickom či panovníckom prostredí, keď bolo v hre prioritne zachovanie rodu, resp. dynastie.

Ako fungovalo dvorenie vo vyšších vrstvách a ako u „plebsu“? Čo bolo zohrávajúcim faktorom pri výbere budúceho partnera?

Závisí to i od toho, o akom storočí hovoríme. Napríklad v období novoveku, ktoré je tak slávne-neslávne poznačené sobášnou politikou nielen Habsburgovcov, ale do istej miery i vyšších spoločenských vrstiev, to bolo pomerne jednoznačné. Spravidla si vyberal muž – budúci monarcha svoju nevestu (resp. jeho rodičia). Ak nedošlo k zasnúbeniu už v útlom veku, v čase chlapcovho dospievania boli poverení ľudia, ktorí vyberali najvhodnejšiu nevestu z privilegovaných rodín. Dôležitý bol rodokmeň, dobré zdravotné i duševné predpoklady nevesty a v prípade, že sa okruh príliš zúžil, nerozhodoval ani veľký vekový rozdiel. Vzhľadom k istej vzdialenosti si mladý pár najčastejšie posielal množstvo listov a podľa možností sa naplánovali i spoločenské udalosti, na ktorých sa obaja mohli raz za čas stretnúť i osobne. Výnimkou nebolo ani posielanie darčekov, alebo dokonca prizvanie mladej nevesty k dvoru, kde dostala príslušnú výchovu a vzdelanie – pokiaľ jej to neboli nejakým spôsobom schopní zabezpečiť vlastní rodičia.

V iných vrstvách to prebiehalo inak. Tak napríklad sa môžete dočítať i to tom, že v neskoršom období v meštianskych vrstvách a na vidieku mladí muži zvykli poslať k rodine svojej vyvolenej staršiu ženu, aby prezvedela predbežný súhlas so svadbou. Až pri nádeji úspechu sa odhodlal prísť i on sám s cieľom popýtať ženu svojho života o ruku. Či bude úspešný, sa vraj dalo zistiť aj podľa toho, čím ho hostitelia ponúkli. Alkohol a praženica znamenali, že je ruka v rukáve, bryndza presný opak. Keď pytač teda odišiel jemne pod parou, bolo jasné, že sa dievča môže začať chystať pod čepiec a organizovať zásnuby. Počas nich páru spojili ruky a oni si vymenili dary – prsteň, šatku, pierko, košeľu... Najneskôr do pol roka sa zvykla konať aj svadba. Ak pred ňou niekto z nich na poslednú chvíľu cúvol, musel všetko vrátiť.

Ako sa hovorí, rodičia majú neraz pravdu, no prídeme na to až v dospelosti. No nie vždy to tak je... Mohli mladí do sobášnej politiky nejako zasahovať a ovplyvniť si osud, ak ich srdce lákalo inam?

Aj monarchovia boli (sú) predsa len ľudia. Hoci to nebolo pravidlom, poznáme z histórie i prípady, keď sa mladý pár postavil proti pravidlám i rozhodnutiu rodičov. Aby sme nechodili ďaleko, napríklad následník trónu František Ferdinand d´Este si vybral za manželku Žofiu Chotkovú, ktorá mu nebola postavením primeranou manželkou, čím vylúčil z následníctva na trón svoje deti.

Svojsky sa tiež do histórie zapísal jeho strýko František Jozef a jeho výber manželky. Napriek tomu, že mu vybrali sesternicu Helenu Bavorskú, on si vybral za manželku jej mladšiu, iba 16-ročnú sestru Alžbetu známu ako Sissi. Vzhľadom k tomu, že priebeh tohto manželstva všetci dobre poznáme, možno vysloviť názor, že toto rozhodnutie nebolo šťastné. Helena bola distingvovanou mladou dámou, veľmi vzdelanou a pripravenou presne na túto úlohu, byť dobrou a reprezentatívnou manželkou a oporou, akú panovník potreboval. Bola by omnoho vhodnejšou manželkou Františka Jozefa ako monarchu. Avšak on si vybral ako muž a pokiaľ nám je známe, navzdory istej extravagantnosti Alžbety Bavorskej ju miloval až do jej smrti. Bolo teda či nebolo toto rozhodnutie správne?

Aký bol teda optimálny vek na sobáš? A prečo býval vekový rozdiel medzi partnermi taký veľký?

Už v dávnych časoch bola základnou podmienkou k uzavretiu pohlavná zrelosť oboch snúbencov, čo bolo sprvoti u dievčat 12 rokov a u chlapcov 14 rokov. Hranice „plnoletosti“ sa však postupom času zvyšovali. V období humanizmu sa dospelosť určovala podľa zrelosti druhotných pohlavných znakov - chlapci sa za dospelých považovali vo veku 16 - 18 rokov, dievčatá vo veku 14 - 16 rokov. Podľa rakúskeho zákonníka z roku 1811 bol človek plnoletý v dvadsiatich štyroch rokoch. Paradoxné však bolo, že k uzatvoreniu manželstva stačil súhlas rodičov alebo zákonných zástupcov, vek nezohrával veľkú úlohu.

V meštiackom prostredí 19. storočia a v nižších aristokratických vrstvách sa muži vzhľadom k povinnosti „hmotnej zábezpeky“ zriedka ženili pred tridsiatkou. A keďže bolo spoločensky žiadúce, aby bola nevesta čo najmladšia (v priemere 20-ročná), vekový rozdiel medzi manželmi býval podstatne väčší ako dnes.

Ale veľký vekový rozdiel nebol výnimkou ani v panovníckych kruhoch, kde bola manželka často podstatne mladšia z toho dôvodu, že to bolo vhodnejšie k splodeniu potomka, prípadne sa stala opatrovníčkou manželových detí z predošlých manželstiev. To bol i prípad cisára Františka I., ktorý mal štyri manželky. Z nich mu porodila deti iba druhá, a to dokonca osem, hoci boli manželia blízkymi príbuznými zo strany oboch svojich rodičov, čo nakoniec i poznačilo zdravie ich potomstva.

K manželstvu, samozrejme, patria aj manželské povinnosti. Bazírovalo sa na tom, aby žena bola nedotknutá. Očakávalo sa to aj od mužov? A ako vlastne prebiehala svadobná noc? Naozaj tam boli prítomní ľudia, ktorí kontrolovali, či došlo ku „konzumácii“?

Samozrejme, pre jedných úplné tabu, pre iných veľmi zaujímavá otázka svadobnej noci so sebou prináša i úsmevné či nepochopiteľné príbehy. Je pravdou, že v období novoveku sa od nevesty očakávalo, ba priam vyžadovalo, aby bola „nedotknutá“. Pravda, výnimkou boli vdovy, ktoré mali to šťastie a znova sa vydali. Naopak, od muža sa očakávalo, že je dostatočne poučený v tejto oblasti, a dokonca oplýva i skúsenosťami. V prípade monarchov boli k tejto „výučbe“ vyberané vhodné ženy, ktorých úlohou bolo, aby sa z mladého muža mohol stať manžel schopný splodiť potomka. Z rovnakého dôvodu boli - či už priamo pri svadobnom lôžku, alebo za dverami - prítomní svedkovia, ktorých úlohou bolo potvrdiť nielen panenstvo nevesty, ale hlavne fakt, že došlo k naplneniu manželstva a že mladý pár nebude mať problém počať dieťa. Súčasťou bola aj kontrola krvi na plachte. Ak nebola svadobná noc naplnená, mohlo dôjsť k anulovaniu manželstva... I keď i tu poznáme mnoho výnimiek, zablúďme teraz do Francúzska, kde sa druhou manželkou Napoleona I. stala Mária Luisa. Ako je známe, tento známy milovník nečakal s „povinnosťami“ do dňa svadobného obradu.

Čo sa dialo v prípade, že si jeden z partnerov nechcel či nemohol plniť manželské povinnosti?

Aj také páry v dejinách dobre poznáme, a tak znova nemusíme zájsť priďaleko. V habsburskej dynastii je dostatočné množstvo príkladov. Napríklad syn spomínaného Františka I. a jeho spríbuznenej druhej manželky, cisár Ferdinand I., nemal práve najlepšie predpoklady pre uzavretie manželstva, vzhľadom k tomu, že sa netešil ani telesnému, ani duševnému zdraviu. Dokonca spočiatku lekári považovali priam za nevhodné, aby sa oženil. Výber jeho nastávajúcej bol teda veľmi zúžený. Napokon mu bola za manželku vybratá nie príliš pohľadná Mária Anna, ktorá však mala skvelé povahové vlastnosti – bola veľmi zbožná, súcitná a pre manžela, ktorý potreboval neustálu opateru, predstavovala ideálnu partnerku. Mária Anna toto rozhodnutie prijala s pokorou a bola obetavou a láskavou manželkou. Napokon, veď i ona sama bola chorľavá..

Nuž na tomto príklade vidíme, že manželstvo sa dalo uzavrieť za akýchkoľvek okolností. I keď je pravdou, že ak bola na vine žena – bola neplodná, chorá alebo nebola schopná porodiť zdravé dieťa, manželstvo bolo anulované a muž sa mohol oženiť znova. Ale vzhľadom na blízke príbuzenstvá mladomanželov je na mieste otázka, či chyba bola v iba neveste…

Ako sa vnímala nevera u muža a u ženy? Kde sa mohli dotknutí sťažovať okrem rodiny a ako sa takéto veci riešili?

Ak hovoríme o minulosti, nemožno ani fenomén manželstva, resp. nevery vytrhnúť z kontextu, ale posudzovať ho v duchu doby. Manželia aristokratických vrstiev boli pre mnohé povinnosti často od seba na dlhý čas odlúčení, preto nevera u muža bola plne akceptovaná. Dokonca poznáme prípady, keď samotná manželka nepriamo vybrala či schvaľovala manželovu milenku. U ženy to bolo – ako inak – neprípustné a zistenie takéhoto poklesku malo pre ženu zväčša fatálne následky. V starších dobách mohla byť popravená či poslaná do kláštora, v neskoršom období to bol prinajmenšom dôvod k rozvodu. Ak by sme to zobrali trošku s nadhľadom, muži sa sťažovať nepotrebovali a ženám to pravidlá nedovoľovali. (úsmev)

Veľa sa hovorí o práve prvej noci, ale aj o páse cudnosti.

Ako to bolo s presláveným právom prvej noci? Traduje sa, že niektorí feudáli uplatňovali nárok na prvú noc s nevestou zo svojho panstva, teda skôr ako jej manžel. Je to však skôr mýtus, než skutočnosť. Čosi podobné existovalo v dávnych dobách ako náboženský rituál alebo prejav moci kráľa nad okolitými vládcami. Občas sa právo prvej noci objavuje aj v stredoveku. Možno však predpokladať, že bolo skôr formálne a že prevažná väčšina feudálnych pánov nemala o jeho skutočné uplatňovanie záujem. Poddaní sa z tejto povinnosti mohli vykúpiť a táto osobitná daň sa potom stala základom pre poplatok za povolenie sobáša.

Svadobný obrad si dnes bez bielych šiat už ani nevieme predstaviť. Kedy sa objavujú?

Ich minulosť nie je až taká dávna. 10. februára 1840 sa konala svadba anglickej kráľovnej Viktórie s princom Albertom. Nuž, a práve toto bola prvá známa svadba, na ktorej bola nevesta v bielom, čo bolo silným narušením dovtedajšieho statusu quo: v tej dobe sa totiž nosievali svadobné šaty vo farbe burgundovej, hnedej, modrej, ružovej, šedej, či dokonca aj čiernej. Biela alebo smotanová farba boli veľmi neobvyklé, pre kráľovský dvor a teda aj kráľovnú Viktóriu boli stanovené strieborné šaty. Biela nebola v obľube najmä preto, lebo svadobné šaty sa robili tak, aby ich nevesta mohla nosiť aj po svadbe. Načo robiť nákladné šaty a nikdy viac si ich neobliecť? Bledé farby majú tendenciu sa ľahko zašpiniť a o praní na dnešnej úrovni v tej dobe mohli len snívať… Navyše v tej dobe bola biela ešte stále farbou smútočnou. Avšak to nebránilo tomu, aby sa tento trend veľmi rýchlo rozšíril vo svete a dodnes sú biele šaty považované za „štandardnú“ súčasť nevesty.

Aký typ ženy sa považoval za ideál krásy?

Veľmi dlho bola ideálom krásy „baroková žena“ s kyprejšími tvarmi. Zrejme až Alžbeta Bavorská - Sissi - ktorá je známa svojou vychudnutou postavou a extrémne štíhlym driekom zaviedla nový trend a mnohé aristokratky a manželky sa chceli podobať tejto obdivovanej žene. Avšak ak si prezrieme jej obrazy z mladosti, ani zďaleka nebola vychudnutou dievčinou. A predsa sa do nej František Jozef zamiloval, a to pre jej bezprostrednosť, nespútanosť a dievčenskosť. A tak možno súhlasiť s tým, že každý má svoj vlastný ideál krásy.

Muži boli považovaní za hlavu rodiny, živiteľov. Aké bolo teda postavenie ženy a aké správanie sa od nich očakávalo?

Muž mal svoju ženu spoločensky „povznášať“ a žena prebrala jeho spoločenský status. V neskoršom 19. storočí bolo preto medzi slobodnými dámami predsa len viac šľachtičných a meštiačok, ktoré zostali radšej slobodné, než by mali spoločenský klesnúť.

Muž uzavretím manželstva potvrdzoval svoju spoločenskú úspešnosť a zastupoval rodinu navonok, platil dane, disponoval peniazmi, určoval rodinný rozpočet, rozhodoval o osude manželky a detí. V 19. storočí vyžadoval muž od svojej manželky absolútnu poslušnosť a podriadenosť, vľúdne správanie, starostlivosť, úctu a lásku. Od manželky sa očakávalo, že bude nežná, zdržanlivá, reprezentujúca navonok svojho manžela, upravená a nikdy nie márnivá. Schopnosť ženy rešpektovať nálady a výmysly svojho manžela a vytvárať útulné prostredie domova sa považovalo za samozrejmosť. Rozvíjanie vlastností, ako je pracovitosť, trpezlivosť alebo umenie hospodáriť, sa žene v devätnástom storočí odporúčalo ako predpoklad šťastného manželstva. Rovnako sa však očakávalo, že s pokorou prijme svoj osud a nebude sa na nič sťažovať. Dominancia ženy v manželstve bola v tejto dobe celospoločensky nemysliteľná.

Mali vôbec ženy možnosť na nejaký sebarozvoj?

Pre ženu z privilegovaných sociálnych vrstiev znamenal sobáš i určité oslobodenie z prísneho dohľadu rodičov alebo vychovávateľov: novomanželka cestovala, navštevovala spoločnosť, prijímala hostí, niekedy si zriaďovala vlastný salón.

Rozvodovosť však bola oveľa nižšia. Aký bol kľúč k šťastnému manželstvu?

Existuje vari dnes kľúč k šťastnému manželstvu? (úsmev)