Dobré noviny
Učiteľ Ján Machaj: Keď si žiak pod lavicou pozerá Facebook, nie je to chyba mobilu. Na hodine je nuda
Lenka Miškolciová
Lenka Miškolciová

Učiteľ Ján Machaj: Keď si žiak pod lavicou pozerá Facebook, nie je to chyba mobilu. Na hodine je nuda

Učiteľ Ján Machaj tvrdí, že od vyučovacej hodiny odvádza pozornosť nuda a nie technológie.
Učiteľ Ján Machaj tvrdí, že od vyučovacej hodiny odvádza pozornosť nuda a nie technológie. — Foto: Koláž DN/Archív Ján Machaj

Ján Machaj je slovenským učiteľom a zároveň aj riaditeľom neziskovej organizácie Edulab. Snaží sa o inovácie v slovenskom školstve a vzbudenie záujmu o modernejšie spôsoby vyučovania. O školstve, učiteľoch aj technológiách porozprával v rozhovore pre Dobré noviny.

BRATISLAVA 2. apríla - Ján Machaj je slovenský pedagóg a riaditeľ neziskovej organizácie Edulab. Jej úlohou je vzbudiť u učiteľov a na slovenských školách záujem o inovatívnejšie spôsoby výuky. Spolu s kolegami z organizácie Edulab Ján Machaj neustále pracuje na zavádzaní rôznych inovácií do slovenského školstva, pričom ambíciou týchto pedagógov je okrem iného aj zvýšiť úroveň slovenského školstva. Práve úroveň slovenského školstva je téma, ktorá je často skloňovaná nielen v našich médiách, ale aj medzi slovenskými politikmi. Niekto viní nedostatok financií, ktoré školstvu putujú zo štátneho rozpočtu, iný samotných učiteľov a niekto iný žiakov či študentov, ktorí podľa niektorých stratili záujem učiť sa. Nielen o úrovni slovenského školstva, ale aj o tom, ako vyzerá moderná vyučoviacia hodina v podaní moderného učiteľa, či o tom, ako zabrániť vyhoreniu u učiteľov porozprával Ján Machaj v rozhovore pre Dobré noviny.

V jednom z rozhovorov ste sa priznali, že kedysi ste bývali rebelom a dokonca vás aj vyhodili z gymnázia. Ako a kedy ste sa napokon rozhodli, že chcete učiť? Čo bolo tým zlomovým momentom, kedy ste si uvedomili, že chcete byť učiteľ? A čo na to okolie, neodhovárali vás?

Zlomom pre mňa bola pedagogická prax. Pôvodne som na vysokú školu nešiel so zámerom stať sa učiteľom. Zaujímala ma kombinácia histórie a filozofie, kvôli získaniu všeobecného prehľadu. Na praxi som bol na Gymnáziu Jura Hronca, kde som – na moje prekvapenie – zistil, že ma učenie baví a navyše som niekedy mal pocit, že to baví aj žiakov. Tak som to skúsil. Nebolo to žiadne volanie po poslaní, bola to práca, ktorá ma bavila.

Myslím si, že môžem tvrdiť, že všetci dobre vieme, že povolanie učiteľa je na Slovensku nedocenené. Či už platovo alebo aj v očiach spoločnosti. Ako by ste motivovali mladých ľudí, aby si zvolili práve túto dráhu? A motivovali by ste ich za súčasných podmienok vôbec? 

Učiteľstvo, aspoň v úvodných rokoch praxe, ponúka mladému človeku skvelý priestor na rozvoj mnohých zručností, ktoré sú na trhu práce žiadané. Učiteľ je prezentátor, tvorca aktivít, líder tímu, kouč navyše špecialita na svoj odbor. Ak sa pozriete na ponuky na trhu práce, zistíte, že práve tieto schopnosti sú veľmi žiadané. To samozrejme neznamená, že učiteľstvo nemôže byť celoživotnou kariérou. Na to je však dnes potrebná najmä vnútorná motivácia a tú ja ovplyvniť neviem.

Čo sa musí zmeniť v slovenskom školstve, aby byť učiteľom bolo opäť pre niekoho lákavé? 

Prostredie v škole. Musí ponúkať učiteľovi priestor pre osobný rast, zdravé prostredie pre tímovú prácu, víziu a profesionalitu. Dnes tieto podmienky na mnohých školách chýbajú. Učiteľ po niekoľkých rokoch narazí na svoj platový strop, škola mu neponúka šance na ďalší rozvoj a adekvátnu odmenu za kvalitnú prácu. Učitelia spolu skôr nespolupracujú a nedostatok nástrojov na kontrolu kvality vzdelávacieho procesu vytvára prostredie skôr pre individuálny úpadok než rozvoj. Dnes má každá firma svoju víziu, vie, čo robí a prečo. Vie, aký produkt spoločne jej zamestnanci tvoria. A tak môžu byť na niečo hrdí. Takýto spôsob premýšľania u nás chýba. Učiteľ je často vo svojom snažení osamotený a bez vízie.

Ste riaditeľom neziskovej organizácie Edulab, ktorej cieľom je aj vzbudiť u učiteľov a na školách záujem priniesť na vyučovanie a do tried moderné vzdelávacie technológie. Ako by ste konkrétne vy presvedčili učiteľa, ktorý je ale zástancom toho názoru, že priveľa technológií v triede je na škodu a skôr to len odvádza pozornosť žiaka? 

Od vyučovacej hodiny odvádza pozornosť nuda a nie technológie. To, že si žiak pod lavicou prezerá Facebook alebo číta komiks, je až dôsledok. Som presvedčený o tom, že vyučovanie, ktoré zaujme žiaka, stimuluje jeho zvedavosť a ponúka možnosti pre jeho vlastnú aktivitu v nude neskončí. Ak dovedieme ad absurdum tvrdenie o technológiách a pozornosti, môžeme si predstaviť hodinu, kde žiaci sedia v miestnosti bez okien, bez možnosti pohybu, plne odkázaní na to, čo im učiteľ povie. Nakoniec niektorí z nás si ešte pamätajú školské hodiny odsedené s rukami za chrbtom. Mojou odpoveďou teda je fakt, že technológie spravia hodinu zaujímavejšou, ponúkajú učiteľovi obrovské možnosti, ako zabezpečiť to, aby sa žiaci nenudili.

Technológie spravia hodinu zaujímavejšou, ponúkajú učiteľovi obrovské možnosti, ako zabezpečiť to, aby sa žiaci nenudili, tvrdí pedagóg Ján Machaj.
Technológie spravia hodinu zaujímavejšou, ponúkajú učiteľovi obrovské možnosti, ako zabezpečiť to, aby sa žiaci nenudili, tvrdí pedagóg Ján Machaj. Foto: Pexels

Prečo vôbec majú podľa vás technológie svoje miesto v triede a vo vyučovacom procese? A aké miesto by im na hodinách malo patriť? Mali by byť vyučovacou pomôckou, hlavným nástrojom výuky alebo slúžiť len na ozvláštnenie učiva?

Používanie technológie na vzdelávacie ciele je racionálna voľba. Všetko, čo smeruje k naplneniu vzdelávacieho cieľa, je v triede povolené. Toto je moje súkromné pravidlo pri premýšľaní nad tým, aké majú miesto technológie vo vyučovacom procese. Dva príklady: učiteľ môže verbálne opisovať ako ľadovec formuje krajinu. Môže kresliť schémy, ukazovať obrázky v učebnici. A potom môže pustiť jedno video, ako v našom projekte Fenomény sveta, kde ako názorná pomôcka slúžia videá BBC. Čo je efektívnejšie? Alebo si predstavte krátky test porozumenia téme hodiny. Učiteľ sa môže spýtať, ale kto sa prihlási? Môže dať napísať test, ale kto rád píše písomky? Alebo zapne niektorú online aplikáciu a spraví krátky prieskum s troma otázkami, ktoré žiaci zodpovedia cez svoje mobily a hneď všetci vidia výsledky.

Myslíte si, že niektorí učitelia sú proti technológiam akosi predpojatí už len zo zbytočného strachu? Vysvetlím: bežne sme asi všetci, alebo aspoň moja generácia, boli zvyknutí na to, že sme prišli na hodinu, kde nám určiteľ diktoval poznámky, ktoré sme si zapisovali a následne sa ich učili. Iná forma výuky bola skôr prekvapením a výnimkou. Dnes však môžeme sčasti povedať, že memorovanie faktov viac nemá zmysel, pretože práve vďaka technológiám si vieme všetky základné informácie dohľadať do pár sekúnd či minút. To asi znamená, že učitelia musia celkom zmeniť spôsob výkladu a učenia a viac učiť žiakov spájať si súvislosti a uvažovať. Myslíte si, že aj toto je dôvod, prečo technológie na školách často narážajú na problém spojený s neochotou pedagógov zahrnúť ich do výučby?

Myslím si, že učiteľom by vo všeobecnosti odľahlo, ak by si pred sebou a pred žiakmi priznali, že nemusia vedieť všetko. Boj proti Googlu a Wikipédii nemáme šancu vyhrať. Časy, kedy sme, my učitelia, vedeli niečo, čo si žiaci nevyhľadajú za 10 sekúnd, sú nenávratne preč. Učiteľ však dokáže niečo viac. Vie poznanie vysvetliť. Naučiť. Priblížiť tému spôsobom v danom momente aktuálnom a prispôsobenom konkrétnym žiakom. To smartfón zatiaľ nedokáže.

Na druhej strane je ale pravda, že fakty jednoznačne potrebujeme. Fenoménom posledných rokov sa aj na Slovensku stali rôzne hoax správy, klamlivé správy a konšpiračné portály, ktorým ale ľudia stále veria. Myslíte si, že sa môže aj za týmto skrývať fakt, že nám chýba (aj zo školy) mediálna výchova? Že nás v školách neučia uvažovať a spájať si tie jednotlivé súvislosti? Veď, dnes naozaj stačí, aby sa vymyslená informácia objavila na Facebooku a niektorí ľudia nie sú schopní rozlíšiť, či ide o pravdu alebo lož a ďalej ju interpretujú ako jedinú zaručenú pravdu.

Kľúčovou tu je kompetencia kritického myslenia. To je súbor schopností, medzi ktoré patrí aj vyhodnotenie pravdivosti informácií, tvorba vlastného názoru, argumentácia a podobne. Nikdy nebudeme poznať všetky fakty, aby sme dokázali posúdiť informáciu, ktorá sa nám podsúva. Žiakov musíme naučiť s faktami pracovať a samostatne sa dopracovať k odpovedi na to, že informácia je pravdivá alebo nie. A to je úloha školy.

Moderné vzdelávacie technológie a inovácie predpokladám neznamenajú iba tablety a interaktívne tabule v triedach. Ako teda podľa vás vyzerá moderná vyučovacia hodina pod taktovkou moderného a dobrého učiteľa? 

Môže mať tisíc podôb a jej kvalita nezávisí od použitia alebo nepoužitia moderných technológií. Nechcem sa stavať do role niekoho, kto tvorí kritériá odlišovania dobrého či zlého učiteľa a určite nie na základe jeho vzťahu k technológii. Viem však, aký by mohol byť dôsledok „dobrej“ hodiny. Je to taká, z ktorej žiak odchádza s pocitom radosti z objavenia niečoho nového. Je to hodina, ktorá mu umožnila využiť jeho silné stránky a vzbudiť záujem o tému. V úplne ideálnom prípade je to 45 minút, ktoré zmenia pohľad na svet.

Testovanie PISA testuje najmä kompetencie, ako sú vedecké myslenie, čítanie s porozumením, finančná gramotnosť či práca v tíme. Náš vzdelávací program je ale zameraný stále na vedomosti a nie na kompetencie.
Testovanie PISA testuje najmä kompetencie, ako sú vedecké myslenie, čítanie s porozumením, finančná gramotnosť či práca v tíme. Náš vzdelávací program je ale zameraný stále na vedomosti a nie na kompetencie. Foto: TASR/Roman Hanc

Slovensko si v posledných rokoch v rôznych rebríčkoch testovania vedomostí žiakov nevedie veľmi dobre a myslím, že môžeme tvrdiť, že úroveň nášho školstva skôr klesá, ako by sa zlepšovala. Čo vy vnímate ako hlavný problém? Prečo je to tak? 

Ak hovoríme o PISA testovaní, tak to nehovorí priamo o úrovni nášho školstva. PISA testuje primárne kompetencie ako napríklad: vedecké myslenie, čítanie s porozumením, finančná gramotnosť čí práca v tíme. Náš štátny vzdelávací program je stále primárne zameraný na vedomosti a nie na kompetencie. Takže, ako hlavný problém pri medzinárodnom testovaní vidím to, že testuje niečo, čo nie je úplnou vzdelávacou prioritou nášho školstva. Faktom je to, že výsledky majú klesajúcu tendenciu, čo je jeden z indikátorov toho, že niečo nie je v poriadku. V prvom rade je problémom práve celková orientácia vzdelávania na kvantitu vedomostí a nie na kompetencie – napríklad tie, ktoré sú medzinárodne uznávané ako kľúčové pre dnešný svet a testuje ich aj spomínané testovanie PISA.

Niekedy to vyzerá tak, ako keby všetka vina bola hádzaná len na učiteľov. Pričom tí sú podhodnotení, nerešpektovaní, prepracovaní a po niekoľkých rokoch intenzívneho učenia často aj vyhorení. Kto teda môže za zlý stav nášho školstva naozaj?

Kto konkrétne je na vine sa asi určiť nedá. Som presvedčený o tom, že zmena v školstve sa môže začať len od učiteľa samotného. Úlohou štátnych inštitúcií je pripraviť mu na to dobré legislatívne, finančné a pracovné podmienky. Ak chceme niečo zmeniť, tak premena sa nezačne reformným dokumentom, ale prvou zmenenou hodinou konkrétneho učiteľa.

Keď už sme pri tom vyhorení, ako zabrániť tomu, aby sa to učiteľovi po niekoľkých rokoch stalo?

Škola by mala učiteľovi ponúkať príležitosti k profesijnému rastu počas celej kariéry. Menej byrokracie a viac voľnosti v dosahovaní vzdelávacích cieľov a na koniec. A možno ani také polročné platené študijné voľno by nebolo na zahodenie. Keď sme pri tom vyhorení, garantujem každému kritikovi učiteľov, že po niekoľkých rokoch neustále opakujúceho sa stereotypu v prostredí školy by do sféry vyhorenia, alebo aspoň polovyhorenia upadol každý.

Ak by ste mali mladému začínajúcemu učiteľovi poradiť len jednu vec, čo by to bolo?

Aby získaval spätnú väzbu na svoj profesionálny výkon. Stačí sa niekedy „tajne“ nasnímať telefónom a potom si spätne pozrieť video. Alebo pozvať na hodinu staršieho kolegu a potom sa ho opýtať na názor. Dobrou školou je aj skúsiť učiť dvaja na jednej hodine. Situácia učiteľa v triede totiž často zvádza k pocitu uspokojenia so sebou samým. Veď, kto zo žiakov by otvorene kritizoval učiteľa. A preto si treba priestor pre konštruktívnu kritiku vytvoriť svojpomocne. Stagnovanie je najväčším rizikom pre učiteľa.

Príďte si vypočuť Jána Machaja a iných na IXPO

Ján Machaj ukončil štúdium histórie a filozofie na FiF UK. Neskôr pokračoval ako doktorand na katedre všeobecných dejín a obhájil prácu z oblasti didaktiky dejepisu. Momentálne učí už deviaty rok na Gymnáziu Juraja Hronca občiansku náuku, vrámci ktorej sa špecializuje na výučbu filozofie. V EDULABe - organizácii zameranej na inovácie v školstve - realizuje projekt "Fenomény sveta", ktorý je zameraný na medzipredmetovú výučbu a je unikátny využívaním vzdelávacích videí od BBC. Aj on bude jedným zo spíkrov na najväčšom technologickom festivale na Slovensku – IXPO, ktorý sa bude konať už 26. až 28. apríla v Bratislave. IXPO v sebe spája bohaté témy a úžasné zážitky pre všetkých, ktorých zaujíma budúcnosť.

Už ste čítali?