Je Česko cudzina alebo domov? Štyri Slovenky žijúce v Prahe priznali, či sa niekedy ešte vrátia na Slovensko

PRAHA 16. marca – Hlavné mesto Českej republiky so 100-tisíc Slovákmi je hneď po Bratislave a Košiciach tretím najväčším slovenským mestom. Na rozdiel od iných zahraničných metropol však ponúka kombináciu, ktorá nie je nikde inde – krásne historické mesto, jazykovú a geografickú blízkosť, miesto, kde sa nemusíte cítiť ako cudzinec. Vláda sa snaží našincov v zahraničí motivovať finančným príspevkom k návratu domov. Ale čo so Slovákmi a Slovenkami, ktoré sú v zahraničí tak dlho, že k miestu si vytvorili nielen puto, ale aj založili rodiny. Zhovárali sme sa so štyrmi Slovenkami, ktoré v Prahe žijú roky. Prečo je v Praze tak blaze?

Aj pacienti aj sestričky sa tu majú lepšie

Monika má 38 rokov a do Prahy prišla hneď po maturite. Pôvodne túžila žiť v Ústi nad Labem, kde mala rodinu, ale osud to zariadil ináč. Prácu nakoniec našla v hlavnom meste a to rovno v najväčšej nemocnici. „V práci to bolo zo začiatku náročné. Zistila som, že to, čo som sa štyri roky učila je mi na nič. Navyše, aj keď som češtine rozumela, niektoré časti tela mi robili problémy, tak isto aj pravopis. Dosť rýchlo som sa však naučila rozprávať česky a časom veľa ľudí ani netušilo, že nie som Češka,“ spomína Monika.

Doma chcela všetkým dokázať, že sa vie osamostatniť. Na Prahe ju od začiatku fascinovala anonymita, pocit, ktorý jej doma na východe Slovenska, stále chýbal. V nemocnici pracovala ako sestrička a práve tam si uvedomila najväčšie rozdiely medzi našimi krajinami.

„Už na začiatku som zarábala viac ako sestričky u nás s niekoľkoročnou praxou a aj vybavenie nemocnice sa nedalo ani porovnať s tým, s čím som sa stretla na praxi u nás,“ pokračuje Monika. V Prahe sa majú podľa nej aj pacienti, aj sestry lepšie ako na Slovensku. Po pár rokoch života v Česku spoznala v Bratislave svojho terajšieho manžela. Keď došlo na rozhodovanie, kde sa usadia, vyhrala Praha.

Onedlho sa im narodil syn. Do škôlky aj do školy ho vzali bez problémov, hoci si spočiatku zvykal na „cudzí“ jazyk, keďže doma rozprávali iba po slovensky. Dnes má z češtiny samé jednotky a dokonca pri starých rodičoch na východe prechádza aj do rusnáčtiny. „Toľkokrát som si povzdychla, keď som nastúpila do práce, ako by sa teraz hodili babičky a tety. Sestra sa však do Prahy presťahovala tiež a veľmi mi pomáha,“ priznala Monika.

Rodičia spočiatku cestovali na návštevu každý mesiac. Keď sa im však pred dvomi rokmi narodil druhý syn, už toľko jazdiť nemôžu. „Rodičia mi teraz často chýbajú. Dala by som čokoľvek za to, aby boli pri mne bližšie. Aby sme im mohli pomôcť a oni zase nám. My sme si však zvolili takýto život,“ vysvetľuje. O návrate na Slovensko vôbec neuvažujú. Nemajú dôvod. Praha ju za 19 rokov vôbec neomrzela. „Môžem ísť na to isté miesto aj stokrát a stále objavím niečo, čo som si predtým nevšimla. Doma sa cítim tu so svojou rodinou,“ uzatvára Monika.  

Praha mi dala slobodu a anonymitu

Katka prišla do Prahy pred 15 rokmi študovať vysokú školu. O podaní prihlášky na slovenskú vysokú školu ani neuvažovala. Možností, kde študovať telovýchovu, nebolo veľa a navyše už dlho túžila po živote v Prahe. „Príležitosti, ktoré Praha ponúka mladým ľuďom sú takmer neobmedzené, či sa to týka brigád, spoločenského a kultúrneho života alebo športu. Oproti Bratislave mám pocit, že Praha dáva väčšiu slobodu a anonymitu, je veľmi kozmopolitná a ľudia sú tolerantní,“ hovorí Katka.

Po skončení školy začala učiť angličtinu a telocvik na druhom stupni základnej školy. Jazyk si taktiež rýchlo osvojila, keďže bez neho by nemohla učiť. „Na druhej strane mám pocit, že život tu je extrémne rýchly, človek sa musí prispôsobiť. Musí zarábať dostatok peňazí, aby si všetky vymoženosti, ktoré toto mesto ponúka mohol dovoliť,“ dodáva Katka.

Pred dvomi rokmi sa im s manželom narodila dcéra Ema a to predstavuje aj zlomový bod, po ktorom Katka pripúšťa sťahovanie na Slovensko. „Rada by som svoje dieťa vychovávala v trochu kľudnejšom duchu, postupom času je dochádzanie do práce a neustále cestovanie náročnejšie. Veľmi dúfam, že sa situácia na Slovensku zlepší, snažíme sa sledovať aktuálne dianie.“ Momentálne je však Praha miestom, ktoré nazývajú domovom a majú ho radi.

Pokiaľ máte ctižiadosť, splníte si každý sen

Lucia pochádza z Prievidze a už od štúdia na vysokej škole v Bratislave, túžila žiť v Prahe. Pred deviatimi rokmi sa k tomuto kroku aj podujala. „Je to úžasné kreatívne mesto plné príležitostí. Vo vzduchu je cítiť voľnosť, slobodu a inšpiráciu. Pokiaľ máte ctižiadosť, splníte si tu každý sen. V Bratislave som takú energiu necítila, ale je to individuálne,“ hovorí Lucia, ktorá vyštudovala dva inžinierske smery na STU.

Dnes má 9-mesačnú dcéru, ale hneď po materskej sa vrátila do práce. Na rodičovskú dovolenku nastúpil manžel. „Žitie v zahraničí bez rodiny a priateľov je ťažké. Prvé dva roky som každý deň premýšľala nad návratom na Slovensko. I keď si všetci myslia, že sme „bratia“, pôvodne jeden štát – sme odlišní. Chýbali mi ozajstné vzťahy, nielen tie naoko, emócie, ambície, pozitivizmus, rodinná atmosféra, komplimenty,“ priznáva Lucia.

Stále sa cíti ako turista v nádhernom meste. „Mala som však šťastie na ľudí okolo mňa, ktorí mi pomohli zorientovať sa na trhu a prepojiť ma so správnymi ľuďmi.“ Po narodení dcérky začala slovenskú komunitu vyhľadávať, ale návrat na Slovensko si už nevie predstaviť. „Mám manžela Holanďana. Viem, že by bolo ťažké nájsť si prácu v okrese odkiaľ pochádzam,“ dodáva. Domov sa tak snaží vytvoriť aktivitami – na začiatku roka spoluzakladala Pražský klub spolku Živena, kde našla nový priestor na realizáciu.

Vedela som, že práve do tohto mesta patrím

Veronika chcela začať nový život. Po nevydarenom manželstve vzala vtedy 8-ročného syna z malej dediny na východe Slovenska do Prahy. Odvtedy prešlo šesť rokov. „Vždy som túžila žiť v Prahe. Toto mesto ma fascinovalo svojim génius lóci a niekde v podvedomí som vedela, že práve do tohto mesta patrím,“ začína svoje rozprávanie Veronika.

Svoje rozhodnutie nikdy neľutovala. Zakrátko totiž našla svoju životnú lásku a dnes žijú v šťastnom manželstve, do ktorého pred tromi rokmi pribudla aj dcéra Elisabeth. „Začiatky boli náročné, ale mala som tu pár kamarátok z vysokej školy, ktoré pre mňa znamenali psychickú podporu, ale aj postrážili syna, ak bolo treba,“ spomína Veronika.

Po rokoch vidí určitý rozdiel v mentalite ľudí. Slováci podľa nej udržujú silnejšie rodinné väzby. Od svojho príchodu pracuje na ministerstve financií a svoj návrat na Slovensko vylučuje. „V Prahe som si našla svoj druhý domov a som tu spokojná. Deti tu majú zázemie, školu, škôlky, krúžky. Chýbajú nám tu však starí rodičia, ale na druhej strane, máme kam cestovať každé prázdniny,“ dodáva.