Roman varil v špičkových michelinských reštauráciách. Po rokoch sa vrátil domov a dnes varí škôlkarom

LIPTOVSKÝ MIKULÁŠ 17. marca - Začiatky boli náročné a nič nedostal zadarmo. Slovák Roman Kováč si po štúdiu odišiel plniť sny do Anglicka. Práca v kuchyni sa stala jeho vášňou už v študentských časoch a pokračoval v tom aj za hranicami našej krajiny. Ako sám priznal, nebola to prechádzka ružovou záhradou a nikto s ním nejednal v rukavičkách. Cieľavedomý mladý muž si však aj napriek tŕnistej ceste išiel za svojím cieľom a vďaka tomu sa stal nádherným príkladom, že keď človek naozaj pracuje, výsledky a úspechy sa dostavia. A tak sa zrodil uznávaný šéfkuchár svetového formátu Roman Kováč.

Dnes už otecko piatich ratolestí pripravoval dokonalé umelecké diela na tanieroch v reštauráciách ocenených michelinskými hviezdami. Aj napriek obrovskému úspechu sa rozhodol so svojou láskou vrátiť späť domov. Vo svojej profesii však Roman pokračoval aj po návrate na Slovensko a umenie, ktorému sa priučil v Anglicku, si mohli vychutnávať hostia jedného z tatranských hotelov. Ani to ale nebolo to pravé orechové. Roman Kováč sa stal šéfkuchárom v škôlke a jeho pravidelnými „zákazníkmi“ sú tie najkrajšie a najúprimnejšie stvorenia. V rozhovore pre Dobré noviny šikovný Slovák porozprával o svojich začiatkoch, rozhodnutiach a úžasnom umení, ktoré ovláda.

Roman, prezraďte našim čitateľom, ako ste sa dostali do kuchyne a k vareniu? Bol to váš detský sen alebo ste k tomuto krásnemu povolaniu prišli až v dospelosti?

Keď, som sa rozhodoval o strednej škole, hrával som futbal za klub, ktorý susedil s kuchárskou školou a aby som to nemal ďaleko, bolo rozhodnuté. Idem za kuchára.

V Anglicku ste pracovali v tých najlepších reštauráciách. Pamätáte si však na svoje začiatky medzi profíkmi? Ako to všetko vlastne začalo a čo bolo pre vás najťažšie?

Pamätám si to veľmi dobre, lebo moja angličtina nebola taká dobrá, aby som mohol byť samostatný kuchár, a tak som mal vlastného prekladateľa. Bola ňou moja priateľka, dnes už manželka, ktorá pracovala so mnou v reštaurácii ako servírka. Hádzanie panvíc, nadávanie a práca pod neustálym tlakom boli na dennej báze 5 dní v týždni, pričom 2 dni oddych. Celý čas bol človek pod tlakom, ktorý musíte vydržať, keď sa chcete tam vonku niečo naučiť a prežiť. Potom príde chvíľa, kedy si vás začnú vážiť za robotu, ktorú odvádzate, ako k nej pristupujete a začínate dostávať ďalšie príležitosti a posúvate sa ďalej a ďalej.

Najsilnejšia spomienka z obdobia za hranicami spojená s prácou šéfkuchára. Spomínate si na takú?

Najsilnejšia spomienka je asi, keď ma šéfkuchár začal brať ako dobrého priateľa. Deň čo deň mi odovzdával svoje skúsenosti. Bol to šéfkuchár s veľkým srdcom.

Po určitom období ste sa však vrátili späť na Slovensko. Prečo prišla táto zmena a zo špičkových svetovo uznávaných reštaurácií ste prišli domov? Nie je vám spätne ľúto, že ste opustili ten zahraničný svet?

Aj keď už tam máte zázemie, perfektnú prácu, dobrých kolegov, super šéfkuchára, nemáte tam rodinu a najbližších. To mi veľmi chýbalo, a tak sme sa po určitých rokoch rozhodli vrátiť sa domov na Liptov. Niekedy sa zamyslím, čo by bolo keby, ale teraz sa snažím žiť tu a teraz. Nebanujem, že som sa vrátil na Slovensko.

Varili ste jedlá v michelinských reštauráciách. Vedeli by ste teda prezradiť, či dokážu aj Slováci oceniť výborné, kvalitne a s láskou pripravené jedlo?

Áno, sú ľudia, ktorí si vás nájdu, prídu za vami a ochutnajú vašu kuchyňu. Kiežby hostí, ktorí chcú jesť kvalitné jedlá pripravené s láskou, pribúdalo.

Z uznávaného šéfkuchára sa stal uznávaný šéfkuchár v materskej škole v Liptovskom Mikuláši. Pre mnohých to môže byť úplný extrém, vy to však hravo zvládate. Ako ste sa dostali medzi detičky a čo vás presvedčilo, že práve títo stravníci sú pre vás najvhodnejší?

Už som nestíhal pracovať v reštaurácii ako šéfkuchár, keďže som ocino piatich detí. Vlastná skúsenosť, že zdravá a poctivá strava je veľmi dôležitá a môže byť nápomocná pri začiatkoch našich najmenších, ma doviedla, alebo si ma našla a presvedčila ma, že musím ešte niečo urobiť pre tento svet, svet najmenších.

Predsa len sa musíte pri varení v škôlke držať určitých noriem. Je to možné pre šéfkuchára vašich kvalít? Boli ste zvyknutý používať kvalitné, drahé a nie ľahko dostupné potraviny. Ako ste sa s touto výzvou popasovali?

Neustupujem od mojich zásad, stále používam kvalitné suroviny, sezóne suroviny, Áno, musím dodržiavať určité zásady školského stravovania, ale navarím si ich po svojom, ako som naučený: kvalitne, jednoducho a s láskou.

Asi nie je na svete človek, ktorý by poprel, že deti sú tie najúprimnejšie bytosti. Vy sa vďaka svojej terajšej práci denne stretávate s detičkami. Aký je rozdiel medzi varením pre deti a varením pre dospelých? Viete už, čo nezjedia a práve naopak, po čom sa rýchlo zapráši?

Veľa vecí mám odskúšaných od mojich detí, a tak je pre mňa ľahšie zostaviť menu na týždeň. Detičkám varím jednoduchšie jedlá, menej kombinácií surovín, menej solím. Dospelým to viac vychutím. V našej škôlke majú najradšej deti polievky, najmä krémové, niekedy ani mne nezostane.

S deťmi v škôlke máte pravdepodobne oveľa bližší vzťah, keďže s nimi denne prichádzate do kontaktu. Čo sa snažíte im prostredníctvom pripraveného jedla odovzdať, okrem toho, že majú plné brušká?

Moja misia alebo poslanie v našej škôlke je, naučiť tých malých vrabcov, aby vedeli čo je to kvalitná, zdravá strava. Dennodenne im podávam kvalitu, aj keď oni o tom nevedia. Verím ale, že sa im to niekde zapisuje a budujú si kvalitnejší a hodnotnejší život. Jednoducho v to verím.

Je podľa vás potrebné sa v kuchyni pohybovať a pripravovať dobroty s láskou?

Určite áno. To poznať, kedy ste v pohode a s akou energiou varíte. Láska musí byť všade.

A na záver našim čitateľom prezraďte, aké je vaše najobľúbenejšie jedlo a aké sú vaše plány do budúcna? Rozmýšľate ešte nad návratom do špičkových reštaurácií?

Zjem všetko, čo mi niekto pripraví od srdiečka. Ale taký teľací rezeň so zemiakovou kašou je topka. Snažím sa život žiť tu a teraz, a tak neviem čo bude. Teraz som v škôlke a som veľmi šťastný.